Puerdraco

Príbeh partie detí z domu č. 67 stojacom v robotníckej štvrti Berlína na začiatku 30. rokov 20. storočia, ktorých priateľstvo rozdelí nastupujúca nacistická propaganda. Ich osudy sa rozchádzajú a každé z nich prežíva éru hitlerovského Nemecka po svojom. Bývalý vodca sa stáva aktívnym v organizácii Hitlerjugend, jeho kamarátka emigruje kvôli svojmu pôvodu do Kanady, iný chlapec zas urputne odoláva nátlaku stať sa nacistom. Po vojne sa znovu všetci stretávajú v Ženeve a obnovujú spretrhané zväzky.

Dokument o svetoznámej Kirovovej baletnej škole v Moskve, ktorá vychovala desiatky výborných tanečníc a tanečníkov.

Dej filmu sa odohráva na jeseň roku 1991 v jednej z mnohých dedín vtedajšej Juhoslávie, ktorá bola zasiahnutá vojnovými udalosťami predchádzajúcimi rozpadu tejto krajiny. Príbeh pojednáva o malom Jerkovi (Milan Grabovac), ktorý sa stane svedkom prepadu ich dediny, počas ktorého sú jeho rodičia zajatí. O život prichádza aj jeho babička, a tak sa ocitá v sirotinci, kde sa uzatvára do seba a prestáva komunikovať i napriek tomu, že je mu zo strany psychológa Bernarda venovaná zvýšená pozornosť. Po určitom čase dochádza k politickým vyjednávaniam a výmenám vojnových zajatcov. Jerko pri sledovaní reportáže z takejto výmeny spoznáva svojich rodičov, a tak sa opäť s nimi stretáva. Bernard ich navštevuje v ich novom domove a snaží sa malému Jerkovi pomôcť vrátiť sa do normálneho života.

Neapolský kňaz don Lorenzo Borrelli (Fabrizio Bentivoglio) bojuje proti praktikám miestnej mafie zvanej Camorra. Zároveň sa však 'zamiluje' aj do 13-ročného Nunzia Pianeseho (Emanuele Gargiulo), polosiroty, ktorá je miništrantom v kostole, pri ktorom slúži. Mafia túto skutočnosť využíva a začína kňaza vydierať. Postava dona Lorenza je teda zároveň kladná aj záporná a film je sondou do psychológie hlavného protagonistu.
Film svojho času vyvolal nevôľu miestnej cirkvi, nakoľko priezvisko Borrelli (v Neapolsku pomerne rozšírené) niesol aj jeden kňaz (Mário Borrelli), ktorý sa venoval chudobným a morálne zaostalým chlapcom i dievčatám.

Fantastický (a mierne vianočne ladený) príbeh chlapca menom Toby, ktorému začnú znenazdajky rásť krídla a premieňa sa na anjela. Niečo také však spoločnosť odmieta akceptovať a Tobyho rodičia sú nútení súhlasiť s amputáciou krídel. Tie však po čase začnú opäť rásť. Film pojednáva o neschopnosti okolia prijať takýto netradičný stav a o zdanlivo bezvýchodiskovej situácii, ktorej riešenie však možno nájsť priamo v nebi.

Etnograficko-dokumentárny film Villervall v južných moriach sprevádza Ernsta Botmana, pracovníka OSN pre otázky výživy, a jeho rodinu na cestách po južnom Pacifiku. Počas plavby navštevujú viacero ostrovov a súostroví (Tahity, Raroia...), na ktorých sa zoznamujú s miestnym domorodým folklórom. Jednoduchá dejová línia filmu, v ktorej hrá hlavnú úlohu ich syn Villervall (Roland Grönros) a domorodý chlapec Kaoko (Revi), ktorí sa spriatelia, konfrontuje tzv. západnú kultúru s kultúrou primitívneho sveta tichomorských atolov.

Jednoduchá dokumentárna sonda do bežného života asi päťdesiatich detí žijúcich v srdci Švajčiarska na odlúčených horských pastvinách a poľnohospodárskych usadlostiach. Dokument nadväzuje na tradíciu filmov ako Être et avoir (2002) alebo Príbeh o uplakanej ťave (2003).

Tvorcovia filmu sledovali počas niekoľkých dní päť detí z približne 20 000 žijúcich na ulici v rumunskej Bukurešti, ktoré sa dennodenne potýkajú s násilím, nedostatočnou zdravotnou starostlivosťou, nečinnosťou sociálnych úradov, drobnou kriminalitou, ale hlavne s nezáujmom vlastných rodičov, ktorí ich opustili ako nechcené. Tento stav bol dôsledkom rodinnej politiky diktátora N. Ceausescu, ktorý bojoval proti antikoncepcii a potratom, avšak na druhej strane jeho režim nezvládal budovať sieť adekvátneho množstva detských domovov a výraznejšie nepodporoval ani štatút adopcie. Dokument je po obsahovej aj technickej stránke veľmi podobný o štyri roky mladšiemu projektu Deti zo stanice Leningradská (2005).

