Reklama

Reklama

Nejsledovanější žánry / typy / původy

  • Drama
  • Komedie
  • Dokumentární
  • Animovaný
  • Krátkometrážní

Recenze (88)

plakát

Hlasitější než bomby (2015) 

Akoby sa autori nevedeli rozhodnúť, o čom tento film vlastne mal byť... o otcovi? o niektorom zo synov? o matke a ako ju vnímajú? až príliš veľa scén, veľa tém, veľa postáv... a veľká škoda, pretože predchádzajúce filmy Joachima Triera dokázali presne to, čo sa tomuto filmu nepodarilo – vyrozprávať intímny príbeh; a podať na záver (jasné/ucelené) posolstvo... toto je skôr zmätený pohľad na určité okamihy z ich života...

plakát

Nový svět (2005) 

až prekvapivo súčasný film. Alebo možno len témy, o ktorých hovorí, sú staré ako ľudstvo. Migrácia, prisťahovalci, kolonizácia nového sveta... až jeho postupné podmanenie si a jeho pretvorenie (vrátanie zavedenia dominantného postavenia nového náboženstva..). Ale musí stret kultúr nevyhnutne skončiť neporozumením, nenávisťou a nenávratným poškodením jednej zo strán – a musí v takýchto podmienkach vždy dôjsť k uchýleniu sa k násiliu, ako primárnemu ľudskému inštinktu pri obrane? Neviem, či sa chcem stotožňovať s týmto pohľadom... alebo možno som len tým naivným pôvodným obyvateľom, ktorý si ešte stále myslí, že môže určovať pravidlá... a prekvapivo na individuálnej/ľudskej úrovni tie odlišnosti strácajú na význame. A ako romantický intímny príbeh komplikovanej lásky to tiež funguje celkom dobre. .opäť je v tom Malickova filmová skratka, opäť je v tom vážna hudba, ale jeho neskoršie filmy (Strom života; To the Wonder) ma oslovili viac (možno preto, že v tomto filme je ešte stále dosť príbehu, ktorý je zasadený do určitého historického kontextu, a v tých neskorších veciach je to viac osobné, pocitové až impresionistické?). Efektné kostýmy pôvodných Američanov (aj keď mám značné pochybnosti o ich historickej správnosti)... a krásnu kameru pri Emmanuelovi Lubezkom ani netreba spomínať.

plakát

Jonathan Strange & Mr. Norrell (2015) (seriál) 

