WillH.

Myslím, že toto je asi prvý muzikál, ktorý som dopozeral (od začiatku) až do konca. Nie som žiaden fanúšik tohoto žánru, nikdy ma nenadchol (čo som sa – ako OBROVSKÝ Fanda Music všetkých štýlov – vždycky divil). A i keď som v polovici Rocketman-a skoro nevydržal a „vypol ho“, skrz i pre tento žáner typických – rýchlo meniacich sa abstraktných scén, nakoniec som to akosi prečkal a postupne si zvykol. Skutočný Elton John (ktorý sa ako spoluproducent podieľal i na výrobe filmu) údajne pri premiére nevydržal a niekoľkokrát sa mu v očiach objavili slzy. Zrejme ich vyplavilo to množstvo spomienok, keď si uvedomil, ako sa nie raz k blízkym choval hnusne, odporne a bezcitne. Kto vie – koľkoráz by zvlhli oči i nám – ak by sme sa dívali na vlastnú biografiu. Lež – jak pravil raz Ježiš – „Nech ten kto je bez viny – hodí kameňom“. I keď pochybujem, že si to pustím ešte raz niekedy – hoc som veľkým fanúšikom hudby E.J. (ak – tak možno tak za 10 rokov). Ale tie dve hodinky pri tomto filme neľutujem, bolo to fajn.  P.S. – a Nikdy nezabudnite kým ste a zmierte sa s tým.

„točiť“ filmy o lesbických – či gay láskach, je v mnohých vyspelých krajinách už prirodzené – to len v našom stredo- a východo-európskom regióne sme ešte duševne nevyspelí a mentálne „100 rokov za opicami“. Ak do toho ešte zamiešate cigánočky (mám na mysli snedé dievčatá žijúce civilizovane medzi nami – nie z osád prevažne východu SR), každý zakomplexovanec pocíti hneď vzrušenie sa pohoršovať – pritom ide v skutočnosti len o bezvýznamnosť jeho bytia. Každému zdravému mužovi si myslím, že nemôže byť nepríjemné sa dívať na dve bozkávajúce dievčatá, veď, ak ani v tom najútlejšom rozbehu hormónov a vhupe do erotického života – nikdy nesníval o ruskej trojke, tak to sa dá pokojne nazvať aj ako veľký deficit testosterónu. Carmen a Lola sú dve rozkošné mladice, ktoré sa práve spoznávajú, odhaľujú – i každá sebe samej -  svoju sexualitu; a to i napriek obrovskému riziku možných tragických odhalení v komunite prostredia, v ktorom vyrástli a žijú. Tam, kde sú sloboda, rešpekt a tolerancia utlačované spoločenskými konvenciami, predsudkami a zaužívanými spôsobmi ľudskej existencie. S približujúcim koncom filmu to začína postupne gradovať a pozorný divák odhalí, že je len otázkou času, kedy to celé praskne. Ale hlbokou podstatou Grandióznosti záveru je skôr ukážka toho ako predsudky a mentálna zakrpatenosť vám môže úplne zničiť srdce a život (ak nedokážete odtolerovať – že niekto vám veľmi blízky je iný – než ste si ho „vykonštruovali“). Je to skutočne zaujímavé a aj odvážne, že sa tvorcovia rozhodli vložiť túto tému do prostredia, ktoré je AJ oproti tomu nášmu – ešte viacej konzervatívnejšie a intolerantnejšie, s omnoho väčším deficitom chápania inakosti. Možno práve ten Odkaz – je omnoho dôležitejší a silnejší než samotný dej a scénár.

