WillH.

Tragikomédia, abo óda na povaľačský život ?! Umocnený „salámista“ na druhú The Dude, Walter posadnutý Vietnamom (či skôr poznačený ?!), zápletka s boháčom – zámenou mien, únosom a prachmi; pritom ide v podstate stále iba o ten „posraný“ koberec. Bowling, panoptické postavičky, satira, či kabaret (parádna hudobná vsuvka s tancujúcim Jeffom Bridgesom ako porno-inštalatérom – lež výsmechom na vtedajšie porno príbehy) koktejl biely medveď, marihuana, a ten Dude, ktorý to za nás všetkcýh schytáva . Vždy sa k tomuto filmu budem veľmi rád vracať, lebo názorne a nenásilne ukazuje – že jak by povedal sám Dude : „srať na všetky úspechy, kariéry, majetky, ale aj iné náboženstvá, ukazovanie sa s krásnymi ženami či drahými autami. POVAĽAČSTVO JE ŽIVOTNÁ FILOZOFIA A NIE JE ZLÁ“ – ha :D je to vcelku zábavná komédia, Jeff ja stopercentne presvedčivý; plus John Goodman, Steve Buscemi, Julianne Moore ale aj v menšej úlohe Philip Seymour Hoffman – už len tie mená zaručujú – prinajmenšom – v stvárnení postáv skutočnú lahôdku. No a že sa jedná o film bratov Coenovcov – tí tuším – aspoň zatiaľ – ani žiaden brak nenapísali-nenatočili. Samozrejme, určite má možno aj tento film nejakých odporcov, inými slovami – neupútal ich, ale každá doba má svojich suchárov (čo však nie je nadávka, ani posmech – každý sme nejaký, ale na uznávanie povaľačstva potrebujete určitú dávku odvahy, sebareflexie, nadhľadu ale aj lásky v sám seba). Viva la Dude

Tak pozerám, že s mojím hodnotením tu trochu vyčnievam! :-) Možno tú piatu hviezdu som pridal asi z nostalgie, ale tento seriál pre mňa znamená - hlavne z detstva všetko čo bolo pre malého chlapca na tom fascinujúce. Minúty rozhodujúce o živote a smrti, "húkačky" - neskôr aj 1203-jok, mrazivá hudba derúca sa pod kožu malého chlapca, rôzne havárie; Top sú samozrejme autobus tuším s nákladiakom a osobákom ( 6.diel ?) a jasnačka že pád lietadla v poslednej časti a vôbec celá tá akcia od oznámenia o nešťastí na dispečing až po zachraňovanie na mieste let.tragédie. V tej dobe niečo také vidieť bola vzácnosť - neexistoval žiaden internet, nijaké série tematických dokumentov a pod. Po rokoch som videl Sanitku ešte samozrejme viackrát, a s vývojom svojej osobnosti a zvyšovaním veku som sa ponoril aj do iných oblastí ako sú postavy, dejové línie, charaktery a pod. .... Dr.Jandera statočne nesúci svoj osud na svojich pleciach, Bartoška ako charizmatický lámač ženských sŕdc a poét (mimochodom - znázornenie jeho rakoviny bolo dosť drsné, ale na tú dobu tá diagnóza bola takmer ortieľ smrti!), Kostka ako intelektuál, ktorý pozná takmer na všetko odpoveď - len tú jedinú nie - či sa fakt ešte raz nepokúsiť zdrhnúť... Ale nad všetkými vyčnieva podľa mňa Josef Vinklář ako riaditeľ, skrz ktorého obetu povolaniu vnímaného ho ako poslanie, ukazujúc všetky problémy s ktorými sa záchranári v 60-70 -tych rokoch potýkali... Myslím, že - až na nejakú výnimku - Vinklář ani zle zahrať nevedel.

