MikO_NR_1909

Hoci švédskemu režisérovi podobné pohľady na spoločnosť osvetlili jeho predošlé filmy ako Vyššia moc či Štvorec, tak neprestáva prekvapovať inováciami, rozžiarenosťou a nadšením k médiu ako takému. Vynikajúce poviedkové členenie, ktoré má vlastný vývoj a zmysel a záverečná survivol existenciálna vzťahovka dáva finálne rozuzlenie nesúladu konceptov spoločnosti a diametrálne odlišných pohľadov na chápanie hierarchického členenia sociálnych tried. Kvázi stoická a observačná kamera, ktorá má ale extrémne dynamický rozmer okamihu ako od Finchera dáva deju komfortný view a pleasure. Z čoho som ale nadšený, je taká tá kombinácia žánrov (komédia, road movie, tragedy, katastrofizmus, dobrodružstvo, dráma), veľmi prudkých dejových zvratov (do toho rátajme aj vývoj a evolúcia filmovej reči v deji) ale aj vyhrané vizuálne triky. Miestami som cítil surrealizmus a neistotu vnímania ako od Luisa Bunuela alebo hrozbu apokalypsy ako od Andersonovej Magnólie. Tých odkazov tu nájdete neúrekom. Originálne a odvážne dielo, ktoré pochopiteľne nesadne každému.

Asi najlepší krátkometrážny film aký som v živote videl. Renoirova réžia je tradične hravá, vtipná, alegorická, nostalgická s nezvrátiteľnou trpkosťou. Výlet do prírody je esenciou života, kde láska naráža na spoločenské nedostatky doby a prostredia a kde sa väčšina dôležitých okamihov odohráva "mimo dialóg". Tým, že Renoir film nedokončil "podľa plánu" len dodáva snímke ohromnej účinnosti. Čas plynie, ocitáme sa na plavbe jazera s hustým dažďom, ktorý značí to, ako čas neúprosne letí a osud nie je možné vrátiť späť.

Jediný film s plne bergamským dialektom neskrýva svoju autenticitu s dedinským svetonázorom. Je to výborne štrukturovaný snímok s hĺbkovým a šírkovým záberom k spodným majetkovým vrstvám. Hľadí na rytmus a každodenný údel života bezzemkov bez akýchkoľvek príkras a v plnej nahote. Zvláštnu rolu tu hrá voyeurský strih, ktorý miestami zakrýva uhľadenosť činností aby následne "vbehol" do centra akcie. Film má silnú vnútornú morálnu hodnotu a Olmi vystupuje so svojim remeslom poctivo a neučesane. Vytvoril dobovú kulisu, ktorá môže slúžiť na historiografiu a osvetlenie života v minulosti budúcim generáciám.

Vynikajúca, skvelo rozvrstvená psychologická anamnéza behaviorálneho prístupu a obratne zhostené filmové priblíženie sa k zmýšľaniu sériových zločincov. Látka je pretkaná neobyčajnou autentickosťou a miesi súkromné problémy vyšetrovateľov a ich silných profesijných stránok, ktoré musia v určitých stresových stavoch bezmedzne tlmiť. Tých akčných vsuviek (ako sú zásahy v teréne) tu je minimum, ale aspoň, že sa tvorcovia venovali tomu, o čom má seriál pojednávať a aké aspekty má rozvíjať. V tom jednoznačne splnil svoj účel. Epizódy sú rovnocenné a komplexné a veľmi dobre na seba nadväzujú.

Tak v prvom rade bravúrne zhostenie sa látky. Od Phillipsa by som nečakal, že to bude on, kto rozšíri a externalizuje ďalšie osobnostné "kvality" Jokerovej postavy a posunie psychoticky charizmatického Jokera v Ledgerovom ponímaní v podobe maximalistického Phoenixa ešte o kus ďalej. Adaptácia okrem dobre známych pravidiel komiksového univerza ako večný život, zhustené násilie a nešpecifikovateľný vonkajší tlak na jednotlivca rozoberá aj sociologické a demografické problémy. Je vandalizmus iba povrchnou inštanciou vyčíňania nepriebojných indivíduí, alebo nastavenie spoločnosti dopomáha ich postupnej degradácii a samote? Odpovedzte si, kdekoľvek po svete uvidíte protesty, ktoré "nestoja" za zmienku. Nadčasovka, ktorá pôsobí ako komerčne úspešný projekt, ale vychutnajú si ju viac diváci, ktorí majú radi kombináciu klubovej a komerčnej scény než ortodoxní priaznivci komiksových adaptácií.

