skeptic

Spoiler. Opäť veľmi zaujímavé zameranie na proces zbavovania sa tela a stôp, tentokrát snáď s ešte väčším navodením pocitu reálneho času (vďaka striedmemu zachádzaniu s eliptickým strihom a pauzami hlavnej postavy na premýšľanie počas "upratovania"). Na druhej strane ku koncu je pri opakovanom cestovaní čas viac a viac splošťovaný, keďže podobne tak ako my aj hlavná postava sa už nevie dočkať, kedy si vydýchne... bohužiaľ (vďaka bohu?) mačka nebola len dekor a v budúcich častiach neveští Tomovi nič dobrého.

Dejovo minimalistický film, ktorý sa zámerne vyhýba viacerým ponúkajúcim sa (očakávaným) zápletkám či dramatickým líniám (ako si poradí s tým, že jej dom bude skonfiškovaný; coming of age v podobe rodiacej sa prvej lásky). Namiesto tých volí mlčanlivé zábery a prchavé momenty vľúdnych interakcií na pozadí procesu pochovávania otca. Smrť, šedé prostredie, veľké celky podčiarkujúce izolovanosť a osamotenie postáv, silné tiene a kamerové uhly často znemožňujúce vidieť tváre, vytvárajú atmosféricko melancholickú záležitosť, ktorú len sem-tam prekročia lúče svetlá. O to silnejšie potom pôsobia. 85-90%.

Spoilery. Barbarian je jeden z tých filmov, ktorý som si za poslednú dobu najviac užil. Prvá cca tretina je jedna z najvťahujúcejších a najsuverénnejších vecí, čo som v žánri videl: scenár, správanie postáv pôsobí (nie len) na horor prekvapivo realisticky; pohnútky a obavy postáv sú neustále problematizované, zneisťované (má potvrdenie o ubytovaní vs. urobil čaj napriek odmietnutiu atď.), falošné očakávania vyvolané a napätie je takmer hmatateľné; a to (takmer) všetko v rámci pomerne malého interiéru (viac-menej) zarámcovaného v troj-farebnej schéme a pred dianím v suteréne. Už len samotné castingové rozhodnutie nás môže navádzať na a priori určenie zápornej postavy. Nečakaný zvrat potom nastáva, keď predpokladaná záporná postava zomrie. Jeho úmrtie nie je len podkopnutím toho, čo nám bolo sugerované, ale je aj prechodom filmu do výrazne (tonálne) inej dejovej linky. Z precízne budovaného napätia a jeho klimaxu sa vydávame k takmer komédií, ktorá sa pomaly opäť vráti tam, kde film začal. Dom a dianie v ňom je zrazu mierne opradené humornými prvkami a jeho farebné súznenie narušené hravou ružovou košeľou novej postavy. Výkriky o tom, že film sa tak po niekoľkých desiatkach minút rozpadá a prináša možno niečo viac lacné alebo banálne pôsobiace sú pochopiteľné. A určite to môže pôsobiť ako sklamanie. Na mňa to ale celkom fungovalo. Film sa nerozpadá tematicky, iba volí nové prostriedky pre svoje motívy. Barbarian je (pre mňa) o tom, že muži zachádzajú priďaleko a ženy na to doplatia. V elegantnejšie pôsobiacej, prvej časti filmu, Barbarian túto tému príznačne odráža polemicky, bez extrémov a figuratívnú frázu podáva aj doslovne: Keith navrhne, aby Tess ostala, aj keď je zdráhavá. Urobí jej čaj, napriek tomu, že ona nechce. Diskutujú o tom, či ju všetci chlapi využijú, ak ich nechá (čoho krajná variácia sa objaví na konci) a pod., ultimátne je však Keith neškodný, sympaticky človek. Zájde však (doslovne) ďalej do tunelu, ako ho Tess prosila, čo spustí horor. V ďalšej časti filmu je zas správa podaná tak, aby svedčila primitívnejšiemu odľahčenému tónu, je plne explicitná, jednoducho máme postavu AJ-a, ktorý zašiel (zrejme) priďaleko v intímnej sfére, dopustil sa sexuálneho prečinu. Jeho opis danej situácie v stave opitosti je potom v hrubých obrysoch paralelný tomu, ako sa Tess spočiatku zdráhala ostať v dome. Postava starého muža je potom najextrémnejšie pojednanie o hlavnej téme a zodpovedá čoraz grotesknejšiemu poňatiu filmu. V skratke, film zaujímavo pracuje so žánrom/naráciou v závislosti od stupňa prehreškov voči ženám, čím väčší prehrešok, tým je film absurdnejší a (na povrchu) menej uhladene pôsobiaci. Celkovým dojmom je to vlastne ale predovšetkým smutný film. Až retrospektívne vieme usúdiť s istotou, že hlasy z prvej scény neboli len generický, hororový zvukový podkres, ale náreky vyhasnutých ženských životov z okolitých domovov. Smutný, aj keď nezomrie postava, o ktorú sme sa celý čas báli, ale postava, ktorej sme sa báli. 90% P.S. Ponúka sa aj (psychoanalytické) čítanie mužských postáv a ich vzťahu s domom, kde čím silnejšie spojenie, tým horší človek. Keith (superego) má najpovrchnejšie spojenie s domom (prenájom na pár dní) a javí sa ako najmorálnejší z trojice mužov. AJ (ego) dom prenajíma a dopustil sa zlých činov, avšak za "poľahčujúcich" okolností (opitosť, extrémna situácia) a aj naňho sú priveľa skutky Franka (id), ktoré značia absenciu akéhokoľvek morálneho kompasu, pričom Frank žije v útrobách domu.