Začnem od poznania na konci 😊 : To, že film natočil Ridley Scott ma mierne – ale príjemne šokovalo. Nepasujem sa za fanatického znalca kinematografie, no R.S. som doteraz vnímal ako pána tvoriteľa famóznych, výpravných, akčných – ale kvalitných – filmov. Po Dobrom Ročníku ho v tých vodách škatuľkovať by bolo hlúpe. Táto – mierne romantická oddychovka spĺňa aj tie najprísnejšie kritéria netuctových snímkov tohoto žánru. Každý, kto má slabosť pre nádherné prostredie v prírode, s množstvom slnka, dobrého vína, i nádychu rozprávkových malých „vesničiek“ charakterizujúcich podstatu prírodného bohatstva Európy – si musí prísť na svoje. Pridáte k tomu občas dobré jedlo a štipku romantiky; i keď – mi trochu vadila gýčovitosť podstaty príbehu o kontraste bohatého workoholismu – pred užívaním si každodenných radostí, slastí ale i starostí bežného života... No atmosféra – aká odtiaľ na mňa žiarila to jednoznačne predčila. Možno musí byť človek aspoň v kútiku duše bohémom a pôžitkárom, aby mu ten film niečo povedal viacej okrem vyrieknutých tam slov a deja. Ja som sa do neho pustil druhý-krát po cca 15-tich rokoch, a zo začiatku som sa trochu obával tej romantiky, aby nespadla na dezolátnu úroveň štýlu – á La „Steelov-ej braky“! Avšak, z omylu ma rýchlo vyviedli aj postavy, ktoré s vábením, náznakmi i blúznivosťou narábajú opatrne a servírujú ju divákovi sťaby jak po kúskoch hltov dobrého vína. BTW – k tomu vínu, toľko ho tam je, toľko ho nalievajú a popíjajú – až som si musel jedno to kvalitné na večer dať zachladiť aj ja. Po takomto filme sa nepatrí piť 3-4 eurové „patoky“ 😊

Vcelku príjemná a rozkošná prechádzka skrz dvoch – na prvé zdanie – skrachovaných duší. Čiší z toho na mňa skutočne originálna romanca, ale pozor! bez zbytočných pátosov a gýčov. Lebo nimi sú presiaknuté rôzne DanielleSteel-ové, červené knižnice a podobne antirealistické postavy a príbehy! Frankie a Johnny sú „skutoční“, tak skutoční – z reálneho sveta, s reálnymi problémami, že by to mohli byť kľudne naši – vaši susedia, či kolegovia z práce.   O hlavných predstaviteľoch nemusím vypisovať nejaké ódy, kritika a filmová akadémia ich ocenila dostatočne (o.i. Michelle Pfeiffer so Zlatým Glóbusom), prirodzenosť s akou – spolu aj s Al Pacinom – ma vtiahli do svojich citových bludisiek, tak rozkrývajú (ne)uveriteľné rôzne emočné vypätia... Príťažlivosť a šarm, ktorými obaja disponujú - naplno venovali stvárneniu svojich postáv. Frankie so zarytou nedôverou k mužom a ich citom je rovnako rozkošná – ako aj nepríjemná. Sebeckosť a zbabelosť, ktorou miestami odmieta akékoľvek citovejšie zblíženie s mužom plne vystihuje podstatu mnohých ženských osobností, a ich slabostí – ktoré však ony same vnímajú ako ochrannú hrádzu. Je tak na Johnnovi, aby sa s týmto všetkým popasoval, a prešiel dlhou, tŕnistou – spletitou cestou, do cieľa jej srdca a duše zbúrať tú pomyselnú stenu, aby ním obdivovná žena – znovu objavila v sebe dôveru veriť mužovi. Nie som fanúšik romantických filmov, ale keď sa príjemný – fantázmagoriámi nenafúknutý – scenár stretne so šikovným režisérskym umením, a nie s –pátosovými hereckými trapošmi hrajúcimi príbeh o žene, ktorá stretne princa na bielom koni (či „meďáku“ :-D ) ako zo sna... Ale skutočným stvárnením príbehov, ktoré sa okolo nás dejú, príbeh stvárnený dvoma – síce Hollywoodskymi hviezdami – ale natoľko prirodzenými a uveriteľnými, dá sa na to naozaj aj pozerať a vychutnať si to, nechať si vprúdiť do vlastných žíl, trochu iné – emocionálne indegrediencie. Niečo podobné som zažil napr. aj pri MeetJoe Black. A p.s.; ženy – nech sa vám stalo čokoľvek, neprestávajte hľadať, a hlavne neprestávajte veriť mužom. Je to egoistické a slabošské. Za tie roky a skúseností čo už mám za sebou – si myslím – že môžem hodnotiť a porovnávať; sme si úplne rovnakí v Ubližovaní i Odpúšťaní. Niet lepšieho či horšieho pohlavia v nás.