obsahuje spoilery. veľa spoilerov. Zadaptovať túto knihu je problém, pretože tu neide len o samotný príbeh dvoch samozvaných čarodejníkov, ktorý dokážu vykonávať praktickú mágiu v Británii počas napoleónskych vojen, ale práve o tú špecifickú atmosféru, ktorú autorka dosiahla precíznym rozprávaním ako z historickej knihy, doplneným početnými odkazy pod čiarou vysvetľujúcimi historické alebo spoločenské pozadie tohto sveta. Susanna Clarke vytvorila úžasný obraz Anglicka, ako miesta historicky zviazaného s mágiou. (mágia v tomto svete je vedný odbor so všetkým, čo k nemu patrí. Je prepracovaná a môže byť neustále rozvíjaná – či už na základe individuálnej predstavivosti čarodejníka, empiricky alebo ako výsledok podrobného štúdia doterajších poznatkov o nej z kníh (a ako málokde sa tu podarila syntéza všetkých týchto prístupov..) ..a v závere sa dostaneme až k vyextrahovanému šialenstvu vo fľaštičke!) Výsledkom je teda štandardne dobrá (alternatívna) historická adaptácia od BBC, ktorá ma určite potešila. Ale kniha je vždy lepšia! (akokoľvek otravne tá veta môže znieť..) Akoby sa tu v niektorých podstatných scénach úplne zmenil charakter Jonathana Strangea v porovnaní s jeho postavou v knihe. Je to postava s ironickým úškrnom, ktorú ale v tomto prípade až príliš často premáhajú emócie. (a to práve na miestach, kde mal pôsobiť logicky a cieľavedome, lebo Strange je postavou, ktorá napriek zanietenosti svoje emócie dokázala potlačiť do úzadia, ak pred sebou mal úlohu, ktorá stála za preskúmanie). No a potom tu je ešte aj to nešťastné rozhodnutie, v úplnom protiklade k všetkému, čo postavy Strangea & Norrella reprezentujú, že sa z neho stal teoretický čarodejník. Výrazne zmenená oproti knihe je tu aj scéna s britským kráľom, čo je škoda, lebo Strange v nej predviedol asi jedno z najpôsobivejších kúzel v celej knihe a prvýkrát v nej dokázal prekvapiť postavu čarodejného gentlemana. Dej sa sústredí výsostne na britskú vyššiu vrstvu – chýbali mi tu obrazy špinavých a zanedbaných miest (a som zvedavá, či niekedy vyjde knižné pokračovanie, ktoré sa práve v nejakom takomto svete malo odohrávať..). O to viac vynikla postava ako je John Childermass, ktorý je dominantný v každej svojej scéne. verný a spoľahlivý sluha/námorník/bývalý vreckový zlodej/čarodejník držiaci sa v úzadí, no súčasne stojaci v opozícii a napriek jeho postaveniu realizujúci svoje úlohy so značnou mierou svojvôle a nezávislosti. Sklamal ma koniec, v ktorom postavy Norrella & Stragea prenikajú do Lost Hope. To, že dokázali chápať mágiu, ktorú robia, narušilo moju predstavu, ktorú som mala pri čítaní, že boli v záverečnej časti vlastne celý čas zatvorení v knižnici (v temnote a zastavenom čase), bez toho, aby mohli na vlastné oči vidieť výsledky kúziel, ktoré v nej urobili, a bez ich vlastného vedomia tak zmenili postavenie mágie v Anglicku, a prispeli k naplneniu proroctva, ktoré kedysi predpovedal a napísal the Raven King (toho som si predstavovala tiež akosi osobitejšie, ako je to zobrazené v tejto adaptácii - aj keď toto je skôr len moja pocitová vec, ako skutočná chyba adaptácie..). V tejto minisérii ich úloha pôsobí oveľa akčnejšie, premyslenejšie a cieľavedomejšie, čo je možno dobré pre filmové rozprávanie deja, ale stratilo sa v tom práve to čaro náhody a súčasne osudovosti, ktoré som si uvedomovala v knihe. A to, že išlo celý čas o proroctvo, na ktorom sa Strange & Norrell len nevedome podieľali, keď ich mágia bola namierená iným smerom, tu musí doslovne zaznieť z úst Childermassa. No a hlavná „záporná“ postava. V tomto prípade platia podobné výhrady ako o postave Jonathana Strangea. Akoby sa tu stratil charakter celej postavy. Je to fairy (elf? škriatok?). Postava s úplne iným chápaním morálky a hodnôt ako majú ľudia. V tomto prípade pôsobí až príliš uhladene, zákerne, nahnevane, akoby zosobnenie zla.. Takmer vôbec sa tu neprejavuje jej rozmarnosť, túžba vlastniť krásne veci tu síce je, ale mám pocit, že trochu tlmená (žiadna izba preplnená najrôznejšími pokladmi nevyčísliteľnej hodnoty), jej agitovanosť alebo prestrašenosť v závere som tiež akosi výrazne nevnímala. A rozdiel medzi našim svetom a krajinou, ktorá už predstavuje Faerie tiež nie je veľmi výrazný – čo sa zobrazenia exteriérov alebo interiéru brugh-u týka.) Pôsobia ako ten istý známy svet, nie úplne iná až snová dimenzia (čo však skutočne krásne ilustrovalo atmosféru cudzieho, tajomného a osamelého miesta boli The King`s Roads – tie sa autorom veľmi, veľmi podarili ..človek má chuť sa na nich stratiť a preskúmať ich všetky možné aj nemožné tajomné zákutia) A celá linka so Stephenom Blackom... kde boli všetky tie čarovné stretnutia - na zasnežených uliciach, kde sa zastavil čas alebo v cudzine - , na ktoré ho zobral Gentleman with the Thistle-down Hair a zvuky zvonov? V tomto prípade skutočne pôsobí skôr ako nepodstatný vykonávateľ všetkého možného a nie ako jedna z najpodstatnejších postáv. Chýbala tu aj moja obľúbená hláška - Stephen had never seen a landscape so calculated to reduce the onlooker to utter despair in an instant. "This is one of your kingdoms, I suppose, sir?" he said. "My kingdoms?" exclaimed the gentleman in surprize. "Oh, no! This is Scotland!” a ešte odkaz na celkom pekné súvisiace obrázky http://www.jimkay.co.uk/concept-work-and-sketches-2/

