novembrs

Hoci prechovávam obrovský rešpekt pre Agnes Vardu a jej tvorbu, French New Wave bohužiaľ nie je moja šálka čaju. Film som vypla po pätnástich minútach (hoci to nemám vo všeobecnosti vo zvyku), pretože som vedela, že by som ďalšiu hodinu len pretrpela. Možno tomu však jedného dňa prídem na chuť a film si pozriem s väčším nadšením. Film taktiež nebudem hodnotiť, keďže som ho nedopozerala.

Film rozprávajúci príbeh o láske, sexualite a dospievaní v prostredí, do ktorého bežný človek nevidí, a navyše ešte inšpirovaný skutočnými udalosťami z histórie katolíckej cirkvi (Vatikán II). Aj napriek tomu, že môj vzťah k organizovanému náboženstvu je poväčšine negatívny, tomuto filmu sa podarilo ma dojať k slzám a počas celých dvoch hodín jeho trvania som sa ani nepozrela na mobil (je to pravdepodobne vďaka veľmi silnému scenáru). Celkovo veľmi silný zážitok a jednoznačne si ho pridávam na zoznam najobľúbenejších filmov.

Tento pomerne krátky film v sebe nesie veľké množstvo vecí, ktoré sa spájajú do nesmierne unikátneho a fascinujúceho celku: dve hlavné postavy, ktoré pochádzajú z úplne rozdielnych sociálnych skupín, no namiesto toho, aby ich to rozdelilo ich to spojilo - dvaja ľudia vyčnievajúci z davu z rôznych dôvodov, avšak práve vďaka tomu majú k sebe o to bližšie. Taktiež aj fakt, že je dialóg filmu takmer úplne vo východniarskom prízvuku je niečo, čo ma okamžite zaujalo. A hoci patrím do tej skupiny ľudí, ktorí z východu nepochádzajú a nárečiu veľmi nerozumiem, bola som schopná porozumieť väčšine replík, za čo som rada (hoci si film chcem pozrieť ešte minimálne 10x, len tak pre istotu). Čítala som niekoľko recenzií, ktoré označili tento film za dobrý, no nehodný označenia “kultová klasika”, s čím však nesúhlasím. Tento film má príliš veľa skrytej hĺbky a ohromného citového dopadu na to, aby sa kultovým nestal. Minimálne je to však najlepší slovenský film aký som kedy videla a verím, že ešte chvíľu potrvá, kým uvidím lepší.

Nesmierne fascinujúci film so skvelou atmosférou a ešte lepším hereckým obsadením (a to myslím najmä Morcsányi Gézu, ktorý hercom ani nie je). Koncept spriaznených duší ma odjakživa fascinoval, no nebola som schopná natrafiť na film, ktorý by tento koncept zvládol na jednotku a ohúril ma natoľko, že ma nielenže privedie k slzám ale ma utvrdí v tom, že spriaznené duše naozaj existujú. A to sa Ildikó Enyedi v tomto filme podarilo - sny sú niečo, v čom sa zatiaľ nikto nevyzná a možno práve to umožnilo tomuto filmu siahnuť práve po tomto spôsobe predstaviť existenciu spriaznených duší svetu tak, aby to pôsobilo realisticky, no zároveň fantasticky a zároveň mysteriózne. Protagonisti, ktorí sú taktiež ľudia, ktorí pochádzajú z rôznych svetov a spája ich najmä to, že sa stretávajú vo svojich snoch, sú vykreslení veľmi sympaticky a človek nemá inú možnosť ako im fandiť a dúfať, že sa im podarí naladiť sa na spoločnú vlnu a priviesť to, čo vidia vo svojich snoch do reality. Maďarský humor a skvelý scenár je len bonusom k už tak či tak geniálnemu filmovému dielu.

Napínavý príbeh mladej ženy, ktorá sa nielenže vydá na cestu pomsty, ale stane sa súčasťou boja o prežitie uprostred púšte. A hoci revenge filmy, ktoré sa točia okolo obetí znásilnenia nie sú medzi tými, ktoré považujem za pokrokové alebo takzvane “empowering”, v prípade tohto filmu je to prehliadnuteľné (ke to možno spojené aj s tým, že film je režírovaný ženou). Filmu taktiež nechýba umelá krv, ktorej je naozaj veľmi veľa a ani toto mi až tak neprekážalo (aj keď mi to takmer vždy vyslovene pije krv), čo len viac podčiarkuje fakt, že tento film má naozaj niečo do seba.

