pijavica

7,5/10 Tak trochu anti-film (teda aspoň pre vyslovene mainstreamovo orientovaných divákov) o troch-štyroch deťoch rôznych vekových kategórií (ale zdá sa, že tá dievčina sa z toho dostala pomerne rýchlo). Cestu k nemu si musí každý divák hľadať sám, samotný film vám to nijako neuľahčuje (ale ani nekomplikuje). Inak, Jhershaw je celkom vtipný, ak od realistického/naturalistického filmu požaduje nejaké "príkrasy a umocňovanie"... .

5,0/10 Snaha narúšať stereotypy a vymedzovať sa voči "edukačným dielam" typu V siedmom nebi je mi obvykle sympatická - nedočkáte sa tu žiadnych múdrych slov a perfekcionistických výchovných lekcií. Bohužiaľ, film sa úzkostlivo snaží pôsobiť nenútene a "normálne", a na druhej strane nenútenosť a "prirodzenosť (inakosti)" okato demonštrovať doslova v každej sekunde - výsledkom pre diváka nemôže byť nič iné než nefalšovaný pocit simulácie.

6,0/10 Terence Malick musí byť šťastný človek. Podarilo sa mu prekliesniť si cestu skrz pochybovačných pascí filozofie, ktorej sa venoval zhruba polovicu života. V Strome života totiž nenájdete žiadne otázky (resp. nie sú divákovi priamo kladené), iba skúpe (ale o to bohorovnejšie, aspoň na prvý pohľad) odpovede. Rozhodne by ma však zaujímalo, prečo majú toľko spoločného s kázňami v kostole. Je síce chvályhodné, že sa (v americkom kontexte) stavia proti kreacionizmu, ale prečo v tichosti zamietol pod koberec rozpory medzi americkou mentalitou a kresťanskou vierou (viď scény s výchovou detí)? Prečo chýba jedna v úvode naznačených línii o „nevyspytateľných cestách božích“ (predčasné úmrtie jedného zo synov)? Prečo je vo finále bez predchádzajúceho a zodpovedajúceho vývoja práve kresťanská viera tým, čo poskytuje Jackovi vysvetlenie a zmierenie? Ako má divák rozlíšiť, či postavy (a Malick) dospeli k „poznaniu“ (aké nešťastné slovo) samostatne, alebo len poslušne opakujú akési „večné a vznešené pravdy“? Na druhej strane musím pripustiť, že spomínané otázky môžu byť pre interpretáciu Stromu života sekundárne (alebo bezpredmetné), a treba na ne hľadieť výlučne z perspektívy individuálneho príbehu najstaršieho syna (čo by mohlo viesť k vyvráteniu mojich tvrdení, vrátane tých o Malickovi). Napokon, je možno unáhlené hovoriť o teologicky jednoliatej rovine filmu, keďže jeho názov je prebratý zo židovskej mystiky. Hodnotenie filmu odzkradľuje moje prvé (dosť rozladené) dojmy po zhliadnutí. Pokiaľ sa k Stromu života ešte vrátim, určite zameriam svoju pozornosť na to, akú funkciu vo filme zohráva nejednoznačnosť (naznačená napr. v scéne s dinosaurmi).

6,5/10 John Dahl je možno až priveľmi poctivý k divákom, dejom ich sprevádza doslova za ručičku a zahadzuje tak jeden z najväčších tromfov film-noir - moment prekvapenia a nečakaného dejového zvratu. Malým nedostatkom filmu sú kulisy - malomestské scenérie prelomu 80' a 90'-tych rokov nemajú potrebnú svojbytnosť, atmosféru a potenciál byť ďalšou, hoci nezúčastnenou, postavou - ale zodpovednosť za tento fakt sa sotva dá vyčítať Dahlovi.

6,5/10 Čakal som radovú žánrovú produkciu, Blood Rain je však inteligentnejší než sa na prvý pohľad môže zdať. Celým dejom sa vinie diskusia medzi liberalizmom (obhajuje ho mladý vyšetrovateľ) a ázijským, na hierarchii založeným spoločenským zriadením. Import zo západu napokon zostal odmietnutý, a v tomto svetle treba chápať aj záver filmu (takýchto počínov bude predpokladám iba pribúdať). Na konečnom počte hviezdičiek ubralo sterilné natočenie filmu (príliš častý neduh moderných filmov, obzvlášť Spielbergovho Mníchova) a priam kriminálne okyptenie Rachmaninovho koncertu pre klavír a orchester č.3.

6,0/10 Dokument o Annie Lebowitz svojim zameraním a spracovaním presne zodpovedá prostrediu, v ktorom azda najznámejšia popkultúrna fotografka pracuje - vyrábaniu novodobých ikon. Jeho sledovanie je ekvivalentné čítaniu rekapitulačného článku o živote a tvorbe nejakej osobnosti v lifestylovom magazíne - ľahko stráviteľné, bez hluchých miest, za každých okolností korektné (sem-tam nejaká pikoška) a totálne povrchné. Viac než hŕstku informácii a pozitívny dojem zo zabitého času jednoducho neposkytujú.

5,5/10 Priznám sa, mojim osobným preferenciám vyhovujú viac predchádzajúce snímky režisérky 35 pánakov rumu alebo Vendredi soir. Sú mlčanlivejšie (bez neustáleho nutkania komentovať) a divákom ponechávajú veľkorysejší priestor pre uvažovanie a zaujatie postoja k filmu.

6,5/10 Vo chvíli, kedy začínal film prešľapovať na jednom mieste a vo mne nezadržateľne narastali obavy zo straty koncepcie, odkryl konečne režisér najsilnejšiu stránku svojho filmu a dal priestor dovtedy potlačovanej detskej imaginácii a hravosti (v jej pozitívnych aj negatívnych aspektoch) - ktorá je samozrejme situovaná tak, aby stála v kontraste (a niekedy aj v konflikte) s pravidlami dospelých a inštitúcii. A keď som už spomenul inšitúcie, nejeden divák si pri sledovaní osobitých zvyklostí (aspoň pre človeka zo západnej pologule) v detskom domove nevdojak spomenie na dokumenty Fredericka Wisemana.

6,5/10 Aj vy ste mali ten pocit, že keby producenti zvierali Gilliama tuhšie pod krkom, dokázal by z príbehu vyžmýkať podstatne viac podnetov (= dilem), a nenechal by sa strhnúť k neškodnému defilé vlastných ilúzií vracajúcich sa ku koreňom kinematografie (= atrakciám)? Hoci... možno má Gilliam predsa len pravdu v tom, že na hru treba jednoducho pristúpiť a neriešiť všetky starosti a otázky čo sa pritrafia.

5,0/10 Nesmierne slabý film vzhľadom na Kurosawovu predchádzajúcu tvorbu. Tentokrát sa rozhodol nemixovať rôzne žánre, a zotrvať len v rámci jedného (psychologického hororu). Kým prvá polovica filmu je ešte relatívne slušná (hoci sa priveľmi podobá na všetky ostatné japonské horory za posledných desať rokov), v druhej sa začína prejavovať obmedzený finančný rozpočet a autorská bezradnosť (ja sám dúfam, že sa mýlim...), zamaskovaná za lacnú mysterióznosť. Napokon to vyústi do (zámernej) karikatúry hororu ako žánru, čo však u Kurosawu nie je vôbec prekvapivé.