plakát

Bohémský život (1992) 

spoilery. krásny film. krásna scéna so spálenými básňami a celé to má takú smutnú atmosféru. napriek tomu, ako by išlo o realitu – žiaden zidealizovaný obraz bohémskeho života na hrane gýča, plný bombastických večierkov, ale civilná dráma o ľuďoch a ich životoch, ktoré napriek zdanlivej statickosti – obrazov, tichu dialógov - prežívajú naplno. emócie a vášne sú absolútne. sínusoida života sprevádzaná vzostupmi a pádmi však nemení charaktery ľudí. a smutný koniec, ktorý veľmi silno vyjadruje osudovú lásku s absolútne nesebeckým obetovaním sa. koniec, ktorý vás emocionálne musí dojať. jean-Pierre Léaud skvelý, hoci sa tu objavil len v pár scénach. no a Rodolfo nikdy nedonesie kvety načas :-/ ..super scény, kde niekto hraje – kapela v klube aj predvedenie novej klavírnej kompozície. a minúť tie posledné peniaze na knihy, je ten najlepší spôsob investície. v bohémskom prostredí podkrovných prenajatých bytov, trafík, kaviarní vždy na hranici chudoby (alebo až za ňou) alebo užívania si peňazí, ak je na to príležitosť. dokonalé adaptovanie sa na situáciu. a napriek všetkému je tu aj humor, ktorý je úplne prirodzený. ako ten, ktorý prináša sám život

plakát

Leviatan (2014) 

Zlé veci neprichádzajú nikdy osamote. Príbeh utlačenia jedného človeka jeho okolím až na úplné dno. Ak by sa však paralela so životom biblického Jóba nepovedala tak doslovne, ako sa len dalo, bolo by to ešte lepšie. Krásne more, krásna hudba, demolácia domu ako zo sci-fi. Len tí Rusi sú tu presne takí, ako si to človek vždy predstavuje (poľovačka, pravoslávna cirkev, zlý pop, vodka..) - a neviem, či je práve najlepšie, tento stereotyp udržiavať... akoby to bola súčasnosť zasadená do románu od Tolstoja alebo Dostojevského (veľa postáv v prelínajúcich sa príbehoch, nevera, vlaky, miestna samospráva v zapadnutých mestách, súdy, existencializmus, vodka..) - alebo možno len sa toho až tak veľa nezmenilo.

