leila22

Romain Gavras je známy najmä ako režisér hudobných a častokrát aj kontroverzných videoklipov. Jeho tretiu celovečernú snímku Athena (2022) by sme mohli označiť za mladšieho súrodenca filmov dánskej Shorty (2020) a francúzskych Les Misérables (2019). Mimochodom, spoluscenáristom Atheny je aj samotný Ladj Ly, režisér spomínaných Bedárov, čo je vo filme aj patrične cítiť. Potom, čo prišlo na sídlisku Athena k tragickej smrti 13-ročného alžírskeho chlapca, údajne zapríčinenej samotnými policajtami, sa v jednej z no-go zón parížskeho predmestia začína rozpútavať vojna. Traja bratia obete zaujmú k udalosti, ktorá by ich mala ešte viac spojiť, celkom odlišné stanoviská, čím sa medzi nimi začína budovať neprekonateľná priepasť. Karim (Sami Slimane) je plný nenávisti a silne poháňaný pomstou, vojak francúzskej armády Abdel (Dali Benssalah) sa naopak snaží o zmiernenie situácie a pomáha s evakuáciou rodín. Známy díler, najstarší Moktar (Oassani Embarek) v prvom rade rieši záchranu svojho biznisu.Diváka do deja okamžite vtiahne hutná atmosféra a poriadne dynamické 12-minútové intro, brilantne natočené na jeden záber. Až na pár momentov, kedy tempo trošku poľaví, ide o intenzívnu pohlcujúcu (doslova) a pekelnú jazdu s neuveriteľnou kamerou, ktorá ľahko navodí autentický pocit, že ide o život aj vám. Cítite, že sa schyľuje k absolútnej tragédii a zároveň cítite absolútnu beznádej v jej zvrátenie. Vzduch fiktívneho sídliska Athena je doslova nasiaknutý nenávisťou a vzburou, Sami Slimane podáva fantastický výkon, hoci nemá s herectvom žiadne predošlé skúsenosti. Pokiaľ ste videli vyššie spomínané snímky, nájdete tu mnoho spoločných čŕt, no i tak má aj samotná Athena stále čo ponúknuť.

Nope sa vcelku klamlivo javí ako film s jednoduchou zápletkou a veľmi jasným posolstvom oproti dvom predošlým Peeleho výtvorom. V skutočnosti však ide opäť o film, ktorý si pýta viac vzhliadnutí potrebných na zachytenie všetkých easter eggov, rozlúštenie metafor a najmä na dostatočné pobratie všetkých tém a ich schopnosť spojenia do súvislého celku. Iba tak sa pred vami zjaví opäť o čosi iný a o čosi jasnejší film. Myslím, že v tomto ohľade inovátorský Afroameričan na režisérskom poli mierne zlyhal, pretože sa mu celkom nepodarilo vytvoriť na prvý pohľad kompaktné a zrozumiteľné dielo. Totiž, zbrane, ktoré vo svojich snímkach tasí, sú vždy dvojsečné. Peele opäť pracuje v náznakoch a (asi) sa spolieha na to, že jeho dielo natrafí zväčša na divákov, ktorých baví analyzovať a vŕtať sa v symboloch. Lenže kinosály nie sú plné iba filmových nerdov. Väčšina návštevníkov si repete už nedá a skončí to pri nízkych hodnoteniach, čo mi je aj za Jordana ľúto. Nope rozhodne nie je zlý film. Nie je lepší ako Get Out, ALE opäť ide o zaujímavý žánrový mix s výbornou atmosférou a čarovnou estetikou. Hoyte van Hoytema je jednoducho kameramanský mág a vytvára dychberúce zábery. Rovnako výborná je aj práca so zvukmi, ktoré efektne vrstvia pocit blížiacej sa tragédie. Tak ako Peele dokáže vyťažiť z temnoty noci, tak inteligentne nám odhaľuje to hlavné v závere práve počas jasného dňa. Keke dodáva príbehu tú správnu energiu a Daniel zas často hrá iba v tichosti, cez mimiku. A áno, tragický príbeh so šimpanzom Gordym tu má svoj význam. Funguje ako varovanie. Poukazuje na ľudskú nepoučiteľnosť a chýbajúcu pokoru – túžba skrotiť predátora na úkor úspechu, slávy či vytvorenia prchavej zábavy. Aj o tom je Nope, ale aj o mnohom ďalšom.

