hanakonochi

Divákovi sa cez sériu snímok (6x6) naskytuje možnosť vstúpiť do pozadia tvorivého procesu fotografa, Williama Kleina. Počas celého filmu je sprevádzaný komentárom autora k jednotlivým krokom akými sú voľba uzávierky, hĺbky ostrosti, uhla, kompozície, rámovania obrazu, výber času (svetla) a miesta (New York, Paríž, Tokyo, Moskva). "Why one picture is taken rather than the other and then, why one is chosen rather than another?" Zaujal ma moment z tokijského metra fotografie s dlhou expozíciou. "For me it's a foto, for others not."

36min performancia (akčné umenie) v podaní Martina Blažíčka a Kateřiny Zochovej k videniu tu: http://intermedia.ffa.vutbr.cz/videotime-11-zaznam "Hrajeme zvuk, ticho, tmu, obraz a něco mezi tím. Na scéně máme harfu, sampler, zvukové objekty, midi klávesy, 8mm film, videokameru, laptopy a mix. Všechno je improvizace. V obraze jsou videa od MB a animace od KZ. Spojuje nás zájem o neuchopitelné věci a šňůra s malým jackem na obou stranách." (M. B. & K. Z.) Ako bonus pridávam https://vimeo.com/24283426 avšak poprosím užívateľov čsfd, aby hodnotili iba tí, ktorí si pozreli aj záznam z Moravské galerie v Brne.

Nasledujúci komentár môže do istej miery obsahovať spoiler. Podľa môjho názoru jedným z možných dôvodov, prečo boli herci nútení podpísať pakt o mlčanlivosti, je prítomnosť relevantnej postavy - pavúka. V tejto chvíli som určite mnohých neprekvapil, ale dajte mi prosím priestor na objasnenie môjho úsudku. Dôležitým momentom filmu je práve scéna s pavúkom nad mestom Toronto, kedy si pozorný a pokročilý divák všimne nie náhodnú umeleckú asociáciu so sochou "Maman" od Louise Bourgeois, americkej umelkyne francúzskeho pôvodu. /Vedome uvádzam americkej, pretože gro jej tvorby sa zrodilo práve v Spojených štátoch, presnejšie v New Yorku./ Divák sa začína zamýšľať nad touto symbolikou a uvedomuje si fakt, že tvorcovia filmu Enemy sa zámerne nechali inšpirovať posolstvom tejto oceľovej skulptúry, čo vskutku mnohé vysvetľuje. Francúzske slovo "maman" sa totiž do anglického jazyka prekladá ako "mummy", označenie, ktoré dieťa (dievča - Louise Bourgeois) používa pre svoju matku. Sochárka mala so svojou matkou výnimočný vzťah, čoho dôkazom je aj "Ode à ma mere" z roku 1995, prvého predstavenia pavúka ako materskej postavy - matky umelkyne. Louise Bourgeois sa o nej zmieňuje ako o múdrej a priateľskej osobe, ktorá bola zároveň jej najlepšou kamarátkou. V memoároch spomína matkinu silnú osobnosť, aj príkladný spôsob, ktorým viedla tkčáčsku dielňu a "spriadala siete ako pavúk". V prenesenom slova zmysle sa hlavná postava obáva svojej manželky/budúcej matky, metafory pavúka. Posledná informácia určite mnohých prekvapí. V pozadí umelkyne Louise Bourgeois sa skrýva slovák menom Simon Rybanský, ktorý sa výraznou mierou podpísal pod dielo Maman a jej následných reprodukcií. Bohužiaľ nie som oprávnený poskytnúť viac informácií o ich úzkej spolupráci.

Deštrukcia trinástich, a nie dvanástich statických obrázkov, ako sa uvádza v obsahu čsfd (východzím materiálom sú autorove obľúbené fotografie) a ich premena v pohyblivý obraz bola zároveň demonštráciou Framptonovho prechodu od fotografie k filmu. Hollis Frampton sa pozerá na kinematografiu ako na jeden z posledných druhov umenia, ktoré je schopné ovplyvniť naše vedomie prostredníctvom zmyslov. Ja by som povedal, že absolútne.

Zakladateľ anglického štrukturálneho filmu Malcolm Le Grice považuje 3/60: Bäume im Herbst Kurta Krena za prvý štrukturálny film vôbec, kde je všetko dopredu striktne viazané pevnou číselnou schémou, takže keď si tu niekto myslí (viď komentár užívateľa Dudek), že "Kurt Kren je fakt blázen a jeho krátkometrážní snímky leckdy postrádají logiku a hlavně smysl" je tomu práve naopak.

Dĺžka filmu Adebar bola stanovená nasledovne: 26 x 4 x 16 = 1664 políčok, tj. 69 a 1/3 sekundy pri frekvencii 24 obrázkov za sekundu. Jedná sa totiž o to, že Kubelkovým základom metrického filmu bola tzv. "filmová partitúra", medzistavec medzi klasickým scenárom a hudobnou partritúrou. A práve toto "teoretické universum" vytvára moment, kedy sú jednotlivé elementy radené na základe vzťahu k celkovému systému podľa vopred daného výstavbového princípu. Peter Kubelka ako vášnivý obdivovateľ hudobného umenia a klasickej architektúry hľadal v tomto navonok zložitom systéme uspokojujúcu formu a chcel doviesť filmové médium tak ďaleko, aby mohlo stáť rovnocenne vedľa hudby a maliarstva.

Samotný názov "Thanatopsis" je odvodený z gréčtiny a doslova znamená "meditácia o smrti".

Forma spoločenského vedomia na britských ostrovoch, v ktorej sa odrážajú vzťahy k okolitému svetu je v roku 1967 dokonalým spôsobom zmapovaná Donom Levym. Na rozdiel od mojich obľúbených dokumentaristov Tošia Macumota či Hiroši Tešigaharu, sa Don Levy nebojácne púšťa do frakcie všetkých odvetví umenia v jednom filme naraz a svoju novátorskú úlohu zvláda suverénne! Škótsky pop art Eduarda Paolozziho, modernizmus v architektúre Colina St John Wilsona, surrealizmus na plátne Alana Davieho, módny dizajn Mary Quant, ukážka z divadelného predstavenia Petra Brooka s hercom Davidom Warnerom a nositeľom Nobelovej ceny za literatúru Haroldom Pinterom. Svetoznáma šperkárka Gerda Flockinger či abstraktné sochy Henry Moorea rovnako nesmú zostať bez povšimnutia. Tento film bol podporovaný Foreign & Commonwealth Office a s veľkým úspechom premietaný v britskom pavilóne na Expo bezodkladne v roku svojho vzniku.

Ale pán Polanski, prosím vás. Všetci dobre vieme, že vám profesia ide na jednotku, ale že sa necháte zlákať natočiť reklamu na kožuchy, by ma ani vo sne nenapadlo. Sir Ben Kingsley, na toto ste odkázaný?! Snobské a úbohé.

Abstraktná esej mestského dopravného systému a spoločenských priestorov v podaní mladého poľského filmára Dariusza Kowalského, žijúceho od roku 1991 vo Viedni kde študoval Universität für angewandte Kunst Wien alebo neformálne len Die Angewandte, sa v urbanistickom dokumente Ortem cez dvojrozmerné javy, akými sú vnímanie rýchlosti v horizontálnej a vertikálnej rovine (metro/eskalátor), zameriava na kultúrne a anonymné aspekty každodenného života vo veľkomeste.