plakát

Výchozí bod (2014) 

myšlienka vychádzajúca z očí ako okien do duše. Jednoduchý (možno až naivný) film o konflikte medzi vedou a duchovnom a o pozadí ľudského bytia (o reinkarnácií, ktorej pravidlá však nepoznáme). Ian (vyznávajúci vedu a prírodné zákony ako niečo, čo sa samé ohraničuje a nepotrebuje hlbší zmysel) a Sofi (jej zaujatie mystikou, ktorá sa však môže stať len povrchnou zmäsou povier a okultizmu, respektíve jej otvorenosť k veciam, ktoré sa nedajú ľudskými zmyslami a intelektom poznať) reprezentujúci tieto protichodné náhľady na život a človeka a realizujúci túto dialektiku (prístupne pre človeka nemajúceho žiaden prehľad o koncepciách k týmto otázkam (človek, jeho podstata, zmysel existencie...)). ak však hľadáte provokatívny alebo argumentujúci film, tak tento ním určite nie je. celé je to súčasne spojené so sekvenovaním genómu červov a zastrčeným malým laboratóriom, v ktorých tisícky vedcov čakajú na ten svoj prelomový objav (téma, ktorú mám rada, takže pre mňa plus). v podstate nekonfliktný film bez výraznejšej argumentácie (aj keď záver je jednoznačným priklonením sa k tajomným spirituálnym prepojeniam duší), ktorý vyzýva (?) alebo možno len hovorí o nejakom spirituálnom something above us.... ak by išlo len o pocit, tak ten bol veľmi príjemný (zamyslenie sa nad ľudskosťou v melancholickom duchu). je tu vytvorený svet, ktorý dokáže poskytnúť dôkazy o duši človeka založené na vedeckých metódach a štatistickom pozorovaní. Ian prechádza touto cestou od vedeckého ateizmu k spiritualite založenej na dôkazoch. neviem, či tento film nejako vypovedá o „človeku dneška“, možno je to len môj zmätený pocit, ale akoby sa "človek minulosti", keď sa snažil preniknúť tajomstvami prostredníctvom vedy posunul k "človeku súčasnosti", kde je odhalenie tajomstva spojené s rozkolom s vedou (vedecká metóda je bez jasného výsledku, ale v niektorých situáciach jednoducho pravdu poznáte..) – ako to prezentuje záver filmu. zaujímavou je záverečná minúta po titulkoch, ktorá predkladá otázku, ak by existovala reinkarnácia/prepojenosť duší, ako je prezentovaná v tomto filme, do akej miery by odlišné prostredie determinovalo ľudí a ako by na nich vplývali predchádzajúce skúsenosti nachádzajúce sa za hranicami ich pamäte... na to, ako jednoducho a priamočiaro sa tento film tvári, tak dokáže predkladať skôr otázky ako odpovede. a to je možno dobre..

plakát

Rok klidného slunce (1984) 

ad zaujímavosť k filmu. k záverečnej scéne z filmu Zanussi povedal, že keď boli s Andrejom Tarkovskim v Monument Valley, tak Tarkovskij prítomnú scenériu prirovnal k ikone. a hovorili vtedy o tom, kto z nich natočí film, kde by bola scéna situovaná práve v tomto prostredí. podarilo sa to nakoniec Zanussimu...

plakát

Skvělí Ambersonové (1942) 

skvelý rozprávač vytvárajúci atmosféru starého zaniknutého sveta. ak by sa ten film zachoval v pôvodnej podobe, tak to mohlo dopadnúť skvelo. takto sa celý záver zdá byť akýsi rýchly (v kontraste so zvyškom filmu, ktorý tvoria dlhé scény, s dlhými dialógmi..). navyše je tu častokrát groteskný humor alebo sarkastické dialógy... a na konci, ktorý by mal byť vyvrcholením, to akoby celé stratilo dych, zrazu bol film seknutý a koniec. v tomto prípade skutočne škoda.. a auto! (to prvé)

plakát

Dvojník (2013) 