Začnem od poznania na konci 😊 : To, že film natočil Ridley Scott ma mierne – ale príjemne šokovalo. Nepasujem sa za fanatického znalca kinematografie, no R.S. som doteraz vnímal ako pána tvoriteľa famóznych, výpravných, akčných – ale kvalitných – filmov. Po Dobrom Ročníku ho v tých vodách škatuľkovať by bolo hlúpe. Táto – mierne romantická oddychovka spĺňa aj tie najprísnejšie kritéria netuctových snímkov tohoto žánru. Každý, kto má slabosť pre nádherné prostredie v prírode, s množstvom slnka, dobrého vína, i nádychu rozprávkových malých „vesničiek“ charakterizujúcich podstatu prírodného bohatstva Európy – si musí prísť na svoje. Pridáte k tomu občas dobré jedlo a štipku romantiky; i keď – mi trochu vadila gýčovitosť podstaty príbehu o kontraste bohatého workoholismu – pred užívaním si každodenných radostí, slastí ale i starostí bežného života... No atmosféra – aká odtiaľ na mňa žiarila to jednoznačne predčila. Možno musí byť človek aspoň v kútiku duše bohémom a pôžitkárom, aby mu ten film niečo povedal viacej okrem vyrieknutých tam slov a deja. Ja som sa do neho pustil druhý-krát po cca 15-tich rokoch, a zo začiatku som sa trochu obával tej romantiky, aby nespadla na dezolátnu úroveň štýlu – á La „Steelov-ej braky“! Avšak, z omylu ma rýchlo vyviedli aj postavy, ktoré s vábením, náznakmi i blúznivosťou narábajú opatrne a servírujú ju divákovi sťaby jak po kúskoch hltov dobrého vína. BTW – k tomu vínu, toľko ho tam je, toľko ho nalievajú a popíjajú – až som si musel jedno to kvalitné na večer dať zachladiť aj ja. Po takomto filme sa nepatrí piť 3-4 eurové „patoky“ 😊

Práve – teraz mám viacej času a chystal som sa na niečo „severské“ – mi padla „do rúk“ táto kriminálka, tak som sa potešil. Vyzeralo to sľubne, začiatok super; a mám slabosť pre Dobré severské seriály a filmy, hlavne krimi. Určite aj preto, že som tam šesť rokov žil. A hoci som už pár tých detektívok skúšal – tak okrem švédsko-dánskej produkcie Bro(e)n, či dánskej sérii krimi-filmov z oddelenia Q (okrem posledného, kde vymenili hlavné postavy – ktoré to výrazne tiahli), a islandského Trapped (už som zvedavý na tretiu sériu) – sú väčšina iných titulov už len akýmsi odvarov tých mnou zmienených. To – čo sa tu v „Kaštánkovi“ začalo rozmotávať (postavy, dej, vraždy, atmosféra chladného a tajomného severu...), zamrzlo kdesi na mŕtvom bode. Neuveriteľné náhody, ktoré vyšetrovateľom padajú do klína, sú jakoby strácajúca sa chuť koláča, ktorý ste si rozjedli. Scenáristom sa časom míňajú nápady, dôvtip a vyzerá to akoby si nechceli potrápiť svoje mozočky a „hop“ iba len narýchlo zbúchať scenár čo to dá. Po tretej časti sa im to už nedarí, ešteže udržali ako-tak napätie, ale mne to nestačí. Rôzne prešľapy pri postupoch policajtov (ktoré sa dnes nielenže v reáli – ale už ani v Kinematografii nerobia!) – hlavne v poslednej časti – ma „vťahujú“ do obyčajnej kriminálky akých sa na svete robia tisíce jak na bežiacom páse a pre diváka, ktorý nemá absolútne chuť pátrať po kvalite – len si nechá napustiť do žíl iba to, „čo práve dávajú dnes večer v telke“ . A pri tom množstve chrliacich noviniek na streamovacích službách sa obávam, aby tam nevpadol aj Netflix (ostatných hráčov až tak nesledujem). Nakoniec som bol fakt rád, keď už to skončilo; pri poslednej časti to už na mňa pôsobilo ako ťažký filmársky a hlavne seriálový pôrod so všetkými dejovými pátosmi a gýčmi; pre toho mainstreamového diváka pred bežnou TV stanicou v sobotu večer. Čo sa však musí tvorcom uznať sú vynikajúce herecké výkony (pre mňa doteraz neznámych hercov), kumšt filmového štábu a vôbec celej produkcie, s výpravou a efektami sa nešetrilo a je vidieť, že to nebolo natočené „rýchlokvaseným“ materiálom. Len veľkým mínusom je ten nepodarený a mnohokrát - a i teraz sa to potvrdilo – Sakra dôležitý scenár, ktorý takto môže ozaj Veľkou mierou znehodnotiť Celý výsledok.