Vesmírne epický tak ako aj psychologicky komorný. Zdá sa že James Gray je ďalší tvorca ktorý na platná prináša vesmírne sci-fi dielo. Ad Astra, podobne ako napríklad minuloročný Prvý človek vyžaruje zo seba až „indie“ atmosféru (k čomu pomáhajú subjektivizované a komorné scény, vnútorne monológy, osobný rozmer – vnútorne zápasy hlavnej postavy so sebou samým, so svojou identitou, zmyslom atď.). Ad Astra sa ale nezastavuje len pri tomto. Uvedomelo využíva množstva klišé, čo je motivované tým že realistickosť podraďuje vývojovým vzorcom spojeným s (moderným) príbehom hrdinu. Teda náš (archetypálni) hrdina Roy exceluje ako astronaut na všetkých úrovniach (porovnaj napr. hrdinov z Avengers ktorý taktiež disponujú mimoriadnymi schopnosťami, v ich prípade to však môže byť aj vďaka technologickým vymoženostiam či božskému pôvodu) a dostáva úlohu, nie menšiu, než zachrániť svet. Ako typická postava hrdinu čelí rôznym prekážkam (napr. pirátom na Mesiaci – kde ako „hrdina“ demonštruje svoju nepremožiteľnosť aj proti prevahe protivníkov; vykonáva dôležitý akt v poslednej sekunde – nástup na raketu, variácie toho nájdeme v ďalšej tone (super)hrdinských filmov - James Bond, Mission impossible,...). Nájdeme aj ďalšie styčné body s príbehom hrdinu ako napr. postava mentora, ktorá mu tesne pred symbolickou smrťou (nevieme či reálne zomrie ale v deji sa už nevyskytne „zomiera z príbehu“ povedzme) dáva veľmi dôležitú vec; osobná transformácia hrdinu v závere filmu. Úloha hrdinu zachrániť svet, je v Ad Astra aj osobnou záležitosťou, Roy sa tak vyrovnáva s časťou svojej identity, s jeho otcom a stopou, ktorú na ňom nechal, síce ho na oko považuje za hrdinu a musí znášať že každý naňho pozerá ako na syna hrdinu, on otca vidí ako človeka, ktorý ich opustil a až definitívne oslobodenie sa od neho (ktoré je spojené so záchranou sveta) mu dovolí žiť „normálny“, rodinný život. Práve kontrast medzi vážnym tónom filmu (povedzme psychologickou dramou) a príbehom o hrdinovi (typickejší pre dobrodružné a akčné žánre) nie je pochuti asi mnohým divákom, ja naopak oceňujem ako tieto dva módy rozprávania príbehu James Gray uvedomelo kombinuje. Vyčítanie množstva klišé a nepatričných akčných scén pramení teda skôr z nepochopenia filmu, než z reálnych prešľapov (či neujasnenej vízie) režiséra a scenáristov. 90%

