Sufferer

Hymna teenagerských komédii, ktorá zadefinovala konkrétnu kategóriu na dlhé roky dopredu. V rámci žánru nebol (až na výnimky) fekálny humor nikdy znesiteľnejší, základ partie a ich bláznivý element (čítaj Stifler) sympatickejší, romantika rozkošnejšia, hudba lepšie uštrikovaná na mieru (možno až na druhé pokračovanie) a pohľad na základné životné ciele stredoškoláka (ožrať sa a zažiť sex) tak nefalšovaný. A nezabúdajme na slovenský/český názov – nepamätám si, žeby tuzemský preklad filmu natoľko sadol.

Celkom určite vám hlavou prebleskla (alebo sa tak len udeje) otázka, či druhé vesmírne dobrodružstvo naprieč galaxiou s podtitulom Do temnoty prekonalo svojho predchodcu. Z môjho pohľadu nie, lež úspešne mu dýcha na krk. V podstate sa letí kurzom, aký si DžejDžej nastavil pred štyrmi rokmi, ale čo je dôležitejšie, nie sú na ňom badateľné výrazné známky problematickosti pokračovania. Východiskovou situáciou príbehu je medzigalaktická hra na mačku a myš s elegánom Cumberbatchom, ktorá je po vzore jednotky opticky úchvatná, inteligentná, hašterením postáv maximálne zábavná a navyše milo prekvapivá. Moje hodnotenie nahor tlačí aj to, že dynamiku akčných sekvencii (ktoré dokážu diváka skutočne rozochvieť) nerieši Abrams unáhleným strihom. Výsledný dojem naopak trochu šramotí kolísavé tempo v prostrednej časti i tentoraz slabšie emocionálnejšie zapôsobenie, ovšem to nič nemení na fakte, že tento Star Trek je ideálnym letným blockbusterom a že Abrams prenecháva kormidlo so vztýčenou hlavou. Benevolentných päť. [Kino 3D]

Po druhýkrát ešte lepšie. Keďže vo filmovej brandži zvlášť platí, že železo sa kuje za horúca, bolo len otázkou času, kedy sa na plátnach objaví práve Facebook. Jeho aktuálnosť a narastajúca popularita mu pripisuje istú váhu, avšak až uchopenie danej látky dvíha význam filmu. Vo Fincherovom podaní je absolútne jedno, či ste tomuto fenoménu podľahli ako trinásťročná školáčka, alebo mu neviete prísť na názov – cieľová skupina (neviem, či by týmto slovám nebolo lepšie v úvodzovkách) bude akiste odpadávať blahom len vďake téme, o ktorej pojednáva, naopak druhá strana si rany do čierneho (prakticky celá úvodná päťminútovka alebo veta „V Bosne nemajú cesty, zato Facebook áno“) škodoradostne vychutná – každý si príde na svoje. Sociálna sieť baví svojou bezprostrednosťou, nadchýňa režisérskym majstrovstvom (až neuveriteľné, ako Fincher z pomerne neznámych či priemerných hercov vystrúhal ťahúňov konverzačky) a kadenciou skvelých dialógov na seba strháva celú divákovu pozornosť. Ako inak, palec hore.

Až s odstupom času, kedy prehrmeli prvotné pocity a všetko sa uležalo v hlave, dokážem zaujať jasné stanovisko. S dnes už legendárnym čarodejníkom som to ťahal od základnej školy, cez roky na gympli až po prah štúdia na výške. Za ten čas som si ho, chlapča jedno okuliarnaté, a jeho partiu stihol obľúbiť, pričom vo mne zanechali nezmazateľnú stopu. Myslím, že sága o Harrym Potterovi bolo jedno nehynúce dobrodružstvo do sveta fantasy, pri ktorom si mohli a ešte stále môžu prísť na svoje malí i veľkí diváci, a domnievam sa, že za ňu môžeme byť vďační, pretože nám dala osem (do istej miery) vyrovnaných filmových zážitkov, kde sa v seba snúbilo čisté filmárske remeslo s repertoárom nápadov a kreativity, či Emmu Watson, ako objekt chlapčenských túžob, a mnoho ďalšieho, čo hravo prebije slabiny (problematický scenár, rozseknutie konca na dve časti, neschopnosť vtesnať dej pod dve hodiny, atď.) tohto osemdielneho Hogwarts expresu. Bodku za všetkým dal diel, ktorý má pre mňa odlesk striebra (bez okolkov priznávam, že mojou časťou numero uno je Väzeň z Azkabanu), a to vďaka tomu, že uzatvára kapitolu tak, ako to mám rad. Čiže je epický a výpravný, oprašujú sa prútiky a dialógy sú obmedzené na frázy typu Avada Kedavra. Takže, pán Potter, je to za päť.