Dráma pojednáva o udalostiach z obdobia vzniku varšavského židovského geta (leto 1939) a o obyvateľoch jedného domu stojaceho na hranici s ním. Ukazuje rozdielne pohľady na to, ako sa deti a dospelí rôzne vyrovnávali s touto skutočnosťou a dotýka sa takých zásadných rozhodnutí, akými sú zaprieť či nezaprieť svoj pôvod, spolupracovať alebo odmietať spoluprácu s okupantami či pomáhať internovaným rodinám alebo nie. Hlavný dôraz sa kladie na detských hrdinov. Film Hraniční ulička dostal v dobe jeho vzniku prívlastok 'film o malých ľuďoch veľkej doby'.

Tento kontroverzný film so sexuálnym podtónom režiséra Rafaela Corkidiho alegorickým spôsobom rozpráva o putovaní posla stvárneného chlapcom ako rugbyovým hráčom (Pablo Corkidi, syn režiséra), ktorý má nájsť matku pre nového mesiáša. Cestou sa stretáva s viacerými historickými udalosťami či osobnosťami, s ktorými konfrontuje svoje hľadanie. Sú medzi nimi ľudia s Osvienčimu, hnutie Ku Klux Klan, maliarka a revolucionárka  Frida Kahlo, praotec Adam, dobyvateľ Hernando Cortéz, Ježiš Kristus, politik Emiliano Zapata a ďalší.
Hudobný sprievod vytvoril režisér z opusov Dvořáka, Griega, Vivaldiho, Wagnera a Pucciniho a vytvoril tak hudobný film. Samotný Corkidi spolupracoval ako kameraman aj na Jodorowského filmoch El Topo (1970) a Holy Mountain (1973), čo sa podpísalo na výtvarnom štylizovaní jednotlivých obrazov.

Cotolay je voľnou adaptáciou starej legendy hovoriacej o založení (zrejme prvého) františkánskeho kláštora v sevorozápadnom Španielsku blízko mesta Santiago de Compostela v roku 1214 za pomoci mladého, chudobného uhliara menom Cotolay (Didier Haudepin). Film je známy aj pod menom El Nino y El Lobo (Chlapec a vlk).
Legenda sa začína rozprávaním o púti sv. Františka z Assisi a jeho druhov Juana z Florencie a Bernarda z Quintavalle k hrobu apoštola sv. Jakuba ležiaceho v Santiago de Compostela. Po príchode do Galície však dostáva sv. František videnia, ktoré si nevie vysvetliť, a tak otáľa s odchodom naspäť do Talianska. Mnísi vysilení hladom stretávajú Cotolaya, ktorý im ponúka (kradnuté) figy a spriateľuje sa s nimi. Sprevádza ich na horu Pedroso, kde žije drevorubač Tarn, ktorý im za prácu pri rúbaní lesa ponúka stravu a ubytovanie.
Františka začnú sužovať vysoké horúčky a stráca zrak, a tak sa mladík rozhodne postarať sa oňho. Počas toho sa dozvedá, že by chcel svätec v ich kraji založiť kláštor, a sám si spomenie na staré rozprávanie jeho dedka o zakopanom poklade v neďalekom spustošenom opátstve. Svätec však tvrdí, že skutočný poklad v zlate nespočíva. Cotolay preto navštívi benediktínskeho opáta Martina a žiada od neho pozemok pod nový kláštor taký veľký, ako je býčia koža, a to výmenou za košík rýb. Vďaka šikovnosti a vynaliezavosti tento obchod s opátom uzavrie, pričom opáta by ani vo sne nenapadlo, že Cotolay býčiu kožu rozreže na veľmi tenké pásiky a ohraničí tak v neďalekom údolí Val de Dios pozemok, na ktorom sa už stavať kláštor naozaj dá.
Mladík si pre svoj cieľ získa aj katedrálneho murárskeho majstra Matea, ktorý poskytuje potrebný kameň a usporadúva silové preteky, počas ktorých si svoju silu drevorubači navzájom dokazujú pri vození a nosení kameňa. Stavba kláštora sa tak naozaj môže začať. Hoci legenda o vzniku kláštora má, podobne ako aj iné, viacero odlišných verzií, vo všetkých hrá Cotolay, chlapec - uhliar, podstatnú rolu.

Na začiatku 90. rokov bol Irak morálne aj ekonomicky zničenou krajinou vďaka dlhoročnému vojenskému konfliktu. V tomto prostredí žijú za hranicou chudoby dvaja súrodenci, sedemročný Zana (Zamand Taha) a desaťročný Dana (Sarwar Fazil), ktorí sa po zhliadnutí amerického filmu Superman rozhodnú do tejto krajiny odcestovať. Kým mladší z bratov si píše zoznam mien ľudí na čele so Saddámom Husseinom, ktorých má Superman potrestať, starší sa zameriava na praktické otázky ako sú peniaze, pasy, doprava, spôsob prekročenia hranice a pod. Postupom času zisťujú, že nie je v ich silách to všetko zaobstarať, ale svojho sna odcestovať do zasnúbenej zeme sa nevzdávajú.

