Paldiny

Detailný a vyčerpávajúci profil režiséra, ktorého meno poznajú aj v dažďovom pralese na ostrovoch Indonézie. Venuje sa takmer všetkým jeho dielam, aké sa dostali von z papiera. Zaujímavé bolo sledovať aj stránku, ktorú som nepoznal, čiže súkromnú. Tam sa otvára publiku s pohnutým vzťahom voči rodičovi, s ktorým neprehovoril 15 rokov, slabšími študijnými výsledkami a nezvládnutými skúškami na filmovú školu. Isté paralely medzi jeho súkromným životom a filmovými osudmi sa objavovali vo viacerých jeho dielach a dodávajú im hlbší význam. Rovnako zaujalo triezve zhodnotenie slabších diel, kedy okolie aj on sám uznal, že buď neboli dostatočne vyzreté, nemali nič pod povrchom, alebo vznikli v príliš sebavedomej nálade. Okolo toho veľa zaujímavostí z natáčania, rozhovorov tých najpovolanejších a samozrejme ód na režisérovu výnimočnosť. Ale zas ak si niekto zaslúži 2 a pol hodinový dokument je ním človek čo pomáhal redefinovať Hollywood.

Na hlások Zuzany Piussi sa dá časom zvyknúť a keď ma prestal iritovať som sa mohol započúvať aj do výpovedí bývalých SIS agentov, novinárov, tajných nahrávok a známych youtube evergreenov. Vo výsledku som si z dokumentu aj tak nič neodniesol, je to zas iba spleť čriepkov (a v nich vraj existujúcich dôkazov), ktoré sa zatiaľ nikomu nepodarilo poupratovať do zrozumiteľného celku. Inak povedané, keby som týmto materiálom disponoval ja, nechal by som ho zrieť ešte nejaký ten čas a neťahal hneď po kinách. Potom by si režisérka nemusela vypomáhať pripitými konšpirátormi a akýmsi chrenom za klavírom, ktorý za to, že odcitoval jednu pasáž z ústavy nás nútil desať minút sledovať jeho kvázi hudobné antré.

Zaujímavý prierez mafiánskych bossov z obdobia, kedy nový režim ešte nestihol nahradiť ten starý. Seriálový dokument je plný rozhovorov s novinármi, redaktormi, podnikateľmi, barmankami, historikmi, analytikmi skrátka všetkými, ktorí mali k téme čo povedať a nebáli sa predstúpiť pred kameru. Najzaujímavejší asi sympaťák Reichel, ale z toho všetkého, čo nabonzoval očividne krysa, ktorá rovnako nebola svätá. Pri zásadnejších udalostiach sú z archívu vyňaté zostrihy z reportáží večerných novín. Absencia drsnejších záberov mi neprekáža, rovnako som si zvykol na úsmevný prológ vyzývajúci k nenasledovaniu podobného typu života. Čo som vnímal menej kladne je spracovanie podaktorých epizód, aké nie vždy držali pozornosť. Predsa len bratislavský život a rozhovory s taxikármi, čo dostali cez papulu preto, že nezastavili taxameter, mi prišiel zaujímavejší, než mdlé historky od Prešova a Oravy. Zaujalo tiež vyjadrenie vďačnosti mafii z Dunajskej Stredy, aká nedovolila preniknúť Albánskej hávedi na naše územie. Rovnako silný záver prvej série so zábavným dielom o Piťovcoch a detailmi prešpikovanou dvojepizódou s Mikulášom Č. Dokument hodnotím kladne, dovolil mi pospájať si súvislosti a zaspomínať na ranné roky v TO, kedy v povedomí miestnych detí budili strach Dolinajovci, akým pripisovali každú bitku, ukradnuté autorádio či pohodenú šupku od banánu. Jo, v 90tkach to žilo, teda, ak ste stáli na správnej strane barikády. (videl 1. sériu)