Podobne ako napríklad vo svojom neskoršom filme „Homár“, Lanthimos buduje bizarný svet, ktorého (sociálne) zákonitosti sa do značnej miery odlišujú od zákonitosti spoločnosti v ktorej žijeme. Na rozdiel od Homára ale tieto nevšedné pravidlá platia len v jednej spoločenskej jednotke – jednej rodine. Vonkajší svet, teda svet mimo „brán“ spomínanej rodiny, je nám relatívne úsporným spôsobom naznačený ako normálny. Čo robí pre mňa tento film zaujímavým, možno až zábavným, je práve odhaľovanie pravidiel organizácie tejto rodiny. Keďže jedná bizarná vec hneď strieda ďalšiu ani pomerná herecká strohosť/robotickosť nepodkopávala môj divácky záujem. Druhá vec ktorá robí film zaujímavým, je odlišnosť postáv úplne izolovaných od „skutočného“ sveta (z rodiny sú to dve dospelé dcéry a dospelý syn) a diváka (napr. deti si myslia že sa mama rozpráva v izbe sama so sebou, zatiaľ čo divákovi je jasné že telefonuje). Nájde sa aj veľa vtipných momentov, ktoré nepôsobia násilne ale úplne prirodzene, keďže sú čisto výsledkom nastavenia onej rodiny. Jednou z takých to vtipných kuriozít je že si deti myslia že lietadlá na oblohe sú malé, pravdepodobne lebo im to rodičia povedali a taktiež kvôli tomu, že nemajú dobrý referenčný rámec podľa ktorého by mohli skutočnú veľkosť lietadiel na oblohe zistiť. Rodičia si tak môžu dovoliť občas hodiť na záhradu malé hračkárske lietadlo a tvrdiť že spadlo z oblohy. Deti sú teda rodičmi dávkované skreslenými a nepravdivými informáciami. Možno to brať ako (satirickú) reflexiu stavu rodín s malými deťmi, kde sú deti do určitého veku bežne sýtené nepravdivými alebo zjednodušenými informáciami (deti nosí bocian; nadávka na ktorej význam sa deti pýtajú neoznačuje pohlavný orgán ale nejakú „neškodnú“ vec a pod.) či už pre ich vlastné dobro, nedostačujúci intelekt alebo iné dôvody. A tak sú (aspoň figuratívne) držané mimo reality, mimo spoločnosti. Osobne si nemyslím, že moja interpretácia je v súlade s tým čo chcel autor filmu vyjadriť (mala by však určitú explanačnú silu v tom prečo sa nahrádzajú len významy niektorých slov a iných nie), skôr mi len slúži ako ukážka toho na koľko je film myšlienkovo podnetný a rôznym interpretáciám otvorený, na čom má zásluhu ďalej aj to, že presný dôvod rodičov pre izoláciu svojich detí pred vonkajším svetom, zostáva nezodpovedaný. 85-90%

