Sufferer

Doctor Strange do istej miery revitalizuje žánrový kolorit marveláckeho vesmíru a diváka chlácholí atraktívnym formálnym uchopením (nachádzajúcim najbadateľnejší odraz v akčných výjavoch), ktoré vyplýva z povahy predkladaného sveta, ovšem stále zostáva scenáristickou odrhovačkou s prostoduchou naratívnou štruktúrou. (Kino)

Milostný list kráľovi rokenrolu a zároveň audiovizuálna exhibícia, ktorá bravúrne zachytáva osobnosť a auru kultúrneho fenoménu s darom vzbudzovať vášne a elektrizovať publikum. Musel by som dlho loviť v pamäti, kedy naposledy som bol pri filmovom životopise natoľko duchom prítomný, zmyslami sa miestami prepadal do plátna a nohou si podupkával o zem. (Kino)

Pokiaľ vnímame Elysium iba ako relaxačný akčňák, ktorý zaženie zlú náladu zo sychravého počasia, tak je všetko v poriadku. V akomkoľvek inom pohľade tento film neobstojí až tak dobre. Zákonitosťami sveta sme oboznámení dostatočne, väčší presah než varovný prst nad sebadeštruktívnym smerovaním planéty však degraduje až príliš priamočiary ťah na stanicu zasľúbenú či zakopnutia v logike a príležitosť prebudiť city hlavne Max, hlavný hrdina snímky, ktorý bezmála po celý čas sebecký kope sám za seba, a tým pádom sa je na neho naviazať veľmi ťažké. V konečnom dôsledku ale prevláda spokojnosť, ktorá moje hodnotenie dohnala na štvorku.

Po dvojročnej pauze sa to na striebornom plátne opäť hemží hereckými veteránmi, ktorí dokazujú nielen sebe, ale aj celému svetu, že ešte nepatria do starého železa. Naverbovali nové posily, vďaka čomu praská plagát vo švíkoch, a hor sa do akcie. Usilovne prerieďujú stavy komparzu, ako o dušu menia zásobníky jeden za druhým, príde aj na nože či chlapskú férovku a tasia zbraň najväčšieho kalibru - dialógy. Robia si dobrý deň z chlapa po pravici, zo samých seba a oprašujú legendárne hlášky na pripomenutie zašlých osemdesiatok. Avšak partia okolo Simona Westa zabúda na jednu malú, lež dôležitú skutočnosť, a to, že filmy nie sú len o akcii, explóziách, hromade krvi, ale aj o určitej sofistikovanej zložke, ktorá divákovi povie aj niečo navyše. Nepovažujem sa za náročného diváka, ibaže projekt Expendables si holt zaslúži viac než zlepené scénky s nulovou gradáciou, pretože filmový pilier, ktorý sa opiera o najväčšiu akčnú charizmu na meter štvorcový, nevydrží donekonečna. (Kino)

Merať dvojakým metrom výlučne kvôli plejáde hereckých es? Tak to ani omylom. Najprv to bola prenikavo znejúca ozvena nostalgie a následne pozoruhodná zmes charizmy a požmurkávajúceho nadhľadu, vďaka čomu sa aj zlátanina zdala byť super. Trojka nič také nemá. Iste, nerozbíja sa na scénky ako druhá časť, ibaže je zhora nadol prešpikovaná priemernosťou a ďaleko väčšiu nápaditosť možno sledovať aj u noliferov na tunajších diskusiách. Som skrátka toho názoru, že kvality novodobého filmu by sa nemali začínať a zároveň končiť výpočtom zvučných mien v titulkoch. A pritom, keď sa to tak vezme, na to po hereckej stránke mala.