Elvis urobil jednu vec presne naopak ako to robí väčšina ľudí. Nesnažil sa stať niekým, koho budú masy milovať. Iba z okolia nasával to, čo mu bolo prirodzené. Až raz, vo svojej speváckej a tanečnej „netradičnosti“ predstúpil pred svet. A čuduj sa svete, svet to nielenže akceptoval, do jeho bezprostredného prejavu plného nespútanej energie, čudesných pohybov a originálnych kostýmov, sa šialene zamiloval. Časom sa však samozrejme našli ľudia, ktorým jeho prílišná sloboda nevyhovovala, ale o tom už viac rozpráva posledný film režiséra snímok ako Moulin Rouge!, Australia či The Great Gatsby. V americko-austrálskej životopisnej dráme Elvis (2022) nechýba tradičný Luhrmanov rukopis. Je v nej dravosť, provokácia, hudba, ktorá dvíha zo stoličiek a neuveriteľný Austin Butler, ktorému by som za tento výkon vystrúhala nejedno ocenenie. Má to skvelý strih, kameru, aj svižné tempo, takže aj napriek riskantnej minutáži by som sa kino návštevy neobávala. Pri domácom pozeraní to už môže u niektorých divákov jemne drhnúť. Môj prípad to však rozhodne nebol. Niektorí tvrdia, že filmy Baza Luhrmanna sú povrchné. Myslím, že v jeho príbehoch iba vystupuje mnoho povrchných charakterov a v tom vidím podstatný rozdiel. No i tie nám vždy podsúva pútavým spôsobom. Ako symbol zakázaného ovocia, s trefným vyobrazením ich ľudského démonizmu v podobe nekonečnej chamtivosti a neukojiteľnej túžby po moci. Možno škoda zopár momentov z Elvisovho života, ktoré sa už nepodarilo do deja prepašovať (alebo viac rozvinúť), no i tak ide rozhodne o snímku, ktorá by vám nemala ujsť. Mne osobne Luhrmannov štýl veľmi vyhovuje a tak mu dokážem odpustiť aj nejaké menšie nedostatky. Mám ho jednoducho rada za to, ako sa cítim, keď pozerám jeho filmy.

Doposiaľ som sa (vďakabohu? ) nestretla so žiadnym podobným dokumentom, ktorý by sa aspoň sčasti približoval myšlienke The Rehearsal. Čo ak by ste si mohli život dopredu vyskúšať? Alebo aspoň určité náročné etapy z neho? Tak na nečisto, aby ste to následne naostro nezbabrali a boli dostatočne pripravený na všetky možné varianty. Stačí osloviť Nathana Fieldera, režiséra, spoluscenáristu a aj samotného sprievodcu dokumentárno-komediálneho (hoci pri žánrovom zaradení medzi komédie by som bola opatrná) seriálu z produkcie HBO. V The Rehearsal sa Nathan snaží pre svojich klientov za pomoci hercov a kulís vytvorených podľa reálne existujúcich miest, nasimulovať čo možno najrealistickejšie podmienky k dosiahnutiu autentického prežitia situácie, ktorej sa obávajú. Myslí pri tom skutočne aj na detaily, no občas aj tak príde na rad metóda pokus-omyl, až kým sa nepriblíži k vytúženého záveru. V rámci svojho projektu (do jedného z nich sa dokonca sám zapojí), sa mu však celkom nedarí zakryť, že tá životná neistota, ktorá z jeho “obetí” srší, vlastne zmieta aj jeho samého. Nathanov experiment bol súčasne mojím experimentom. Kanaďana s vysoko atypickým zmýšľaním a správaním som analyzovala niekedy viac ako ostatných zúčastnených. Analyzovala som pri tom svoje pocity a uvažovala nad tým, kam až sme nechali svoju neobratnosť a neschopnosť prispôsobiť sa vo vzťahoch (partnerských, rodičovských...akýchkoľvek) zájsť. Nathan miestami celkom maže hranicu medzi fikciou a žitou realitou. V halucinačnom medziunverze, ktoré nám ponúka, objavíte skutočne čokoľvek, ale po morálke v ňom nebudú ani stopy. Druhá séria sa už rodí. Moje zvedavé ja si poskakuje a to racionálne to zas desí.