BOHEMIAN RHAPSODY Životopisné hrané filmy – a obzvlášť hudobné - budú vždycky ťažkým orieškom. Nájsť súlad a rovnováhu medzi skutočnými udalosťami, a tými, ktoré môžu film okoreniť - pre tvorcov bude navždy veľkým pokušením. Hlavne v prípadoch ak máte biografiu prečítanú aj – takpovediac odzadu. Rozhodne je však Bohemian Rhapsody úžasným skvostným zážitkom, a pre fanúšikov Queen – povinná jazda jasnejšia než istota, že ráno opäť vyjde slnko (aspoň teda zatiaľ určite – dúfajme). Na tento film som sa chystal takú dlhú dobu, až som hľadal naozaj výnimočnosť situácie pre ktorú sa naozaj hodí. Vizuálne perfektne spracovaný, extáza vzrušenia pri tvorbe piesní sa na človeka iba tak rúti – a iba ten, kto niečo podobné zažil dokáže naplno precítiť proces vzniku čohokoľvek nehmotného pod vlastnými rukami. Podaktoré situácie sú zámerne upravené pre tento film, a mohli by vyvolávať – v jednom prípade napr. aj falošnú predstavu o niektorých prejavoch osobnostnej črty Freddieho. Napr. scéna pri ktorej povýšenecky oznamuje Mercury odchod z kapely; pred ním totižto vydali sólovky už aj May a Taylor a na prestávke sa v skutočnosti dohodli všetci. Takýchto nezrovnalostí sa tam objavuje síce iba zopár, ale v kontexte toho – že na film dohliadal aj Brian May som trochu z toho zostal prekvapený. Hold – moc Hollywoodu je ešte stále veľká. To, že bol Freddie v súkromí veľmi plachým chlapíkom je všeobecne známe, ale keď si postavu zahratú Malekom porovnávam so skutočným Freddiem na javisku či z archívnych materiálov – nechce sa mi veriť, že by bol Freddie v skutočnosti až taký zraniteľný. Na môj vkus tam dostalo na záver až príliš veľa priestoru vystúpenie na Live Aid. Som si ale vedomý, že státisíce – milióny divákov ten koncert, resp. časť so sk. Queen nevideli, a určite sú takéto – podobne žánrovo ladené filmy - cielené aj hlavne na nich. Ako celok je však Bohemian Rhapsody určite famózne „divadlo“, ku ktorému sa určite ešte minimálne raz vrátim. Životopisné filmy o hudobníkoch a kapelách – budú vždycky zaujímavejšie určite tie kvázi dokumentárne – so skutočnými umelcami, ale o Freddiem – pochopiteľne – zostali už iba tie z archívu.