Čudesný, niečo medzi dokumentom a hraným filmom sploštený výpek každodennej rutiny, kde Seidl manifestuje monotónnosť ľudských činností do realistického extrému. Unikátnosť diela je zvýraznené nie iba karikatúristickými absurdnosťami, ktoré na nás vrhajú odtieň márnomyseľnosti, lenivosti a bezživotnej energie, ale aj silnou psychologickou výpoveďou o činnosti nášho libida a pocitu narušenej konformnosti. Na experimentálny film príliš presvedčivé a živé, na dokument zase farbisté so silným subverzným presahom [ART Film Fest, 2019].

Majstrovsky rozvírený triler, ktorý výborne pracuje s fotogenickou montážou aj psychologickou rovinou aktérov. Každý záber je divergentný, má vizuálne jedinečný význam. Morálne dilemy a scény s vyšetrovateľom a "obeťou" únosu Gondom sú vzoprené vo vnútornej dynamike. Za hlavné dve vodítka kvalitatívnej úrovne považujem scenár a tektonickú realizáciu mizanscén, ktoré na seba zvláštne nadväzujú. Skoro až vyšetrovateľskou trajektóriou, takže aj divák je niekedy popohnávaný vyšetrením prípadu skrz naratív a inokedy iba zúčastneným pozorovateľ vypočúvacieho procesu, ktorý je naopak dokumentárne ladený. V rámci žánru, doby a miesta vzniku sa nedá hodnotiť pod 90%.

Mentálne spojenectvo Pata Garretta a Billyho Kida je natoľko tesné, že hierarchicky prekonáva aj vzťah medzi Garrettom a šerifovými spoločníkmi. Garrett sa vydal na cestu zákona z pragmatických dôvodov. Prežije, má teplé jedlo, úctu a nemusí sa vystavovať dennodennému úniku spod rohov spravodlivosti. Je to snímok, ktorý nie je najoriginálnejší, ani najpodmanivejší, ale skĺbuje niektoré vrcholové aspekty žánru na jednu roveň. Peckinpah typicky krvavý, surový, s neschematickými postavami, akurát pletky so štúdiom a produkciou ho dostali do rovnakej pozície, akým je Billy na neistom vidieku v nekľudných časoch na divokom západe a neskôr do pozície muža, ktorý naháňal Alfreda Garciu...

Dekalóg je partikulárnou ukážkou rozdrobenosti hlavných kresťanských téz na menšie príbehy, kde sa podrobnejšie prejavujú jej zemské podoby. Prístup K.K. je obdivuhodný. Dokáže primäť všetky vaše zmyslové bunky a nasávať účinky filozofickej, psychologickej či spoločenskej stigmy a viesť nad ich povrchom závažné metafyzické i prosto racionálne polemiky. Ukazuje i hranicu, dokiaľ sme schopní prijať ľudskosť a odkiaľ sme už len pozemské stroje, ohlupené a pritom svojské. Kde zasväcuje tú povestnú hranicu nami merateľnej cnosti, ktorú si neustále posúvame do nižších a nižších dimenzií a prijímame nové a nové pravidlá spoločenských noriem.

Jerzy Hoffman je možno prehliadnutý tieňom A.Wajdu a K. Kieslowského, ale z filmom ako Mastičkár či Potopa a podľa toho čo som mal možnosť vidieť - z cela neoprávnene. Táto vojnová sága o švédskom vpáde do pohraničia Poľska 17.storočia a následnej územnej "potope" celistvého územia zapríčineného aj značnou časťou kariérnych zradcov vo vlastnom štátotvornom úrade stojí za serióznu vedeckú dišputu. Sienkiewiczov román, hoci som nemal to šťastie ho čítať je veľmi komplexne a psychologicky bohate textúrne prerozprávaný. Stavia síce na vandrovskú cestu Kmičičových odbojov a jeho láske k blonďavej domácej, ale akúkoľvek formalistickú predvídavosť disociačne neguje. Každé rámovanie je síce tradicionalistické a neexperimentálne, ale v klbku zaprášených kostýmov a vonkajšieho smogu dýcha skutočný život historického výkladu, konania postáv sú podopreté úžasným intuitívnym porfóliom a dej, dokonca i na miestach, ktoré sa môžu na prvý pohľad zdať, že sa ťahajú - drží v napätí a dokáže neuveriteľné veci. Aj Dersu Uzala stavia na vzájomnej úcte a dôvere vonkajška (neistota) a vnútra (duch) a divák má možnosť stotožňovať sa z vyprofilovaného deja na vysokej umeleckej úrovni.