Muž (Marcel Hensema), ktorý rád beháva, a chlapec (Thom van Seijen), ktorý sa často bicykluje, si začnú vzájomne merať sily. Tragické vyvrcholenie ich priateľského zápolenia nastane vo chvíli, kedy muž zastavuje na prechode pre chodcov, avšak chlapec na bicykli sa vrúti rovno na vozovku pod kolesá auta. V tom momente sa zastavuje čas. Istú chvíľu sa na svete pohybuje iba muž a ten sa musí rozhodnúť či zachráni chlapca, alebo starého muža, ktorý na protiľahlej strane cesty sprevádza malé dievčatko.

Nízkonákladový film byl natočen podle skutečných událostí, odehrávajících se v Německu v letech 1918 – 1924, kdy Fritz Haarmann (George Götz) syrovým způsobem zavraždil nejméně 27 chlapců a mladých mužů od 10 do 22 let. Děj příběhu se odehrává v kanceláři věznice, ve které vede doktor Ernst Schultze (Jürgen Hentsch) psychologická sezení s vrahem za účelem vytvoření zprávy o jeho duševním stavu, zda byl nebo nebyl zodpovědný za své činy. V průběhu výslechů se Haarmann k vraždám doznává a popisuje své důvody i metody, kterými vraždil. Snímek o Hannoverském vampýru je realizován v jedné místnosti s minimem rekvizit a postav, a silně tak připomíná divadelní hru, kterou film původně byl.

Režisér Elwood Perez vypráví triviální příběh vesnické učitelky Tonyi kdesi na filipinských ostrovech. Hlavní hrdinka je silně věřící, ale stejnou měrou má ráda i sex, z čehož pramení její vnitřní rozervanost. Tonya se zamiluje do místního muže Simona a zanedlouho přijíždí do vesnice i její dávná přítelkyně z dětství se svým bílým mužem. Příběh se začíná komplikovat díky střetu dvou rozdílných kultur.
Tento kontroverzní a nyní již kultovní film byl po svém uvedení na Filipinách pro zobrazení naturálních sexuálních aktivit (lehké porno) a kritice bezduchého, rituálního katolicizmu svazujícícho přirozené emoce a touhy lidí, předmětem bouřlivé diskuze a dočkal se cenzury. Zároveň však byl inspirací pro mnohé tvůrce.

V horkém letním odpoledni si tři děti hrají u řeky poblíž železničního mostu někde na bulharském venkově. Jedno z nich se zaklíní rukou do pilíře mostu tak, že se nedovede samo vysvobodit a nedovedou mu pomoct ani ostatní a tak začíná závod s časem, jelikož hladina řeky pomalu, ale jistě stoupá a hrozí chlapcovo utonutí. Film pojednává o lidských hodnotách, o tom, co je nebo není důležité v životě jednotlivce i společnosti. Do příběhu se zapojují zemědělci z okolních lánů, cestující z vlaku i armáda, která opodál pořádá velké cvičení. Záchrana dítěte je podmíněna jejich vzájemnou spoluprací, která však chvílemi selhává.

Šestnáctiletý Pim (Jelle Florizoone) bydlí se svou matkou (Eva van der Gucht), která o něj nejeví zvláštní zájem, na pobřeží severního moře v malém městečku, ve kterém poznává svou vlastní sexualitu. Navzdory všem očekáváním Pim se mu začne líbit Gino (Mathias Vergels), mladší chlapec se sousedství. Přes veškeré nesnáze k sobě tito dva mladí muži nacházejí cestu a naplňují své touhy.

Sicilské vnitrozemí ve 30. letech 20. století neposkytovalo tamějším obyvatelům mnoho příležitostí k výdělku, čehož zneužívali průmyslníci a majitelé půdy. Film vypráví příběh jedenáctiletého chlapce jménem Aclà Rizzuto, který se narodil do početné rodiny horníka pracujícího spolu se staršími syny v místním dole na síru. Majitel dolu poskytoval každé rodině za každého nového pracovníka odměnu respektive zálohu 500 lir, což byla suma, která pro chudé představovala možnost pokrýt alespoň zčásti své základní potřeby. Tato suma je však rodině poskytnuta jen pod podmínkou, že nový dělník vydrží v dole pracovat minimálně osm let. Proto i Aclà musí začít pracovat v dole jako nosič vydolované síry za pouhých 25 lir. Podmínky v dole jsou pro chlapce drsné: nedostatečné oblečení, absence hygieny, slabá strava, společné spaní a s tím spojené sexuální obtěžování ze strany ostatních dělníků. Chlapec se tedy rozhodne pro útěk. Jeho matka ho považuje za zrádce a nemá pro něj slůvko útěchy. Útěkem však dává majiteli dolu, Caramazzovi, právo žádat od rodiny zpět 500 lir, čehož rodina není schopna dostát, a tak začíná hon na chlapce. Ten je chycen a znovu zavřen do dolu. Aclà ale opět uniká a tentokráte s jasným cílem dosáhnout moře, za kterým se kdesi v dálce ukrývá Austrálie, kde žije jeho sestra, a kde by chtěl najít lepší život.