Od dokonalého filmu má síce ďaleko, aj podľa mojich štandardov (scenár a dialógy trošku slabšie, herecké výkony miestami tiež), ale postavy boli veľmi sympatické a pomalý vývoj ich vzťahu bol veľmi dobre zobrazený. Vidieť happy end v lesbických filmoch je rovnako zriedkavé ako dážď na púšti, ale to neznamená, že ma zakaždým nepoteší. Celkovo príjemný, oddychový film. (Bonusové body za režisérku-ženu, samozrejme).

Nuž. Od dokonalej komédie to má síce ďaleko, ale zas na druhej strane boli nejaké tie repliky aj celkom vtipné. Petra Hřebíčková bola brilantná, obzvlášť jej neskutočne expresívna tvár a Langmajer je skrátka sexy a keďže som ho doteraz videla len v Labyrinte, v komédiálnej úlohe doslova žiaril (hoci osobnosť jeho postavy sa menila v každej scéne, ale to je detail týkajúci sa najmä slabého scenára). K celkovému zážitku prispela aj prítomnosť mojich dvoch sestier a fakt, že sa priateľovi jednej z nich tesne pred začiatkom premierania podarilo získať miestenku na Olympijské hry. Takže tá tretia hviezdička je práve za toto.

Životopisný filmový muzikál režírovaný Dexterom Fletcherom s Taronom Egertonom ako Elton John v hlavnej úlohe. Keď som si pred niekoľkými mesiacmi prvýkrát prečítala túto vetu, bola som si takmer stopercentne istá, že tento film sa stane jedným z mojich najobľúbenejších. A mala som pravdu. To, čo som počas pozerania vo filme hľadala som aj našla - nesmierny dôraz na detail a obrovský cit, ktorý do filmu šiel. Herecké obsadenie je kategória sama o sebe - Taron ako Elton sa predviedol nielen ako vynikajúci a až priam desivo talentovaný herec, ale aj ako spevák. Jamie Bell ako Bernie bola skvelá voľba a chémia medzi nimi fungovala skvelo - blízky vzťah medzi Berniem a Eltonom bol vyobrazený dojímavo a priam nádherne. Práve tento vzťah bol (a stále je) tým, čo na mňa vo filme najviac zapôsobilo.

Predošlí snímok Hereditary od Ariho Astera som síce zatiaľ nevidela (chystám sa na to už asi rok, tento október to snáď už vyjde), ale na Midsommar som sa aj napriek tomu veľmi tešila. A hoci som sa nevyhla nejakým tým spojlerom, tento film ma poriadne dostal. Úplná absencia jumpscarov, ktoré nenávidím a naopak obrovské množstvo vnútorného utrpenia, strachu a traumy bolo presne to, čo som chcela. Ešte stále nedokážem pochopiť ako ten chlap dokázal vyjadriť tú inherentnú bolesť a traumu ženskej existencie, ale naozaj sa mu to podarilo. Herecký výkon Florence Pugh k tomu značne pomohol, keďže momenty, v ktorých kričala boli tie, počas ktorých som mala zimomriavky. Príbeh bol napínavý, kulty sú vždy veľmi dobrá voľba ak chce niekto spôsobiť nepohodlie alebo nepokoj v divákoch (vrátane mňa) a umiestnenie celého deja do prostredia a času, kedy slnko takmer nezapadá je tiež takmer geniálne - horor odohrávajúci sa za svetla. Presný opak toho, čím bolo Hereditary - strach tiahnúci sa z tmi. Chcela som Midsommar dať 4 hviezdičky, ale nedokážem si pomôcť a myslím si, že tých 5 si naozaj zaslúži.

Mohla by som o tomto filme napísať dlhočiznú esej, pretože každý jeden detail má neskutočnú hĺbku, no zdržím sa a namiesto toho poviem len toto: MCU is dead, it’s time for Thelma Cinematic Universe.