Spoilery. Vox Lux, s odvážnym podnázvom „Portrét 21. storočia“, je relatívne nekonvenčný fikčný životopisný film. Ak režisér a scenárista filmu – Brady Corbet – vážne zamýšľal natočiť portrét nášho storočia, potom ho vidí hlavne v dvoch veľkých témach, menovite je to pop-kultúra a terorizmus. Vytvára medzi nimi zaujímavé paralely a dynamické vzťahy, na druhej strane to necháva dostatočne vágne a tak (aspoň pre mňa) je to pôsobivejšie a do určitej miery neuspokojujúce v dobrom slova zmysle. ___ Film už od začiatku využíva voice-over a pracuje aj s dokumentárnym štýlom, vynikajúco natočených niekoľko úvodných minút, nám sprostredkuje hlavnú predstaviteľku hudobno-životopisného filmu, vo svetle thrilleru, ako jednu z obetí „school-shooting“ . Ak ste dopredu o filme nič nevedeli (ako ja), jednalo sa len o ťažko predvídateľné scény, veľmi efektné, poskytujúce zdanie navodenia celkového „tónu“ filmu. V tom je ale Vox Lux podvratný, pretože tento temný atmosférický tón mu nevydrží dlho. Každopádne Corbet ako režisér ukazuje veľký potenciál v tomto žánri, nečudoval by som sa ak by jeho ďalší film išiel práve v thrillerových koľajach. ___ Vox Lux dobre pracuje s postavami aj tým, že sa celkom úspešne vyhýba tým „nepodstatným“ napr. nám pomocou štylistických vodítok - z toho ako je v nemocnici rámovaný väčšinu času otec (na okraji rámu, s tvárou takmer celý čas mimo neho) oproti sestre Eleanor (ktorá dostáva podobný priestor ako samotná Celeste), film šikovne naznačuje že otec po zvyšok filmu asi nebude podstatný a tak sa aj stane. ___ Častý motív cesty vidíme hlavne v prvej polovici filmu – môže to znázorňovať cestu k sláve, cestu k dospelosti, cestu k skazenosti, alebo to nemusí byť cesta v osobnej rovine, môže to byť cesta v kultúrnej resp. spoločenskej rovine, možno osobná „cesta“ Celeste má odrážať cestu spoločenskú, opäť je to podľa mňa dostatočne vágne na to aby sme si tam dopasovali viacero možných alternatív (čo môžete považovať za chybu alebo prednosť filmu). ___ Tematický sa to dá vnímať aj ako (nie veľmi jasná) kritika 21. storočia, poprípade len prostá deskripcia vecí, ktoré podľa tvorcov najviac rezonujú našim storočím. Či už Corbetove nazeranie na veci vnímate ako opodstatnené alebo si myslíte, že si mohol vybrať vhodnejšie objekty svojej kritiky resp. záujmu to je už druhá vec. ___ Celeste za svoju slávu do veľkej miery vďačí tragédiám, teroristickým útokom, najprv je to masová vražda v škole, ktorá jej umožní dostať jej pesničku do verejného povedomia, potom je to pád dvojičiek, ktorý verejné povedomie o jej pesničke ešte mnohonásobne pozdvihne, smutná pesnička s nádychom nádeje poslúži ako niečo o čo sa môžu masy ľudí oprieť. Corbet ale umne podvracia túto vzťahovú dynamiku, keď neskôr využije zaujímavý obrat - už to nie je Celeste ktorá sa zviditeľňuje vďaka teroristom ale sú to teroristi ktorý sa zviditeľňujú vďaka Celeste (minimálne je nám to naznačované ako jedno z vysvetlení prečo teroristi nosili rovnaké masky, ako masky ktoré používala Celeste). O čom to vypovedá? Snáď o tom že v informačnej zahltenosti majú správy o celebritách, pop-kultúre väčšiu váhu pre ľudí než správy o tragédiách? Možno práve to bol tvorcovský zámer. ___ Veľká časť života Celeste je vynechaná, s čím som osobne nemal problém, aj keď vyzerá to že pre niektorých ľudí sa preto jej premena zdá pomerne ťažko uveriteľná, myslím si ale že už v začiatkoch jej kariéry je nám dobre naznačované kam sa jej život resp. osobnosť môže ubrať. Plus spomínaná výpustka niekoľkoročnej časti jej života je aj do určitej miery funkčne odôvodnená - minimálne slúži ako živná pôda pre „intímny“ voice-over, ktorý nám spätne sprostredkúva niektoré významné udalosti jej minulosti, ktoré sme nemali možnosť „vidieť“. ___ O kritike spoločnosti, alebo jej nie ideálnom opise, by mohli svedčiť aj intertextuálne odkazy, Eleanor nosí v druhej časti filmu tričko s disonantnou black/death metalovou skupinou Imperial Triumphant, táto New Yorská (príznačne film bol natáčaný práve v New Yorku) skupina je tematický opak toho čo presadzuje vo svojej pop hudbe Celeste – nechce aby ľudia rozmýšľali len aby sa cítili dobre. Hudba Imperial Triumphant, snáď ju vystihne názov jej posledného albumu „Vile luxury“ (čo by sa dalo preložiť ako „ohavný prepych“) je o dekadencii, sociálnych nerovnostiach, nerovnej distribúcii moci a pod., čo vytvára zaujímavý kontrast s hudbou Celeste, a navodzuje ešte väčší satirický podtón. ___ Vo výsledku, ak sa vám nepáčil záverečný koncert, bol to pravdepodobne zámer, podlé lyricky stále rovnaké popové hymny, ktoré slúžia ako oblbováky pre mnohých, vytvárajú ilúziu ideálneho života s ružovými okuliarmi v excese, ktorú ani samotná pop star neprežíva, alebo to aspoň vždy nesie zo sebou nejaké problémy silného kalibru. Treba však podotknúť ak režisér narážal práve nato, tak je to trochu naivné lebo to zďaleka nezhŕňa len 21. storočie. Veľmi spokojný som tak či tak. 90%