Ak si ku filmu sadneš v pravý čas (ktorý veľakrát ťažko vopred odhadnúť), tak ťa môže prebrať – nech už sa nachádzaš kdekoľvek a kedykoľvek. Keď som si kukol tento – nie klasický „životopisák“ – tak som mal pocit, že toto je ten film a štýl hudby, čo ťa ráno naštartuje a nakope do riti. Nikdy som nebol nejaký veľký fanúšik Motorhead, ale povesť a kult frontmana – a možno predchádzali samotnú kvalitu hudby – hoc určite si nájdem v ich DiskoGr. aj zopár obľúbených songov! A aj v posledných rokoch sa ešte nejaký ten album podaril, i keď už GODFATHER mlel z posledného. Hold – ani Krsný Heavy Metalu neoklamal smrtku nech sa o to akokoľvek snažil – veď životným štýlom robil presný opak. Tento snímok vznikol v čase, keď bol ešte ako-tak vo forme. Leje do seba whisku s colou od rána a po celý deň, potuluje sa mestom a svojími obľúbenými lokálmi; takisto herňami i kasínami, fotí sa s okoloidúcimi, občas zabŕdne do štúdia s nejakým dorým muzikantom, ktorý o ňom porozpráva zopár zaujímavých slov. Prezradí ako to je s jeho záľubou – o.i. – v starých nemeckých vojenských uniformách, zbraniach, tankoch a artefaktoch z obdobia 2.svetovej vojny, a odmieta akúkoľvek náklonosť k nacizmu či fašizmu a dokazuje to aj priznaním k nejednej černoške v posteli :-D ... zahrá si zopár „fičuring-songov“ – a Topom je podľa mňa Damage Case s Metallicou – pecka!!; má svoju vlastnú teóriu o prežití a niektoré historky určite nie sú tuctové. Napr.: predstavte si, že prídete zopár priatelia k niekomu na návštevu a na otázku, či si dáte whiskey – a že Áno – a hostiteľ vám namiesto pohárikov začne každému otvárať vlastnú fľašu??!!! :-DDD Alebo poznám ešte jednu - ktorú som sa dočítal: , že – jak Lemmy sedí u lekára a ten mu vysvetľuje, že: „počúvaj – ja ti už nemôžem dať ani transfúziu, v tvojej krvi koluje toľko whiskey, že keby som do teba pustil čistú krv – tak ťa to zabije!“ :-))) ... Lemmy žil rád, bral to ako to je – lebo ako vravieval – NA ĽÚTOSŤ JE ŽIVOT – MOC KRÁTKY.

Začiatok filmu je úchvatný. Boris spustí paľbu sarkastických a pseudo-depresívnych úvah; - morálka, politika, náboženstvo, veda, šport, láska, rodina, svoje portfólio, zdravie – ak mám zjesť denne 9 kg zeleniny, aby som bol zdravý, tak zdravý byť nechcem! A vaše mastné kyseliny, bežiace pásy, kardiografy, mamografy, ultrazvuk panvy a tú vašu príšernú kolonoskopiu. Aj tak raz príde deň – keď natiahnete kopytá! A čo noviny: hrôza, skazenosť, tuposť, chudoba, genocída, aids, globálne otepľovanie, terorizmus, a idioti čo kážu rodinné hodnoty a voľnosť držania zbraní. A čo s tým... Čítate o masakre v Darfúre, alebo ako odpálili školský autobus, a poviete si „to je hrôza“, a potom otočíte stránku a v kľude dojete svoje vajcia od bio sliepok. Potrebujete snáď ešte viac ?  Ale čo s tým narobíte – je toho na vás moc. Ja osobne som sa na prvý-krát na tomto filme bavil dosť, a keďže mám „záľubu“ sa k mnohým snímkam vracať po rokoch – myslím, že aj na 2x to bola celkom dobrá oddychovka. Síce od Woddyho Allena nič prevratné, neuróza, pseudointelekt, sarkazmus, vzťahy, nevery, prelietavosť, lásky, sex, krásne ženy a šarmantní muži... Ale o tom je náš život, sú to veci, ktoré riešime denno-denne, alebo nie ? Samozrejme, okrem politiky, náboženstva, kariéry a pod. a tak ďalej... :-D Blondýnka Melody je rozkošná - ako to už s múzami pána majstra W.A. býva pravidlom. Aj keď po tých posledných anti-orgasmických prejavoch feministických aktivistiek #MeeToo, sa človek neubráni myšlienkam nakoľko obsadenie tých krásnych dám a dievčat v