Neviem, či to bolo zrovna tým – vtedajším emočným rozpoložením toho dňa, ale náhodou som na toto narazil pri prepínaní, a zaujalo ma to... Som dosť skeptický voči našim SK rýchlo-kvaseným seriálom, vypadávajú jakoby z výrobnej linky produkcií a televízii – a hlavne mám pocit, že všetci naši herci a herečky hrajú vo všetkých :-P ... ale chápem – PRACHY SÚ PRACHY. Jedným z takýchto „actorov“ je aj Maštalír – no paradoxne – ako pán profesor pôsobí konečne prirodzene i charizmaticky; a tak hádam (s výnimkou filmu Čiara) mu konečne napísali „normálnu“ postavu. Prejavom a prístupom snáď jak Hank Moody po slovensky, a pedagogickými postupmi ako Ján Amos Džínový generácie Z. Kto vie však, ale či by jeho metódy, výchovné i učiteľské – mali pochopenie v reálnom profesorskom kolektíve. Aj keď som už podobný motív videl v mnohých iných filmoch a seriáloch, tu je to poňaté trochu inak, bez násilného pátosu, vcelku príjemnom zvýraznení nálad a citu pre atmosféru, šikovne napísané. Profesor ako chlapík, ktorý už má čo to odžité za sebou, a i možno vďaka tomu odoláva ženskej kolegyni. Tiež možno 😊 – som dal tomu šancu, aj pre moju mužskú slabosť pre Marcinkovú... Až na to ich vykanie, ktoré pôsobí absolútne rušivo, a to i v bežnom živote. Uvoľnujúce sú vtipné i komicko trápne situácie, trefné dialógy, náhodné nedorozumenia; autori evidentne majú toho dosť napozerané. Úprimne – som aj trochu prekvapený, že medzi seriálmi vzniklo u nás niečo takéto, hádam by z toho vydalo aj na celovečerný – minimálne TV film. Som fakt zvedavý čo prinesie nová séria na jeseň, určite tomu dám šancu. Akurát ten názov; -  neviem prečo sa nevieme v nich zbaviť totálnej gýčovitosti. Samozrejme – nie vo všetkých pohľadoch to vnímam – a už vôbec nie ako pecku. Také dronové zábery síce majú svoje čaro, ale keď nimi presýtite obrazy – začne to riadne nudiť. Tak ako aj poctivé happy-endy každého príbehu dielov, ale čo už - mainstreamový divák „si to žiada“. A hoci ako celok to nie je zlé, k odvysielaným častiam sa určite už vracať nebudem. Uvidíme čo príde s novými; ale doterajšie zostanú ako príjemný osviežujúci vánok a zjav, že seriálová produkcia televízii ešte – hádam – nie je úplne mrtvá. I keď  bez nejakého väčšieho nadšenia – si to určite zaslúži aspoň minimálne 2,5 hviezdy z piatich; a to je na SK (ale i CZ) pomery nepochybne veľký úspech, keďže drvivú väčšinu našich (rozumej českých i slovenských) produkcií označujem ako ODPAD!

Vcelku príjemná a rozkošná prechádzka skrz dvoch – na prvé zdanie – skrachovaných duší. Čiší z toho na mňa skutočne originálna romanca, ale pozor! bez zbytočných pátosov a gýčov. Lebo nimi sú presiaknuté rôzne DanielleSteel-ové, červené knižnice a podobne antirealistické postavy a príbehy! Frankie a Johnny sú „skutoční“, tak skutoční – z reálneho sveta, s reálnymi problémami, že by to mohli byť kľudne naši – vaši susedia, či kolegovia z práce.   O hlavných predstaviteľoch nemusím vypisovať nejaké ódy, kritika a filmová akadémia ich ocenila dostatočne (o.i. Michelle Pfeiffer so Zlatým Glóbusom), prirodzenosť s akou – spolu aj s Al Pacinom – ma vtiahli do svojich citových bludisiek, tak rozkrývajú (ne)uveriteľné rôzne emočné vypätia... Príťažlivosť a šarm, ktorými obaja disponujú - naplno venovali stvárneniu svojich postáv. Frankie so zarytou nedôverou k mužom a ich citom je rovnako rozkošná – ako aj nepríjemná. Sebeckosť a zbabelosť, ktorou miestami odmieta akékoľvek citovejšie zblíženie s mužom plne vystihuje podstatu mnohých ženských osobností, a ich slabostí – ktoré však ony same vnímajú ako ochrannú hrádzu. Je tak na Johnnovi, aby sa s týmto všetkým popasoval, a prešiel dlhou, tŕnistou – spletitou cestou, do cieľa jej srdca a duše zbúrať tú pomyselnú stenu, aby ním obdivovná žena – znovu objavila v sebe dôveru veriť mužovi. Nie som fanúšik romantických filmov, ale keď sa príjemný – fantázmagoriámi nenafúknutý – scenár stretne so šikovným režisérskym umením, a nie s –pátosovými hereckými trapošmi hrajúcimi príbeh o žene, ktorá stretne princa na bielom koni (či „meďáku“ :-D ) ako zo sna... Ale skutočným stvárnením príbehov, ktoré sa okolo nás dejú, príbeh stvárnený dvoma – síce Hollywoodskymi hviezdami – ale natoľko prirodzenými a uveriteľnými, dá sa na to naozaj aj pozerať a vychutnať si to, nechať si vprúdiť do vlastných žíl, trochu iné – emocionálne indegrediencie. Niečo podobné som zažil napr. aj pri MeetJoe Black. A p.s.; ženy – nech sa vám stalo čokoľvek, neprestávajte hľadať, a hlavne neprestávajte veriť mužom. Je to egoistické a slabošské. Za tie roky a skúseností čo už mám za sebou – si myslím – že môžem hodnotiť a porovnávať; sme si úplne rovnakí v Ubližovaní i Odpúšťaní. Niet lepšieho či horšieho pohlavia v nás.