Dostojevského novela je o schizofrénii, ktorú priam dokonale popisuje, od počiatočnej paranoie, úzkosti s perzekučnými bludmi, po problémy rozoznávať realitu a rozhovory, ktoré človek vedie sám so sebou... film je iný... tá schizofrénia z toho nie je do očí bijúca (respektíve schizofrénia nepanuje len na úrovni duševnej choroby, ale na úrovni každodenného prežívania hrdinu, do ktorého sveta sa náhle priplietol dvojník– schizofrénia v prístupe okolia k jeho osobnosti – v ocenení práce, v nadväzovaní vzťahov - je jedno, ako sa Simon snaží, vždy zásluhy pripadnú niekomu, kto ho využije (to z knihy dosť presne zostalo..) – takže to funguje skvele aj na úrovni kritiky spoločenských pomerov a morálky panujúcej v medziľudských vzťahoch). atmosféra pripomínajúca kancelárske univerzum akoby svet ohraničený/obmedzený len sám pre seba (v podstate podobný schizofrenickej halucinácii) – v ktorom však pre Simona postupne prestáva byť miesto. neustále panuje napätie, skľúčenosť, šialenstvo... v kulisách ako z filmu od Terryho Gilliama, atmosférou a napätím v závere ako z hororu (aspoň ja si horor takto predstavujem.. možno si predstavujem zle.. ), s kafkovsky fatalistickým vyznením (a postavami – napr. polícia)... celkový pocit z filmu je vlastne fatalizmus vedúci k absolútnemu zničeniu jedného človeka, ktorý sa mu len bezmocne prizerá a nie je schopný ani pri snahe mu čeliť... a ten japonský pop (alebo čo zač boli tie pesničky) sem dokonca občas aj sedel...

plakát

Filme do Desassossego (2010) 

zážitok, ktorý som mala pri čítaní Knihy Neklidu, bol pre mňa jednou z najsilnejších literárnych skúseností. neskutočne osobné ponorenie do fragmentov myšlienok; depresie; vnútra človeka, ktorý dáva prednosť predstavám/prízračnému svetu pred realitou; sprostredkovaná skúsenosť osamote prežívanej úzkosti a neistoty. tá kniha je osobná v roztrieštení prežívania, presahujúcom hranice šialenstva/normálnosti. môžete ju otvoriť na ktorejkoľvek strane a narazíte na čosi blízke... Kniha Neklidu, ako nekončiaci sled fragmentárnych zápiskov a nedokončená spoveď portugalského spisovateľa Fernanda Pessou ako jeho semi-heteronym Bernardo Soares. táto adaptácia je predložením jej myšlienok... objektívne by som mala oceniť snahu sfilmovať knihu, ktorú tvoria väčšinou abstraktné pocity – čo je nepochybne odvážne rozhodnutie. a výsledkom je síce niečo autorské, ale neskutočne konkrétne, čo je v absolútnom protiklade k mojej skúsenosti z knihy. tento rozpor odráža aj moje hodnotenie (, ak by malo byť hviezdičkami, tak by bola tak 1; tak radšej nehodnotím vôbec.) na záver úryvok z knihy: „21. 6. 1934: Pokud můžeme považovat tento svět za iluzi a přelud, potom vše, co se nám děje, budeme moci považovat za sen, za cosi, co předstíralo bytí, protože jsme spali. Tu pak se v nás zrodí jemná a hluboká lhostejnost ke všem životním nepříjemnostem a neštěstím. Ti, kdož zemřeli, zašli někam za roh, a proto už je nevidíme; ti, kdož trpí, nás míjejí jako zlý sen, jestliže cítime, a jako nemilá předstva, jestliže myslíme. A naše vlastní utrpení nebude víc než to nic. V tomto světe spíme na levém boku a ve snech slyšíme stísněnou existenci srdce. Nic víc... Něco slunce, něco vánku, pár stromů rámujících dálavy, touha po štěstí, lítost nad uplývajícímy dny, věda stále nejistá a pravda stále skrytá... Nic víc, nic víc.... Ano, nic víc...“ a skúste si to predstaviť ako film.. podľa mňa by takto nevyzeral. pohľad z okna akoby zaviedol tvorcov tohto filmu na iné miesta ako mňa...