hygienik

To sa mi už viac páčila česká Ztracená brána alebo Labyrint. 10 dielov mi prišlo priveľa, príliš často bolo vidno, že tvorcovia naťahujú čas. Svoje zohral aj fakt, že historické detektívky nie sú môj šialok a podľahol som vábeniu tunajších chvál.

Možno tam je fregata je socialistický, bulharský film o prázdninách pri mori a "pionieroch". To bola ideologicky nezávadná a preto obľúbená téma DDR, ZSSR a "Jugo" filmov. Dobe vzniku zodpovedajú dialógy aj prvoplánový humor (otec núti syna zjesť rybí tuk). Nemá zmysel ho hodnotiť dnešnými kritériami. Vtedy "za oponou" sa skoro každý (hlavne západný) zahraničný film hodnotil kladne. Rusi dodnes takéto retro filmy točia.

Nechcem sa tu nikoho dotknúť, ale ten prvorepublikový humor založený na zámene identít, podľa mňa, už dnes nefunguje. Iste, mám rád Buriana, šlégla atď. Ale predstavte si, že dnes vidíte ten film 1x v živote a vôbec nič o ňom dopredu neviete. Myslím, že by ste sa až tak veľa nenasmiali... Burian má každopádne aj oveľa vtipnejšie filmy.

Risto Raper a silák patrí jednoznačne k tomu lepšiemu z tejto série. Má pohodovú letnú atmosféru a klasické poučenie. Je menej pestrofarebný a ujetý než obvykle. Na tých muzikálových číslach si ale rozhodne mohli dať záležať viac. A moju obľúbenú Pamelu Tola (mama) som tu vôbec nespoznal.

Trápne a kŕčovité. Scenár je nepoužiteľný, napriek tomu, že ho smolili 3 chlapi! Dej sa mohol kľudne odohrávať rovnako v Argentíne, alebo v Indii. Ale ak je pravda, že Čandra je aj "politická satira", vysvetľovalo by to, prečo to Cinemax kúpil. Ale čo si s tým mám počať ja, ako nezainteresovaný divák, bez znalosti podrobností?

Ja som Yesterday videl prvýkrát dnes a nezanechal žiadne veľké dojmy. Fajn hudba, milé postavičky, ale že by ma to "rozsekalo", to nie. A aj s tou dobovou výpoveďou si nie som istý. Na môj vkus až priveľa filmov sa hrdí týmto prívlastkom. Mám skúsenosť, že skutočným zrkadlom doby sa skôr stali filmy, ktoré o to nestáli, než tie, ktoré si to kládli za cieľ - ako Yesterday.

Tí, čo ma poznajú, vedia, že pozerám veľa kresťanských filmov. ale pri ich hodnotení šetrím hviezdičkami. Dievča, čo verí na zázraky, ma uchvátilo a emocionálne oslovilo. Má totiž práve to, čo mnohým dnešným filmom chýba. Ukazuje skutočne úprimnú a opravdivú vieru v Boha a detsky naivnú dôveru k nemu. Existuje kopa filmov o vzkriesení mŕtvych ľudí, či zázračných uzdraveniach, ale kvôli skepse divákov, pojednávajú viac o tých zázrakoch než o tom, že ich spôsobil Boh. Tento film je, tipujem, kompletne vymyslený, má gýčovitý scenár a chabé herecké výkony, ale to mi vôbec nevadí. Celý čas totiž veľmi dobre rozpráva príbeh o božej prítomnosti v našich životoch. A presne o tom má dobrý kresťanský film byť.

Chvíľky zo zápalkovej škatuľky sú neskutočne krásnym, melancholickým filmom o sladkobôľnych prázdninách 12-ročnej Anety na bulharskom vidieku. Vždy, keď je jej smutno, škrtne zápalkou a unikne do sveta spomienok a fantázie. Ale prvým skúsenostiam s láskou aj smrťou sa vyhnúť nedá. Migove v kibritena kutijka sú dôkazom, že 40 rokov starý, socialistický film, môže stále fungovať. Možno práve pre svoju umiernenosť, ktorá je v kontraste s dnešnými sebavedomými hrdinkami, neustále bojujúcimi proti systému. Len keby k tomu boli aspoň nejaké titulky...

Téma je veľmi zaujímavá, ale pripadá mi nevyužitá. Dokument sa tvári ako "revolučný", ale v podstate sa snaží balancovať na hrane medzi konzervatívnym a liberálnym katolicizmom. Už len tým, že pán farár edukuje primárne manželské páry, sa A Boh stvoril sex..., chtiac-nechtiac stáva konzervatívnym. Viem, že napr. v Nemecku sa vedú v katolíckej cirkvi otvorené diskusie o udeľovaní sviatostí rozvedením a znovu zosobášením ľuďom, či cirkevných sobášoch pre homosexuálov. Poľsko a Nemecko sú ako 2 opačné póly názorového spektra cirkvi. Ale predsa sa mi zdá, že tento dokument už "neodráža realitu" väčšiny veriacich katolíkov, pretože tí sú o poznanie liberálnejší. Fakt je, že dokument je 10 rokov starý a za ten čas sa Poľsko aj Katolícka cirkev dosť zmenili, viď názory pápeža Františka.

Duševná choroba je výborný námet. Lenže papieroví pavúci sa snažia tak veľmi psychologizovať, až je to nuda. A to značná. Film vyznieva príliš depresívne, akoby duševná choroba nutne ničila okolie postihnutého. Ale na svete sú aj opačné príklady Napr. Greta Thunberg alebo Le Corbusier. Pozrite si radšej Čistú dušu alebo 12 opíc.