Bol som zvedavý – po dlhšej dobe – na takúto hororovú „Ásiovku“ : - ) , a v prvej polovici ma príjemne prekvapilo, že to nabralo iný smer -  než bežné „duchariny“ z onej časti sveta. No ale čo sa v priebehu prvej hodiny začalo sľubne rozbiehať, to ďalšími minútami nabralo „voľný pád“ : - ) Byť to psychologická dráma – OuKej, pretože nakoniec sa z toho vykľuje akási  filmová moralizácia o citovom zanedbávaní detí vlastnými rodičmi. Viac ako hororovo – má film „ducha“ mysteriózneho, a veľmi rušivo na mňa pôsobil i ten neúnavný detský zúfalý plač a rev ku koncu. Ktorý to aspoň – ako tak – zachránil, ale aj ten mohol byť spracovaný originálnejšie. Na zabitie nudy fajn, ale náročný hororový fajnšmeker by sa mu mal radšej vyhnúť.

BOHEMIAN RHAPSODY Životopisné hrané filmy – a obzvlášť hudobné - budú vždycky ťažkým orieškom. Nájsť súlad a rovnováhu medzi skutočnými udalosťami, a tými, ktoré môžu film okoreniť - pre tvorcov bude navždy veľkým pokušením. Hlavne v prípadoch ak máte biografiu prečítanú aj – takpovediac odzadu. Rozhodne je však Bohemian Rhapsody úžasným skvostným zážitkom, a pre fanúšikov Queen – povinná jazda jasnejšia než istota, že ráno opäť vyjde slnko (aspoň teda zatiaľ určite – dúfajme). Na tento film som sa chystal takú dlhú dobu, až som hľadal naozaj výnimočnosť situácie pre ktorú sa naozaj hodí. Vizuálne perfektne spracovaný, extáza vzrušenia pri tvorbe piesní sa na človeka iba tak rúti – a iba ten, kto niečo podobné zažil dokáže naplno precítiť proces vzniku čohokoľvek nehmotného pod vlastnými rukami. Podaktoré situácie sú zámerne upravené pre tento film, a mohli by vyvolávať – v jednom prípade napr. aj falošnú predstavu o niektorých prejavoch osobnostnej črty Freddieho. Napr. scéna pri ktorej povýšenecky oznamuje Mercury odchod z kapely; pred ním totižto vydali sólovky už aj May a Taylor a na prestávke sa v skutočnosti dohodli všetci. Takýchto nezrovnalostí sa tam objavuje síce iba zopár, ale v kontexte toho – že na film dohliadal aj Brian May som trochu z toho zostal prekvapený. Hold – moc Hollywoodu je ešte stále veľká. To, že bol Freddie v súkromí veľmi plachým chlapíkom je všeobecne známe, ale keď si postavu zahratú Malekom porovnávam so skutočným Freddiem na javisku či z archívnych materiálov – nechce sa mi veriť, že by bol Freddie v skutočnosti až taký zraniteľný. Na môj vkus tam dostalo na záver až príliš veľa priestoru vystúpenie na Live Aid. Som si ale vedomý, že státisíce – milióny divákov ten koncert, resp. časť so sk. Queen nevideli, a určite sú takéto – podobne žánrovo ladené filmy - cielené aj hlavne na nich. Ako celok je však Bohemian Rhapsody určite famózne „divadlo“, ku ktorému sa určite ešte minimálne raz vrátim. Životopisné filmy o hudobníkoch a kapelách – budú vždycky zaujímavejšie určite tie kvázi dokumentárne – so skutočnými umelcami, ale o Freddiem – pochopiteľne – zostali už iba tie z archívu.