Hltal som každé slovo, a to doslova! Ak by si to vzal pod krídla, strelím, Darren Aronofsky, mohla byť z toho nádherná a nadčasová filozofická úvaha a nie “iba“ vložený chrobák do hlavy. Ale aj tak, nájsť v dnešných dňoch kvapku myšlienky, hoc aj dreveným prútikom, je priam nemožné, tu sa však prelievajú cez okraj.

S ázijskou tvorbou si podávam ruku len sporadicky, avšak tento stisk sa mi vreže do pamäti veľmi hlboko. Filmársky bezchybný, v každej rovine (romantická i dramatická) strhujúci a vo všetkých polohách intenzívny a emocionálne silný. Skutočne nevšedný divácky zážitok. (Director's cut)

Filmový prepis knihy obnáša viaceré úskalia. Musíte sa zavďačiť fanúšikom, ale aj zaujať knižným titulom nepobozkaných divákov. Neobyčajnosť snímky The Perks of Being a Wallflower spočíva už len v tom, že realizátorom prechodu na audiovizuálne dielo je samotný autor, ktorý sa majetnícky podujal svoj literárny svet a vlastné myšlienky s medziriadkovým podtextom zvečniť na plátno. Na reálnych základoch vystavaný svet okolo dospievajúceho chlapca, životom ťažko skúšaného introverta, ktorého duša je rozorvaná a ťahaná mnohými smermi. Film od diváka vyžaduje mať porozumenie pre nestálosť a neohrabanosť stratených existencii, ktoré v spoločnosti hľadajú svoje miesto. Práve ono určuje mieru vniknutia do mysle a kože postáv a následného pochopenia predkladaných myšlienok. Kto chce zavrieť dvierka za filmovým rokom 2012, ten by si tento ľudský a emocionálne nabitý coming-of-age film rozhodne nemal nechať ujsť.

