MikO_NR_1909

Dopis neznámej je mimoriadne precítená melodráma rozhrania 19 a 20-teho storočia, v ktorom púta na vzťah rozdielnych tried a ktorá neprekvapujúco ani nevedie k šťastnému koncu. Prostredníctvom listu (ako nosného rozprávača) sa oddáva repetitívnemu popisu emócií, nálad a optiky zaľúbenej Lisy (Joan Fontaine), ktorá časom prišla o všetky ilúzie o svojom vysnenom mužovi a jej príbeh je tak perfektnou časopriestorovou konšteláciou údelom trpiacej a túžbami nenaplnenej mladej ženy. Od načúvajúcich nôt susedovho klavíra, po následnom stretnutí splnených snov až po zaťažkávajúcom prekonávaní samoty a nemohúcnosti. Atmosférou tento Ophülsov vyvážený snímok pripomína Jezebel a intenzitou dýcha na chrbát Carného Deťom raja. A povzbudil do opätovného zhliadnutia, niekedy, po rokoch...

Okťabr pôsobí ako maximalistické vzdanie pocte revolúcii, jej exploadačným parametrom a živosťou, ktorá ju energicky posiala. V rámci každého jedného jediného triedneho odbojára. Vari niet takého zbabelca, ktorý by sa nečinil. Ľudia, nebo, boľševici, menševici, triedni útočníci, triedne obete. Až na zlého a krutého cára a jeho krvilačnej družiny. Tá je prekreslená zvýrazňujúcimi podlými vlastnosťami a ľud je naproti tomu prikrášlený iba pohnútkami budovateľstva a nového začiatku. Montáž je maximálne novátorská, rýchla, preskakujúca, ale ani v náznakovosti nie je precítená s niektorými robotníckymi motívmi, ako z hľadiska folklóru tomu bolo trebárs v Dovženkovej Zemi. Čiže z perspektívy dokumentárneho a priestorového - maximum, čo sa týka spätosti a motivačných ideáloch kolektivizácie - chabé 3.

Zaujímavý náhľad do zákulisia a atmosféry, s akou protagonisti natáčali tento nevšedný triler, ktorý sa viac blíži Coppolovi, Antonionimu, či Pakulovi, než tradičným hollywoodskym rámcom. Lekári, nemocničné prostredie, San Francisco, naháňačka ... Skrátka, film je veľmi dobrý, ale skôr by sa mu zišiel samostatný dokument, ktorý by ho dopodrobna analyzoval.

Saul žije v pekle, ktorému čiastočne dopomáha, čiastočne mu vzdoruje, ale najmä - je vtiahnutý do vleku mašiny, ktorá je časovaná, presná a neodvratná. Isteže, ak by z nej vybočil, okamžite by na to doplatil životom. Čo sa týka dopadu, vari neexistuje stiesnenejšia atmosféra koncentračných táborov vo filmovom médiu inde, k tomu ju aj Nemes patrične vystaval. Zápletka o rabínovi je trošku dosť iracionálna (i na koncetrák), avšak prostredie filmu evokuje skôr tunelovú paranoju a taktiež i jej najpodvratnejšiu tvár. Zaostrenosť pozadia je len relatívna (i tak pôsobí nepríjemne), sníma postavu, na ktorú sme závislí a sprevádza nás. Využíva silu a rozmiestnenie zvuku ako nástroja dotvárajúceho pamätihodné "zážitky" depresie, videné zverstvá sú zas ale len akosi načrtnuté. Väčšina z týchto elementov však "dopomáha" k výslednej intenzite snímky. Hoci má zakotvenú rôznorodú psychologickú odlišnosť a pracuje s rôznymi formami strachu. No a na záver - téma je už obohratá zo všetkých strán, ale len minimum sto ráz videných ma zaujmú tak ako Saulov syn. Práve originálnou formou, len tá téma je už... určite ide o festivalovú hitovku i politicky korektnú tému, ale má to šťastie a schopnosti, že pôsobí umelecky a sviežo.

Milý, animačne bohatý, avšak myšlienkovo prázdny videoklip veľkému spisovateľovi, ktorý z prostej ničoty opisoval tie isté rituály a veci nádherným spôsobom. Tento krátky film však nedokázal precítene využiť výkresovú animáciu, ktorá má v pohybe neopísateľne priaznivé poetické plody estetiky. A to práve s prírodou dokáže rozprávať jej atmosféricky a vizuálne najpútavejšie príbehové variácie. Čakal som trošku viacej.

Gigantický projekt, vyšperkovaný impresionistickými detailami, vzťahovými peripetiami života a symbolom vlaku a kolies, ktoré prichádzajú a odchádzajú ako osud sám. Raz prinesie šťastie a radosť, inokedy smútok a chlad. Gance rozumie postavám, vyjadruje skrz ne pocity a ich motiváciu a po hrozných časoch aj ich upustenie od dovtedy najdôležitejších a najpotrebnejších cieľov. Ak by som mal zostaviť rebríček najtragickejších postáv nemého filmu, tak Séverin-Mars obstojí minimálne v TOP trojke. Skutočne, občas je to ďaleko za hranou (nechápem preto výčitky v tejto oblasti na adresu sovietskej montážnej školy), avšak dielo je umelecky ozdobené vari všetkými mizanscénami v dĺžke necelých piatich hodín. A to pripomína dĺžku životného cyklu (Sisif) a jej pokračovací kruh pod Mont Blancom, kedy nastupuje do novorozbehnutého vlaku života nežná Norma a pokračuje tak v rodinnom posolstve nových šancí a zabudnutých útrap (viac o filme tu - http://www.9em.sk/tyzden-nemeho-filmu-koleso-zivota/). Každé miesto má vo filme priestor a dostatok času, prelínačky striedajú dvojzábery a odfarbené negatívy spĺňajú účel a bezprostrednú náladovosť jednotlivých scénok. Skvostne vystavané a emocionálne pompézne.

Skutočne, nie v malom rozsahu to charakterizuje všetku tú povrchnú a lacnú komercializáciu, ktorá v Amerike letí. Že ohúriť sa dá len grafikou, hláškami, bleskurýchlym strihom a škandálmi. Pretože divák by zrejme zaspal od nudy :)

Čo som jak?! :D :D

Fúha, až takúto klientelu (z nhl) som teda nečakal. Málokedy si trúfnem dačo spraviť, v čom nemám dostatočnú kvalifikáciu, ale takúto letnú frašku natočím aj ja. Degenerácia akejkoľvek ľudskej dôstojnosti a povrchné kecy postrádajú dodatočnú poetiku, poéziu, mentalitu národa, tak ako kedysi. Keď film znamenal emócie, inteligenciu, správnu dávku odľahčenia popri poukazovaní na neľahkosti životného údelu.

Nie zrovna lichotivý pohľad zásahov amerických jednotiek v 1.svetovej vojne. Cecil nám už od svojich filmárskych počiatkov ukazuje, akú talentovanú režisérsku ruku mal a rozhodne nezaspal v duchu akýchsi prekonaných národných tradícií. I keď - koniec dobrý, všetko dobré, že? Prezentuje zvláštny emancipačný pôdorys hrdinky, ktorá odvracala očami na všetko to zlo práve svojou ľudskou tvárou a preto zrejme trpela najviac. Slušné dielko s prvkami melodrámy, antimilitarizmu a krutého a nevyspytateľného osudu.