Miniséria Solvana Naima ponúka veľmi príjemný a nenásilný humor. A hoci v nej prevažuje komediálna rovina, zďaleka nejde iba o oddychovú zábavu.  Spôsob, akým ponúka náhľad do multikultúrneho prostredia a poukazuje na problémy nerovnosti či vnímanie viery, je veľmi sympatický. Diváka nedeprimuje, iba ho usádza do reality, ktorá je aká je. Je v tom láska, vtip, kultúrna hrdosť, no to všetko bez zbytočného tlačenia na pílu v akomkoľvek smere. MO ma dostal svojou úprimnosťou a ľahkosťou, akou si buduje cestu k otvorenému divákovi. Hranie Mohammeda Amera je veľmi sympatické a aj zvyšný kasting šľape ako má. Za veľký plus považujem aj precíznu prácu s hudbou. Občas vieme v skutočnosti tak málo o iných kultúrach, ale v predsudkoch, v tých sme machri.

Sedemdesiate roky, duchovia v podobe predošlých obetí, unesený outsider a jeho malá sestra, ktorej sa snívajú desivé sny a súčasne sa pretavujú do reality. Aj to ponúka americký triler reznutý hororom. Atmosféra je tak správne nepríjemná, dočkáte sa aj zopár jump scare scén, ktoré zafungujú, no na druhej strane nejde o nič vyslovene originálne či prevratné. Herecké výkony sú uveriteľné, snáď najviac by som vyzdvihla mladú Madeleine McGraw. Naproti tomu mi bolo Ethana až príliš málo. V tomto prípade nemožno hovoriť, že by bol potenciál jeho postavy dostatočne využitý, naopak, dostáva vskutku málo priestoru, čo je veľká škoda. Nájdu sa tu aj malé vykrádačky nápadov zo Stranger Things, It či Dark, no a najmä diery v scenári. Tých sa nájde viac ako samotných obetí. Napriek tomu si snímka dokázala udržať moju pozornosť prakticky po celý čas. Do kina sa ísť určite oplatí, strata času to nie je. Rátajte však s tým, že tam na vás ani žiadne filmové prekvapenie roka nečaká.

Ako dobre poznáte svojich susedov? Viete vymenovať ich krstné mená, koníčky či nebodaj nejaké ich tajomstvá? Skôr nie, však? Dnešný svet prílišného odhaľovania súkromia na sociálnych sieťach či skôr budovania si falošnej identity, nás v realite súčasne poháňa k obrneniu sa hrubou vrstvou anonymity. Komediálna dráma Len vraždy v budove od tvorcov Steva Martina a Johna Hoffmana je veľmi príjemným prekvapením. Pomalý rozjazd a počiatočná mierna váhavosť na strane diváka sa rýchlo mení v slušnú namotávku, ktorá sa neskončí inak ako binge-watchingom. Traja susedia, ktorí sú posadnutí podcastami o skutočných kriminálnych príbehoch sa skamarátia potom, čo sa v ich bytovke stane vražda. Postarší páni v podobe rokmi zabudnutej hereckej hviezdy Charlesa (Steve Martin) a bývalého divadelného producenta Olivera (Martin Short), ktorý je súčasne na mizine, spoja svoje sily s mladou tajomnou Mabel (Selena Gomez). Nielenže začnú pátrať po vrahovi, nahrávajú o tom aj podcast. Všetko to znie vcelku gýčovo a bez väčšieho nápadu, ale nedajte sa zmiasť. Seriál naopak niekoľkokrát veľmi príjemne prekvapí mnohými twistami a bizarnými scénami, pričom tie najväčšie sympatie si získa tým, že sa nehrá na nič viac, čím skutočne je. V mysterióznom pátraní po podozrivom jednoznačne prevláda humor a priestor dostávajú aj vedľajšie linky a témy osamelosti, vyhasnutej vášne po živote a ubíjajúceho stereotypu, z ktorej sa najmä dvojica mužov už roky túži vymaniť. A toto dobrodružstvo prichádza doslova ako dar z nebies. Vyzdvihla by som „hluchú“ epizódu s názvom Chlapec z bytu 6B, v ktorej na nás tvorcovia vytiahli prekvapivý a skutočne originálny ťah. A finále prvej série? Miesto napínavých odhalení sa najmä dobre pobavíte. V Only Murders in the Building síce scenár občas škrípe, no inak ide o kombináciu vhodnej minutáže (cca 35 minút/epizóda), vizuálne lahodiacej atmosféry honosných apartmánov a milých odkazov na slečnu Marplovú v podobe netradičnej zostavy dvoch sedemdesiatnikov a mladej tridsiatničky, ktorým to spolu prekvapivo príjemne ladí. Teším sa na druhú sériu.