ZÍSKAL SI NÁS, ZÍSKA SI VÁS! Metalová učebnica pre tých, ktorým sa nechce mordovať s 800 stranovou knihou z Panta Rhei. Každý diel sa venuje inému subžánru a každý diel je natočený tak, aby bol zaujímavý aj pre tých, ktorí mu neholdujú. Povinnosťou je, aby bol divák fanúšikom rockovej muziky, inak je sledovanie zbytočné. Slušná zostava hostí aj ich otvorenosť poteší, rovnako tiež obšírne venovanie sa historických vplyvov. Pri 45 minútovej minutáži jednotlivých epizód je samozrejmé, že sa práve do tej vašej nezmestí všetko to, čo by ste si priali. Tie najdôležitejšie informácie pre pochopenie vzniku či prínosu kapiel, udalostí, žánrov však tento seriál ponúka. Sprievodca príbehom o Kovovom králi je zároveň fanúšikom, o to prirodzenejšie vyznie jeho zápal pre vec. Najlepšia časť: Power metal (10), najzábavnejšia: Shock rock (9), najmenej pútavá: Progressive rock (11). Tí otrlejší si určite všimnú absenciu Black metalu, Death metalu či Grindcore. Nezúfajte, existuje ešte neoficiálny 12.diel s názvom Extreme metal, aký si zasponzorovali samotní fanúšikovia, keďže naň hlavúni tohto seriálu nenašli pôvodne odvahu Ale pozor tento diel nenesie českú zvukovú stopu a k titulkom sa mi tiež nepodarilo dopracovať. Že je stále o čom točiť hovorí aj doplnok po záverečných titulkách poslednej epizódy, kde sprievodca dokonca odkazuje na existujúcu zbierku pre vznik ďalších dielov. Skrátka, ak niečo robíte od srdca má zmysel v tom pokračovať.

Z Ameriky cez Anglicko až do Poľska. Na režime ani výchove nezáležalo, všetci milovali filmy a teraz si ich všetci mohli pozrieť doma a navyše v čase, kedy chceli a žánri akému fandili. Teda pokiaľ zrovna nemali v pláne si kúpiť auto, áno, veru toľko stáli prvé mašinky na kazety. Tí o 10 rokov mladší, než som ja, si už éru videokaziet nevedia predstaviť, tí o 10 rokov starší, zas pamätajú simultánny dabing. Keď som tak počúval rozhovory ľudí, ktorí si v 80tkach nastavovali budíky, aby si mohli natočiť film bez reklám, tak som si spomenul na svoje prebdené noci. Je ale neuveriteľné s akým veľkým časovým odstupom sme si tento boom prežili my na Slovensku. Dokument prináša zopár užitočných zaujímavostí, dozvieme sa napríklad, že sa 70% Američanov takmer stalo zo dňa na deň kriminálnikmi, alebo aké bizarnosti (priateľ na kazete) sa predávali, či aké kultové horory až presvedčili britské odbory o zavedení cenzúry. No po väčšinu času šlo len o pripomenutie toho, čím si každý vlastník hlučnej pár hlavovej škatule prešiel. Navyše som mal pocit, že bolo pár informácií prifarbených, dokument sa ku koncu tvári, akoby filmová cenzúra časom zmizla úplne, čo je samozrejme hlúposť, no to už je na inú debatu iného celovečerného dokumentu.

Pre maximálne potešenie by musel mať dokument tri hodiny. Takto sa do jednej vtesná to zásadné z tvorby veľkej päťky plus tých pár tvárí, aké rozoznávame dodnes. Som ale rád, že dokument nie je len ohliadnutím sa jednej-dvoch generácií za starými akčnými časmi, ale snaží sa aj nazrieť do vnútra, prečo doba chlapíkov, ktorí najskôr uštedria ranu a až potom sa pýtajú, vôbec vznikla, čo jej pomohlo v konkurencii s veľkými štúdiami a tiež kto a čo predznamenal všetkému koniec. V rozhovoroch ďalej sledujeme postrehy, s akými sa nedá než súhlasiť, najmä s vývojom žánru za posledných dvadsať rokov, zaujímavé rozhovory s Lundgrenom a McTiernanom, aké prezradili zopár pikošiek z natáčania a využíva sa množstvo starého materiálu. Ľudia pred kamerou sa neboja pomenovať veci na rovinu či ukázať prstom na toho, kto vývoj žánru prežil a kto nie. Miestami to svojou uvoľnenosťou pripomína rozhovor s kamarátom, do ktorého sa ale neviete zapojiť. Čo by som vytkol sú občas zvláštne prestrihy (McTiernan vo Verhoevenovom filme) či chronologickú nenadväznosť podaktorých snímkov, no nečudoval by som sa, ak by šlo o zámer, ktorý mal len vtipne poukázať na neprehliadnuteľnú brakovosť béčok. Ale zámer-nezámer, dokument som si užil, tiež dominanciu tvorby Sylvestra Stalloneho, ktorý si v ňom ukrojil väčší priestor, než trebárs rakúsky dub a toho mám tiež moc rád. Z ich pošťuchovania sa o najhorší film som sa narehotal viac ako z ich najlepších komédií. Moc príjemne strávený čas, len smelo do toho.