Od okamihu, kedy v Návrate kráľa za sebou Sam zavrel dvierka, sa vo svete dobrodružného fantasy akoby zastavil čas. Tvorcovia sa od originality veľmi nepretrhli, skôr sa predbiehali, kto viac zadupe svoju rozprávku do zeme. A preto niet divu, že sa lotrovským fanúšikom (a asi nielen im) rozžiarili očká správou, že Hobit dostal zelenú. Nasledovalo už len netrpezlivé čakanie na každú novú informáciu, zdanlivo nekonečné trhanie stránok v kalendári, nástup zimomriavok s príchodom prvých trailerov a nervozita v bruchu pred rozsvietením plátna, ktorej nechýbalo veľa a tromfla by aj tú z dní maturitných skúšok. A či to všetko za to stálo? Odpoveď (možno) nájdete v nasledujúcich riadkoch. ___ Bezprostredne po nástupe uchu známych tónov v prvých sekundách snímky si nejde v duchu povedať inak ako “Stredozem, konečne doma“. Po krátkom poletovaní v nostalgických oblakoch sa však vraciame nohami na zem, respektíve zadkom do sedačky v prítmí kina. Netrvá dlho a diváci znalí Tolkienových kníh ľahko spozorujú, ako sa film sčasti rozchádza s predlohou. Niekde tu začal moju tvár zdobiť úsmev a pri srdci hriať pocit, že obavy, vychádzajúce z rozhodnutia rozvinúť tenkú knižku pre deti do troch veľkofilmov, sa zdajú byť neopodstatnené. Minúta čo minúta dáva tomuto pocitu za pravdu, nakoľko Jacksonov Hobit zapadá do podstatne širšieho dejového rámca. ___ Kým niekomu príde zakomponovanie Galadriel a Sarumana ako líškanie sa fanúšikovi, mne sa javia pripomienky tohto typu vyslovene zbytočné. Spoločne s čarodejníkom Radagastom, ktorý dostáva omnoho väčší priestor, totiž dávajú tušiť rastúce zlo v pozadí, a teda vťahujú do príbehu existenčný motív Pána Prsteňov. Taktiež nemám pochopenie pre výčitky ohľadom soundtracku. Klasické motívy výborne podfarbujú obrazy vzťahujúce sa k staronovým kulisám Kraja, elfskému rodu alebo prsteňu moci. Howard Shore navyše pre trpaslíkov skomponoval jeden špecifický, ktorý nejde z hlavy vyhnať len tak ľahko. Jedno s druhým na dôvažok prepája Hobita so slávnejším bratom. ___ Neočakávaná cesta nie je len ťažením na Erebor, ale aj vytváraním spojenia medzi novými postavami a divákom. Spomedzi trinástky trpaslíkov sa, pochopiteľne, najväčšej pozornosti a vodcovskej autority dostáva Thorinovi, ktorému rovnako ako Aragornovi koluje v žilách slabosť jeho predkov. Až na Balina sa nám ostatní tak nevštiepia do pamäte, považovať to za veľké mínus by nebolo fér. Najzásadnejším posunom si však vo filme prejde (kto iný než) hobit Bilbo Baggins. Z domaseda sa postupom času na konci stáva plnohodnotný člen výpravy. Pokiaľ ide o výber hercov, som bol a stále som skalopevne presvedčený o tom, že Peter Jackson má skrátka šťastnú ruku. ___ V záplave pohľadov na čarokrásnu scenériu novozélandských exteriérov, panoramatických záberov a snímania z každej možnej perspektívy sme v lotrovskom trojzáprahu mali možnosť natrafiť na kvantum malých, ba navonok niekedy až nepodstatných scén, ktoré mrazia, spustia slzu dole lícom alebo zastavia dych aj po niekoľkýkrát. Balinove “There is one I could follow. There is one I could call King“ nemôže prebiť “I would have followed you, my brother, my captain, my king“ v podaní Boromira, samo osebe ale neuletí z mysle ako lastovička z kábla elektrického vedenia. Rovnako tak bitka kamenných obrov, hádanky v tme alebo spev piesne Misty Mountains. ___ Rád by som sa na chvíľu pristavil pri variante, ktorú som mal možnosť vidieť v kine. Zo začiatku to síce trochu trvá, kým si človek zvykne na tok obrázkov, pri ktorých nadobúda pocit, že utekajú akosi rýchlejšie, no ten časom vyprchá. Čo ale zostáva, je pohľad na nádhernú hru farieb, pri ktorej sa derie z úst, že vyznieva neprirodzene dokonalo. A propos, 3D v kombinácii s HFR vyzerá podarene. ___ Kocky sú teda hodená. Na niektoré súdy je ešte priskoro, no už v tejto chvíli môžem s radosťou konštatovať, že ďalšia monumentálna trilógia naberá reálne kontúry. Momentálne nám však neostáva nič iné, len odrátavať dni a noci do ďalšieho pokračovania, pred ktorým by v niektorých prípadoch bolo na mieste skrotiť svoje očakávania prerastajúce Gerlachovský štít. [Kino 3D (HFR)]

Čo napísať k filmu, pri ktorom strácam reč? Návrat kráľa a vlastne celá trilógia vo mne zanechala nezmazateľnú stopu, ktorá sa so mnou bude ťahať ako tetovanie z mladíckej nerozvážnosti, teda do smrti. Možnosť vidieť tento veľkolepý film na veľkom plátne by som prirovnal k splneniu detského sna. (Kino 2012)

Z hororovej studne bolo už veľa vody vyťahanej a preto niet divu, že sa námet filmu od originality nepretrhol, ibaže ak sa chytí poriadne za pačesy a vytrasie sa z neho čo to dá, vyznie tento nedostatok len ako detail, nad ktorým mávneme rukou. Sinister je klasická ducharina, ktorá netlačí na pílu ale pomaly navodzuje atmosféru, čo v divákovi vyvoláva vnútorný nepokoj a núti ho sledovať dianie so zatajeným dychom. “Bu-bu-bu“ scény sú výborne vygradované a podnecujú poctivý strach až si človek praje, aby sa už slnečné lúče konečne opreli o okná domu. Záves nad tajomstvom krabice sa kúsok po kúsku odťahuje, no nie však natoľko, aby bolo prezradené viac než je treba, čím sa nepredvídavosť stáva hlavným tromfom filmu. Sinister sa skrátka vydaril.