K vzhliadnutiu snímky pravdepodobne mnohých presvedčí známe scenáristické a režisérske meno patriace Alexovi Garlandovi. Mňa v prvom rade nalákala prítomnosť Jessie Buckley v hlavnej úlohe a samozrejme štúdio A24. 33-ročná herečka, ktorá už má na konte jednu nomináciu na Oscara, tentokrát stvárňuje mladú Harper, ktorá si odchádza oddýchnuť na malebný anglický vidiek po prekonaní tragickej udalosti. Hoci vskutku neochotne, ale hneď v úvode musím priznať, že ide o prípad, kedy forma víťazí nad obsahom. Garland pracuje s témami sebaobviňovania, silných tráum, odpustením a znovuzrodením a to najmä cez symboliku. V tom problém vôbec nevidím, akurát divák dúfa, že na neho v závere vytasí zamotanejšie posolstvo, ako to, ktoré mu došlo už v priebehu deja. Na druhej strane, aj napriek vyššie uvedenému, si ma atmosféra získala od začiatku do konca. Farebný vizuál je úchvatný, rovnako ako kamera a práca s ruchmi a so samotným zvukom. Ak očakávate poriadnu akciu a veľa ľakačiek, treba hľadať v inom lese. Garlandova novinka ich prakticky veľa neponúka. Ponúka však iné lákadlá, ktoré vo mne osobne dokázali vybudovať poriadne znepokojujúce a tiesnivé pocity. Men je v prvom rade folk horrorom, ktorý cez izolované vidiecke prostredie, náboženské prvky a nevyspytateľnosť nepoznanej prírody, pracuje s divákovou psychikou a jeho strachom z neznáma. Pripomenie filmy ako Midsommar a snáď najviac Mother!, ktorá patrí medzi divácky najrozporuplnejšie vnímané snímky vôbec. Takže tušíte správne. Men je ďalším titulom, ktorý bude publikum rozpolcovať na dva tábory. V závere sa mení najmä na body horror a prinesie scénu, pri ktorej sa bude usmievať snáď aj samotný Cronenberg. Za mňa ide rozhodne o film, ktorý sa oplatí vidieť z niekoľkých dôvodov a určite aj kvôli samotným hercom. Jessie Buckley (The Lost Daughter, I am Thinking of Ending Things) je jednoducho obrovský talent. Vyberá si vypäté role, v ktorých musí ísť emočne na dreň, aj na úkor toho, že ich náročnosť ocení iba okrajové publikum. No a nápad, že všetky vidiecke mužské postavy stvárni iba jeden jediný herec - Rory Kinnear, tiež oceňujem. Takže za mňa určite áno.