Príbehová konštrukcia sa opiera o strohú zápletku, pri ktorej sa človeku vybaví zadávanie adresy do GPS (teraz nemám na mysli Global Police State), kedy nám vyhodí čo najkratšiu možnú cestičku k požadovanému cieľu, a tak podobne, z bodu A do bodu B, putuje aj náš hlavný hrdina. No háčik je v tom, že David Koepp sa po celú dobu šikovne hrá s kamerou či strihom, využíva GPS mapy mesta a pri rozprávaní prepína na retrospektívu bez toho, aby pôsobila rušivo, akoby narábal s prehadzovačkami podľa potreby. Ba čo viac, šliape do pedálov ako skúsený tempár, ani sa nenazdáte a ste na cieľovej rovinke. Herecký káder si svoje taktiež odkrúti, ale scenár po nich zas toľko až nechce. Za normálnych okolností tri, avšak (rovnako ako pri snímke Skrat) za úžasnú formu jednu prihodím.

Ak mám zhrnúť všetko do jediného slova, potom môžem povedať len jediné - nádhera. Nádhera vo svojej najväčšej nahote. A koniec koncov nádhera, pre ktorú je slovo nádhera len prachsprostým eufemizmom.

Žeby som mal nutkanie skočiť na parket a zodrať tam pár tenisiek, ani v najmenšom. Pri pohľade na nádherné modré kukadlá a natriasajúci sa zadok Julianne Hough, ostatok sympatického obsadenia a za znenia chytľavého hudobného podmazu sa však za minútami tohto podľa očakávania tuctového príbehu - kde ani romantická podzápletka nefunguje tak, ako som si predstavoval - len zaprášilo. A to som si sprvoti v duchu vravel, že prinajlepšom štvrťhodinka bude nazvyš.

Po dlhom období žánrového sucha – ehm, tipujete správne – stále neprší. Ale aspoň kvapká. Nároky na pokračovanie v duchu klasík by malo vystriedať vedomie, že niekto si iba chcel natočiť akčný film na atraktívnom prostredí mesta ležiaceho pod nápisom Hollywood z päťdesiatych rokov. Ako si inak vysvetliť príbeh, čo by sa ani za necht vošiel, ako aj skutočnosť, že samopaly sa k reči dostávajú až priveľmi často? Nenamáhajte sa odpovedať a radšej sa vydajte pozdraviť Willa Bealla pažbou Thompsona rovno do čela. Jeho scenár figúry zvlášť neskúma, vešia na nich len zopár vlastností, ktoré ich determinujú buď ako dobré, alebo ako zlé. Niet sa potom čomu čudovať, že režisér Ruben Fleisher nedokáže tak démonizovať postavu Mickeyho Cohena (ani žiadneho z jeho poskokov), aby budil aký-taký rešpekt, ako aj jeho zverstvami ospravedlniť zlé skutky členov tajnej policajnej skupiny, aby u diváka podnietil aspoň platonický záujem. Pod kožu ktorejkoľvek postavy by ste sa nedostali ani vŕtačkou. Aby som uzavrel, Gangster Squad mohla a mala byť pecka, no vzišla z toho len povinná jazda pre fanúšikov žánru. (Kino)

Talianska odpoveď na akúsi hibernáciu žánru naberá rozmer dráždivého sociálneho komentára, nakoľko s pokojom Angličana a s určitou dávkou zveličenia až cynickým odstupom nepredpojatého pozorovateľa ilustruje život organizovaného zločinu pod sopkou Vezuv, kde si kriminálne živly hľadajú šťastie v skratkách násilia a nelegálnej činnosti. Špinavou a surovou autenticitou kovaný seriál nevkladá dej do politických súvislostí ani nenaštrbuje verejnú dôveru v inštitút polície, reflektujúci pohľad vrhá na celé panoptikum fiktívnych postáv vo väzbe na realistické prostredie (viď sídlisko Scampia – najväčší trh drog v Európe), kde tieto (predovšetkým) morálne skorodované charaktery kríži naprieč prehľadnou sieťou intríg a mocenských záujmov. Skupina tvorcov okolo režiséra Stefana Sollimu príliš neplytvá kyslíkom na slová a namiesto verbálneho stavia v rámci narácie do popredia zdelenie obrazové. Filozofiou za tým je snaha klásť akcent na vyznenie, ktoré prostredníctvom inscenovania scén neustále pripomienkuje dokumentárny charakter nastolený už Garroneho filmovým prepisom s rovnomenným názvom. Názvom, ktorý sa stáva synonymom dementovania romantizujúcej podoby mafie.