mijec

Spoiler: Iste, každý prípad nemôže byť taký zamotaný a nepredvídateľný ako v prípadoch Cory a Juliana, ale keď už je seriál nastavený takto, aký zmysel má prísť v tretej sérii s takouto banálnosťou, kde vlastne ani nie je moc čo odhaľovať? Čakal som opäť nejaké nečakané rozuzlenie, napr. že Jamie a Nick si kedysi vymenili identity a Jamieho vyjadrenia a konanie napokon dajú úplne iný zmysel, ako sa pôvodne zdalo. Ale namiesto ťahania diváka za nos sme sa dočkali autorského cucania z prsta. Škoda.

Mám pocit, že môj obľúbený seriál stráca dych. Reprízujem si postupne všetky sezóny a túto siedmu sa mi už miestami nechce pozerať. Nudím sa pri tom. Konkrétne pri tejto epizóde som si všimol, ako prevládajú dialógové scény. Niekto za niekým príde a rozprávajú sa. Málo akcie, akoby motanie sa dokola, inými slovami naťahovanie času, aby tvorcovia dodali požadovaný objem materiálu.

Pamätám si, ako ma pri prvom pozretí film vyslovene nasral. Teda, nasral ma Tarantino, lebo z tých dialógov som cítil, ako uveril v seba samého a žil v presvedčení, že každý dialóg, čo napíše, je pútavý a zábavný masterpiece. Takže vtedy veľké sklamanie z nového diela filmového génia. Prešlo 12 rokov, film som si pozrel druhý raz a keďže už som vedel, čo ma čaká, film som si ako-tak užil. Dialógy stále rovnaká nuda, ale aspoň už ma toľko nerušili a keď prišlo na akciu, sústredil som sa len na ňu. Každopádne, na Tarantina stále slabota a premárnený potenciál sľubného námetu.

Samoúčelná blbosť, ktorá ako keby vznikla len kvôli exhibícii vtedajšieho CGI. A pritom stačilo tak málo - aby tá hra mala aspoň základnú logiku či nejaký cieľ a nebol by to len chrlič katastrof. Okrem toho mi vo filme chýbalo nahliadnutie do sveta, kde Alan prežil 26 rokov a tiež spätné uznanie Carlovho dizajnu tenisky. Nepohrdol by som ani objasnením pôvodu samotnej hry, v ktorej jednoznačne víťazí forma nad obsahom. Kto vie, možno v roku 1995 (teda takmer pred 26 rokmi) by som bol v nemom úžase.

Síce to je jasný odpad, ale dávam aspoň hviezdičku za to, že som to vydržal dopozerať a zabával som sa častejšie, ako to sračkár Rapoš zamýšľal. Predsa len, kde inde uvidíte, ako Night King z Game of Thrones dostane po papuli od Heleny Růžičkovej alebo sa dozviete, že právnik v Prahe postačí, aby ste legálne kúpili nehnuteľnosť v Tatrách bez vedomia majiteľa a jeho ochoty ju vôbec predať... Hm, to mi nevychádza. A k tomu tie vrcholne trápne dialógy, kedy z každej vety počuť naliehavú snahu o hlbokú myšlienku. Áno, takéto filozoficko-poetické reči bežne vedú kamionisti s babami, ktoré práve vyšli z basy. Čo iné však môžeme čakať od filmu, ktorého posledný záber, cez ktorý idú záverečné titulky, je venovaný polievke vyliatej na Haberovu hlavu? Nuž, aj také boli 90-te roky.

Málokedy sa mi stáva, že ma film vyslovene zaujme a potrebujem ho druhým odporučiť. Mnohé iné filmy, ktoré som hodnotil vysoko a odporúčal som ich, sa mi "iba páčili". Tento je fakt silný. Najprv som chcel dať 4 hviezdičky, lebo nie je aj páčivý, ale to by potom nebol taký silný. Pre mňa objav roka 2019 (náhodou objavený vďaka zmienke/odporučeniu Jeremyho Rennera v bonusoch na blu-rayi k Villeneuveho Arrivalu).

Na môj vkus príliš roztiahnuté. Najprv som bol navnadený, potom ma to začalo nudiť, opäť som tomu trochu prišiel na chuť až mi napokon všetci začali liezť na nervy. Na môj vkus si autori zbytočne cucali z prsta zápletky a paralelné dejové linky, aby to malo čo najviac dielov. SPOILER: Dúfal som, že na záver prvej série (t.j. na konci 2. sezóny) príde aspoň nejaké prekvapenie, ale nič také sa neudialo. Všetko dopadlo viac-menej tak, ako sa dalo očakávať. Druhá séria (teda, aspoň zatiaľ, 3. sezóna na Netflixe) je v podstate na jedno kopyto s tým, čo sme už videli, len tu autori až príliš uverili v seba samých a zo seriálu robia Mission: Impossible. Pre mňa to je už impossible dopozerať. Keď dajú von 4. sériu, pozriem si niečo iné. Toto ma nebaví a nezaujíma ma, ako to dopadne.

​P​ri​ prvom pozretí ​ma oslovilo len svieže vizuálne spracovanie, ale ​príbeh ​ma vyslovene iritoval a povedal som si, že toto nikdy viac. ​Vysvetľoval som si to tak, že už som na také prkotiny asi starý. ​Keď sa ku mne po rokoch dostal comics, dal som mu napriek ​svojmu veku i ​predsudkom (či práve kvôli nim?) ​​šancu a pár večerov som pomerne pobavene strávil čítaní​m​ 6-dielneho kompletu. Samozrejme, n​ásledne prišiel ​na rad ​opäť aj film a, čuduj sa svete, ​prišiel som aj ja - filmu na chuť. Tentokrát som sa na tej prkotine fakt bavil!​ Týmto verejne vyhlasujem film o Scottovi Pilgrimovi v mojich očiach za ​rehabilitovaný​ (a​ teraz si ​vybavte ten 8-bitový zvuk​ z hier​, ako to z jednej hviezdičky stúpa na štyri​).

Dokument o insitnom pesničkárovi/kresličovi Danielovi Johnstonovi, ktorý má okrem talentu aj schizofréniu a bipolárnu afektívnu poruchu. Démonmi ovládaný sympatický čudák žijúci s rodičmi, ktorého pesničky interpretovalo vyše 150 ďalších hudobníkov (o. i. Tom Waits, Pearl Jam, Beck), je pre svoje publikum bez irónie až kultovým fenoménom. Avšak dnes by o ňom asi málokto vedel, nebyť trička s jeho kresbou žaby, ktoré nosil Kurt Cobain...