Eggers je majstrom atmosféry, čo potvrdzuje do tretice i v Severanovi. Rozbúrené more, mytológia, naturalizmus, halucinačné vízie… to všetko tu opäť máme a opäť zabalené do úchvatného vizuálu v podobe dychberúcej chladnej islandskej prírody, ktorú zohrievajú iba často šľahajúce plamene ako súčasť nekonečných bojov. Hereckému obsadeniu nie je čo vytknúť a potešia aj menšie postavy ako Gustav Lindh či mladý Elliott Rose. Režisér vie ako na dôveryhodné vykreslenie temnoty a ľudského démonizmu, no súčasne vo svojej novinke odkrýva aj svoje slabiny. Lovestory linka príliš nefunguje a hoci význam v deji má, akosi ho nedokáže naplniť. Maličké sklamanie prichádza aj v obsahovej rovine. Mám totiž trošku problém s tým, že celý obsah tohto surovéhé animálneho príbehu vo fantastickom obale s výbornou dunivou hudbou možno zhrnúť do jedného slova: POMSTA. Predchodcovia Severana (Čarodejnica, Maják) sú pre mňa rozhodne myšlienkovo hodnotnejší, košatejší a stvorení na dlhé diskusie s početnými interpretáciami. Táto jemná kritika však vyviera aj z toho, že Brooklynčan nastavil latku v mojich očiach slušne vysoko a na kombináciu jeho talentu a nezávislého štúdia A24 proste nedám dopustiť. Zhrnuté a podčiarknuté, Severana som si užila. Je to poctivý film o Vikingoch, ktorému ťažko hľadať silného konkurenta. Nekompromisnosť a násilnosť ich nátury je zachytená viac než hmatateľne. No je dosť možné, že mi z mysle pomerne rýchlo vyšumí.

Batman Matta Reevesa ide po podobnej línii ako Joker (2019) Todda Phillipsa, čo mi osobne iba hrá do karát. Ponúka návštevu do ponurého, špinavého a večne upršaného Gothamu prehnitého korupciou, zločinom a pobehujúcimi besnými krysami, v priamom strete s dušou plnou jaziev a nedoliečených rán. Robert Pattinson predostiera podobu silne depresívneho Brucea Wayna a súčasne okrídleného hrdinu ešte takmer vo svojich začiatkoch. Odvážneho, ale zároveň i omylného, pričom jeho chvíľami vystupujúca zraniteľnosť pôsobí naproti neutíchajúcej túžbe po pomste nesmierne sympaticky. Nový Batman je vydarenou atmosferickou neo-noirovou kriminálnou detektívkou, v ktorej možno badať jasnú inšpiráciu z dávnejších kultových diel. Aj napriek množstvu liniek a rôznych postáv som s dlhou minutážou problém nemala. Vrásky mi skôr miestami spôsoboval slabší scenár a lovestory s Catwoman, kde sme sa už žiaľ nevyhli mnohým klišé. Zoë Kravitz je skutočne zmyselná a chémia medzi ňou a Pattinsonom iskrila na plné obrátky. No i tak si myslím, že tú lásku nemusíme až tak v každom filme hrotiť. Herecky ale rozhodne potešia aj ďalšie známe tváre. Paul Dano zvláda pozíciu vyšinutého psychopata už tradične na výbornú, no a cenu kostýmového kráľa na plnej čiare vyhráva Colin Farrell za fantastické stvárnenie Penguina. Rovnako ako aj pri iných veľkofilmoch vedie správna cesta k Batmanovi opäť jedine cez IMAX sálu, ktorá kvalitný film premieňa na nadfilm. Pretože tak, ako som pri Dunkirku plávala v nafte a skrývala sa pred ohlušujúcimi streľbami, tak, ako ma pri Dune doslova škriabal púštny piesok v očiach, tak intenzívne a realisticky som zápasila so zimomriavkami počas adrenalínovej jazdy v Batmobile. Nový Batman nie je dokonalý, ale vo výsledku ide o veľmi slušné spracovanie, ktoré ponúka výnimočnú hudbu (Michael Giacchino), zázračnú kameru Greiga Frasera a nový odvážny pohľad na známu ikonickú postavu. Bežte do kina. A ak ste už boli, naplnil Reeves vaše očakávania?