Tak – že po 30-tich rokoch od pádu Komoušov – sa človek dožije takéhoto vymývania mozgov... Tento seriál nie je ničím iným – ako pokusom o totálne demagogický spôsob narábania s verejnou mienkou. Pohŕdam genetickými odpadmi (ako Mazurek a jemu podobní), netvrdím že Korona je vymyslená, rúška sú na nič - či svet nebodaj ovládajú Soros či Ilumináti, ale keď som v ňom vzhliadol rôznych politických predstaviteľov (BTW - či aj pána Krčméryho – ktorého si vážim a uznávam)... Spôsob, akým tvorcovia cpú – akože do seriálu – to čo sa na nás valí z každých strán netu a telky už do marca snáď denno-denne - je jednoznačnou snahou o zmanipulovanie čo najväčšej masy. Ale myslieť si, že niekto – kto fičí na „Slobodných vysieračoch“, bádateľoch, či hltá báchorky na Hlavnésrály.sk a Parlamentnédrísty.sk ; „zaručene pravdivé“ správy – kým ich nezmažú... Niekoľkonásobná mocnina naivity – rovná sa výsledku pohnútkam natočiť takúto – každotýždennú zlátaninu. Jasné jednostranné názory o náckoch (každému normálnemu – síce musí byť jasná Mariánova provokácia šeku 1488 – ale tváriť sa potom ako TV seriál..., hmm); jasne protiruské názory... No a potom pri večerných News – sa ide spravodajský tím RTVS vymasturbovať nad „objektivitou“ svojich správ. Nič odpornejšie a pokryteckejšie som v RTVS za posledných 30 rokov nevidel; A to som už teda videl 😃 P.S.: Nový Čas ako – asi – najvtieravejší PP v histórii slovenskej kinematografie, talenty Heribana a Kubovčíka zneužité na propagandistické účely, noo a ten prešedivený a takmer nemý Vokoun - sediaci zrejme furt pri tom istom zvetranom pive ?! Pri šovinistickom scenári ako herci nezachránite hádam takmer NIČ! Len vďaka Heribanovi a jedinému originálnemu nápadu v tejto Kravine (pardón - "seriáli" 😊) - a to - vsadiť prostredie na benzínku (ku ktorej bežnej - každý z nás - hlavne noční ftáci - ale aj ostatní máme určitý vzťah prepletený všednosťou našich mnohých dní - vzťah veľmi blízky... dávam aspoň jednu Hviezdu.

Po Únos-e (kde sme sa vyrovnali/ávali - s mafiánskym obdobím „deduška“ našej vlasti – zločinca Mečiara a jeho bandy), bola zrejme snaha a „inšpirejšn“ tvorcov Svine – zareflektovať na dvanásťročnicu Fi(l)cka – aj s jeho kumpánmi, rodinkami a ich ľuďmi. „Chlapík s Kolou“ , Kočnerovci, Bašternákovci, Kaliňákovci, Trošková s Vadalom, Jasaň a mohol by som.... aj na 3 strany! Síce v úvode sme upozornení, že podobnosť s realitou je čisto náhodná – ale je jasné, že nepopierateľná. Avšak – určite sa filmári chceli iba vyhnúť súdnym ťahaniciam. Pretože tak okato vytvarované postavy – s (ne)náhodnou skutočnosťou – aspoň vo mne – vyvolávajú všeličo – len nie akýkoľvek pôžitok z filmového diela. Chýba tomu nápad, kumšt, umelecký rukopis... Od začiatku z toho vypáli „dokument“ (ktorý sa - akože - nechce vôbec ako dokument tváriť – ale „vôbec nevydalo“), a o stave našej spoločnosti, justície, fungovania vecí verejných, štátnych i sociálnych... Resocializačné centrum aj so svojimi praktikami pôsobí absolútne nedôveryhodne a nafúknuto, na čele s Mórovou...; Apropo, rád by som si pozrel už nejaký (normálny! ) film, kde by ju nenapchali, mám pocit, že ju (jak svojho času Fialovú!) - vídavam posledné roky úplne vo všetkom. Určite si nájde Sviňa aj svojich priaznivcov, veď bežný Slovák žerie pri obrazovkách či v kinách – najlepšie tie naj-gýčovitejšie braky (inak by nemohli byť napr. Evitovky, či suché a prvoplánové české komédie posledných rokov – u nás najnavštevovanejšími filmami). No oko a myseľ náročného diváka – lež rozumej stovkami či tisíckami filmov a seriálov rôznych žánrov celého sveta - sú