Prekvapivo skôr zábavný než hlboký, tým nechcem povedať že sa tam nijaké významy nenájdu (dá si ich nájsť mnoho, niektoré, možno ústredné sa dajú nájsť až veľmi ľahko), ale ako čítam komentáre a pozerám rôzne (síce veľmi podobne) interpretácie, nepríde mi "Holy Motors" v tomto ohľade až tak zaujímavý. Zaujímavý je pre mňa skôr zážitkovo, je zábavný svojou absurdnosťou, komickosťou, nepredvídateľnosťou (aký "herecký výstup" bude ďalší, a či vôbec nejaký bude, alebo sa dej vyberie iným smerom?). Nemainstreamový film až mainstreamovo zábavný. Hortensia to napísala pekne. 90%

Po prvom dieli som sa trochu strachoval, že v podobnom drogovom opojení sa budú niesť aj ďalšie diely. Našťastie to tak zatiaľ nie je a v každom dieli nám tvorcovia ponúkajú niečo iné. Tým pádom aj Cumberbatch sa môže predviesť v rôznych hereckých polohách a situáciach, čo aj určite pomáha dať jeho postave tretí rozmer.

Seriál zameraný viac na psychológiu postáv a realistický vývoj medziosobných vzťahov, než na (pre niekoho) lákavejšiu sci-fi premisu. Áno, vskutku. Viac sa to podobá na indie drámu, než na Jumpera. Seriál je z veľkej časti o vyrovnaní sa s traumtatickým zážitkom. Hlavná postava nie je idealizovaná (asi preto niekomu "vadí"), nie je čierno-biela (podobne ako aj iné postavy v seriáli), má odtiene, preto je pre mňa uveriteľnejšia, čo verím, bol tvorcovský zámer. Pre lepšie spojenie s hlavnou postavou nám tvorcovia dovolia občas nazerať aj jej subjektívnou optikou (sny, (deformované) spomienky, bezvedomie - kde často nastáva aj konfrontácia daného nepríjemného zážitku). Jedná časť je dokonca podáná fromou "uhol pohľadu", teda časť deja nám je podaná z dvoch odlišných perspektív. Možno si hovoríte, že to bolo len zbytočne nekonzistentné s ostatnými časťami, avšak umožnilo to vstúpiť do deja napätiu a zvedavosti, kedy hľadáte pohnútky postáv za ich zdanlivo čudným správaním (nezodpovedajúcim ich predchádzajúcemu vývoju/stavu), aby to nakoniec mohlo byť rozriešené a vaše hypotézy (ne)potvrdené. ___ Motív "komixového superhrdinstva" je touto sériou zavrhnutý ba až vysmievaný, keď jediným človekom uvažujúcim o Henry ako o superhrdinke je Townes, ktorý je definíciou nerda. Takáto reflexia superhrdinstva v záplavách superhrdinských seriáloch a filmoch je osviežujúca. ___ Seriál sa nesie celkovo skôr v pochmúrnej atmosfére (malé mestečko, prevládajú tmavšie farby, modrošedá, často sa veci dejú večer, v noci) a pôsobí relatívne komorne, hlavne ak prihliadneme nato že je v žánri sci-fi. Impulse je do určitej mieri aj o deštrukcii a konštrukcii rodiny (Boonova rodina sa na konci totálne rozpadá, Henrietta naopak našla rodinu a scelili sa). Nejde nepochváliť hercov, ktorý podali vynikajúce výkony, veril som im snáď všetko. Paradoxne som mal pocit, že Impulse menej fungoval v akčnejšej, epickejšej rovine (epizóda 9), tak uvidíme či sa to v ďalšej sérii potvrdí, lebo myslím si že sa schyľuje k väčšej akcii. 80%

Suverénne vyrozprávaný príbeh, ktorého hlavnú lineárnu dejovú kostru spestrujú napríklad aj záblesky minulosti. Páči sa mi ako v rámci jednotlivých dielov, ale aj medzi dielmi sa postupne menia významy niektorých scén, teda s pribúdajúcim časom ich chápeme plne resp. v iných kontextoch. A tak sa trochu mení aj náš pohľad na predchádzajúce dianie a postavy. Práve to odkrývanie pozadia a vlastnosti postáv (Perry príznačne pri detských hrách vystupujúci ako „príšera“), dômyselné odhaľovanie nových skutočností (či už pre diváka a aj pre niektoré postavy) je vynikajúce a udržuje našu pozornosť. Scenáristická (vlastne aj režisérska) vycibrenosť, brilantné zvládanie dlhších konverzačných „záber proti zabér“ scén (mnaželská psycho-poradňa) aj za pomoci vynikajúcich hercov, to všetko sa tomuto seriálu nedá uprieť, a tak si len treba počkať na ďalšiu sériu...