Allenovských filmoch zohráva úlohu talent a akým výrazným pričinením je to ich ženská krása a zvodnosť. A i keď sa hlavný motív filmu točí okolo Borisa a Melody; tak film je plný rôznych narážok na spoločenské predsudky a „zakrpatenosť“ – hlavne rôznych nábožensky založených ľudí – v tolerancii na nie príliš spoločensky prijateľné partnerské zväzky. Tak napr. bývalá zbožná panička, ktorá po opustení manžela – jediného sex.partnera, nakoniec vytrtká polovicu intelektuálneho New Yorku aby prijala zväzok s dvoma mužmi v jednej domácnosti, či jej bývalý manžel, ktorý s úľavou objaví svoju homosexualitu. - „čo sa to deje s vami heteráci?!“ Po rôznych záletoch a úletoch pár zaujímavých postáv s dobre stvárnenými hercami (o to už desaťročia W.A. nemá núdzu) sa Boris vráti na konci aj so svojím negativizmom! - „s ľudstvom je to naozaj veľmi zlé; veď preto vymysleli na záchodoch automatické splachovanie, veď ľuďom sa nedá zveriť už ani taká jednoduchá vec akou je spláchnuť si za sebou!“ Po vyše hodine a pol plnej sarkazmu, negativizmu, prehnanej škodlivosti vlastnej maxi-inteligencie a jej nárazom na prostoduchosť, či zákutiam geniálnosti - sa skončí film nakoniec ako rozprávka. Každý nájde a bude mať niekoho, či už žena dvoch chlapov, abo muž iného chlapa, či dokonalé páriky k sebe vekovo úplne pasujúce – všetci „šťastne“ oslavujúci Happy New Year – ale čo by to bolo za sarkastického psedointelektuála tápiaceho sa vo svojej depresii zo života ako takého ak by si ani na záver neodpustil poznámku -tentoraz k oslave Silvestra, ktorou film končí – „čo už je len na tej prehnanej nútenej radosti, čo všetci slávia! že sú zase o rok bližšie k smrti ?!“

Vždycky som tvrdil, že komici dokážu byť (väčšinou) aj vynikajúci herci dramatických postáv, pretože zabávať ľudí nie je žiadna „šaškárna“ – ale skutočne umenie (napr. taký B. Polívka, či Jim Carrey). Teraz už aj Rowan Atkinson (ktorého všetci filmoví amat.laici stále svorne volajú Mr.Bean! :-P ). Hoci mne pri predstave Maigreta v TV vždy pred očami prebehne tvár francúza Bruna Cremera, tak som tušil že Atkinson bude taktiež vynikajúci (aspoň ukážky tomu nasvedčovali) ale predčil všetky moje očakávania. Je obdivuhodný! Hoci si na žiadnu knižku (z detstva) o tomto komisárovi vôbec nespomínam (aj keď bol jedným z mojich obľ. knižných detektívov spolu s Carellom z 87.obv. :-) ), v tomto spracovaní prvých 2 dielov s Atkinsonom je k zločinu nekompromisný, no v skutočnosti veľmi ľudský a neodmysliteľne aj so svojou fajkou samozrejme. Obidva filmy sú vynikajúce detektívky, skvelé spracované, s kvalitnými hereckými výkonmi (hlavne Shaun Dingwall ako jeho asistent). Dobré ztvárnenie atmosféry Paríža 50-tych rokov, uličky, zákutia, nábrežie Seiny... A efektu neľútostného zákona voči zverským vrahom dodáva šmrnc aj vykonateľnosť práva a spravodlivosti formou gilotíny a hlavne v Mŕtvom mužovi to Maigret dáva jasne pocítiť! Už teraz sa teším na trojku a štyrku (prvá dva som viac-menej zhltol) Vynikajúci výkon Atkinsona potvrdzuje aj fakt, že za tých celých cca 170 min. som si na Mr.Beana spomenul snáď asi max. 2-krát, takže ak ho niekto ešte aj teraz stále nazýva Mr.Beanom – tak vie o hereckom umení asi toľko – čo ja o štiepení elementárnych častíc atómu vo vesmíre!! :D :P