však, a to právom – náročné. Život je veľmi krátky (mladí neveria a starí nechcú uveriť) a v polovici filmu som netušil či to vydržím až do konca, ale bol som zvedavý a dal som tomu šancu – minimálne, aby som zistil, či je snímka hodná väčšej známky – než iba ODPAD! Dosť ma odrádzalo všetko to – čo sa premlelo v médiách v posledných rokoch – hlavne od vraždy novinára a jeho snúbenice. Po všetkých tých odkrytých svinstvách, poslednej predvolebnej držkovačke, po tom hádzaní špiny na všetkých okolo seba, vmasírovanie straníckych exempóre aj do konštruktívnych politických debát (áno – a snáď aj hlavne – aj tými – dnes už koaličnými); iba silný jedinec musí mať chuť to dopozerať celé (hlavne – keď aj „vie“ ako to celé skončí). Realitu dávno poznáme (okrem zadubených a Filckovsky namyslených Smerákov – tí by jej neuverili ani keby ste im ňou praštili o oči do ich komunistickej gebule), tak načo sa ňou suicidovane ešte dusiť aj počas filmu – ak práve blockbustery by mali byť zrovna uvoľnením našich – realitou našej spoločnosti ťažko skúšaných duší. Ak by to bol Dokument – O.K. – to by som bral.... ale... Nehovoriac o niektorých scénach – voniacich totálnym amatérskym stvárnením – a pri tých menách tvorcov ! – až ma trasie, že sa stále v tej našej malebno-slovenskej umeleckej obci nevieme vyhnúť pátosom a – sorry za infantilný výraz – ale ani trapošinám patriacim do rýchlo kvasených TV seriálov, kde za deň musia natočiť množstvo hodín. Porada žurnalistov neprebehla okolo reality ani rýchlikom; Scénka o tom jak sa novinár v hĺbke noci vyberie a stihne prísť na miesto činu ešte pri záchranárskych prácach a nááááhodou – dobrý policajt mu prezradí tajomstvo o kondómoch a viagre a googlemaps ukazuje jasný smer do resocializačného centra – tak táto vyznieva ako presný opak toho, čo by diváka vtiahlo do deja – alebo udržalo v napätí. Skôr má chuť siahnuť po ovládači a .... veď viete... Vajda, Igonda (aj keď sa v polovici na dlhší čas vytratí) a Heriban - sa snažia zachraňovať čo sa dá – ale keď je scenár úplne na hovno... môžete sa aj roztrhať. Zaujímalo by ma aj – ako sa im to hralo – pretože takú spŕšku nadávok (aj keď síce chápem ich potrebu v záujme vykreslenia autentickosti a „inteligencie“ stvárnených postáv) – som asi v žiadnom filme nevidel, a to som ich už videl.... Už len kvôli tým trom spomínaným hercom si ten film zaslúži aspoň jednu hviezdičku. Mladého novinára si zahral istý Remeník, ale – veľké ALE – do takto vážnych a cieľavedomých filmov (aspoň tie ambície tam určite boli) a do tak dôležitej postavy (jednej z hlavných) by sa mali vyberať herci buď na základe mnohoročných skúseností – alebo teda aspoň obrovského talentu. Či sa chalanko bude hnevať, a či nie – ani jedno z toho nespĺňa (takmer nič sa mu nedá uveriť). Paradoxne – tak z celého filmu najpríjemnejšie pôsobia soft-milostné scény – s jeho partnerkou. Ako celok sa stal z toho úplný GALAMATIÁŠ, dej skáče z jednej línie do druhej, je absolútne nesúrodý, a kým sa emotívne „oprete“, už je to všetko opäť niekde úplne inde a film akoby nejakým absolútne iným filmom. Únos - mal svoj význam – hlavne kvôli odstupu v čase, pre generácie, ktoré tú dobu nezažili, resp. a mnohí sa vtedy iba narodili – tak Únos bol výpoveďou a signifikantom tej doby, aby ďalšie generácie na to nezabudli – ako ťažko vznikala Slovenská Republika, a čím všetkým si v rokoch batoľaťa prešla. Ale Sviňa je absolútnym – hlavne svojim prevedením - sklamaním ambície odovzdať nejaké posolstvo o stave našej republiky a hlavne o spoločnosti. A ako film nedosahuje ani priemer – a to ani ten slovenský!