Začalo sa to možno práve v tých 70-tych rokoch. Keď sa svet menil, politicky, spoločensky a aj mocensky a keď sa začali prvé pokusy (a veruže aj úspešné) o ovládnutie médií, ktoré denno-denne sledovali milióny ľudí. A začal sa boj, novinárov, žurnalistov, reportérov - s biznisom, s číslami, so ziskami... a stratami... Film Network na mňa dosť silno zapôsobil a zaujal ma, keďže sám som k novinárčine tiež tak trochu, dalo by sa povedať, že „pričuchol“. Je to príbeh o ľuďoch a „neľuďoch“, o číslach sledovanosti a o ich pádoch, o moci televízie, nadnárodných finančných vlkodlačských spol. požierajúcich skutočnú novinárčinu, o množstve dolárov a arabských šejkoch, o moci slova vychádzajúceho z „tej“ bedne (televízor –pozn.autora  ), ale aj o posadnutosti výsledkami a číslami – aj jednej z hlavných úloh. Faye Dunaway (Diana Christensen) žraločia dáma, či skôr šťuka, ktorá absolútne pomaly ale isto stráca pojem o skutočnom a reálnom živote, plne ovládnutá svojou prácou, sledovanosťou, číslami, aférami, seriálmi a pod.; neschopná mať vôbec akýkoľvek fungujúci súkromný či nebodaj milostný život. V priestoroch televízie a štúdiach, kanceláriach sa neustále niečo prejednáva, rieši, ale to nič neuberá z „ťahu na bránu“; nepretržitý stres režisérov, producentov a main-stream divák hladný po senzáciach a veľkých show. Vynikajúca postava Maxa Schumachera, ktorý ako jeden z mála zachraňuje presvedčenie, že predsa aj ľudia z tohto biznisu sú hádam tiež len z mäsa a kostí a schopní aj citu - a scény v ktorých sa objavuje sú tými príjemnými vybočeniami a osviežením mechanizmu zvaného tv biznis. Scenár je napísaný vynikajúco, tvorený určite bez úcty a rešpektu, popretkávaný famoznými skladačkami slov rôznych významov dávajúcich dokopy klbko odkryvajúce skutočnú tvár toho čo nevidíme v pozadí televíznej obrazovky. Dneska sa veľká časť boja s číslami presunula na internet. Vyznať sa v tej spleti množstva informácii, báječných liečiteľov, doktorov vy-google-ných, zaručených a „necenzurovaných“ správ, neustálych bleskových správ, navádzajúcich a „shock“-titulkov – ktorých úlohov je primäť ľudí na neustále klikanie v čo najväčšom počte. A je len na nás, aby sme sa v tej džungli informácii vedeli zorientovať a vybrať si. A keď už máme niekedy toho všetkého dosť, možno nezaškodí vystrčiť hlavu z okna a zakričať ako pomätený Peter Finch z Network-u „ja už mám všetkého po krk, ja už si to páčiť nenechám!“

Ani mohopočetná rodina vám nezaručuje, že sa bude mať kto o vás na starobu postarať a že nemôžete zostať na konci života sám(a). Zato na druhej strane, ak ste radi medzi ľuďmi, spoločenský typ, vtipný a zábavný – nemusíte sa vôbec cítiť osamelý. Aj o tomto je podľa mňa tento film. Vynikajúci rozprávač, starnúci zvodca a sukničkár a túlavý pútnik, v podaní – ako snáď takmer vždy – majstrovského Hrušínského! S ním sekundujúca zvodná mladá dáma, vlastne ešte „mláďa“; zvádzanie, lichôtky, vábenie a naťahovanie – ale aj komplikácia výrazného vekového rozdielu. A tretí do partie „dědek“, ktorý zasvätil život rodine, deťom – ale v tých najťažších chvíľach ich pozná len v boji o jeho úspory, o ktoré ho nakoniec takmer aj oberú. Všetko odohrávajúce sa na infekčnom oddelení nemocnice, hlavná postava zvaná Prepsl, chlapík, ktorý sa snaží vzoprieť rôznorodým konvenciám a spoločenským zvyklostiam nielen nemocnice, ale aj doby. Porušujúci pravidlá, ale vykreslený vskutku aj s veľkým srdcom a porozumením. Úplny začiatok šesťdesiatych rokov, keď medicína bola – v porovnaní s dneškom – ešte stále v plienkach, dezinfektor Somr, a ešte zopár vynikajúcich hercov a postáv. Viac ako vydarený kúsok zlatej Československej kinematografie. Trochu mi to pripomenulo Prelet nad kukučkiným hniezdom, dajme tomu, - že pri zmene niektorých ingrediencií - na čs spôsob.:-)