vecnaAmbra

Pre mňa bol toto jediný skutočný Fantóm opery a jemná Christine jedinou skutočnou Christine a žiadna iná verzia z tých čo som videla ho neprekonala. Temná a mrazivá atmosféra je vykreslená dokonale. Pri sledovaní sa mi dojatím viackrát stiahlo hrdlo a samozrejme hlavne na konci filmu. Škoda, že je tento film tak ťažko zohnateľný, naposledy som ho našla niekde iba v angličtine, ktorá nie je zrovna mojou silnou stránkou. Myslím si, že toto dielo je dosť prehliadané a nedocenené. Zaujal ma aj starý Burt Lancaster, ktorý bol za mladi okrem výborného herca aj veľkým fešákom a toto bol myslím jeho posledný film.

Film pôsobí trocha rozvláčne, Hegerovej smiech mi pripadal prehnane výrazný a teda prehnane hraný, ale jej postava Magdy má v sebe určitú dôstojnosť a zároveň citlivosť. V Magde sa miešala nejaká bolesť z minulosti, ako nám bolo naznačené, spolu s túžbou po láske a citovom naplnení a zároveň strachom, že o túto lásku môže prísť. Opierala sa len o neurčitú nádej v lepšiu budúcnosť, v ktorú dúfala. Ignác, ktorému hovoria Lucin a ktorého Hrušinský zahral tradične výborne, už akoby stratil aj záujem v niečo dúfať a len sa potĺkal medzi alkoholom, zúfalým zháňaním peňazí, snahou nájsť sám seba a opakovanou beznádejou. Vidíme však, že sa na nič nehrá a nech robí čokoľvek zlé, nie je to v skutočnosti zlý človek, iba jednoducho nešťastný. Šedivé prostredie filmu, teda ten sneh, továreň, okolie, zasnežené strmé schody k Magdinmu bydlisku mi napodiv nepripadalo veľmi depresívne, skôr sa mi páčilo svojou chladnosťou. Nehovoriac o tom, že filmy 60 rokov majú svoju špecifickú atmosféru. Asi by som zmenila len tú hudbu znejúcu na začiatku a na konci, ktorá teda riadne pílila uši, ale to je vlastne tiež častou súčasťou filmov 60 rokov, zvlášť tých Československých. Práve záver filmu sa mi veľmi páčil a mala som pocit, akoby priam hmatateľne viselo vo vzduchu slovo, ktoré je aj názvom filmu- teda nádej.

Tento seriál je môj najobľúbenejší. Pre jeho plné vychutnanie je dosť podstatné sa dôkladnejšie zoznámiť s jednotlivými charaktermi postáv vrátane psa :-) lebo rozhovory najmä počas prvej série sú občas trocha vážnejšie najmä kvôli príchodu Frasierovho otca do jeho príbytku a ich vzájomnej snahe si porozumieť. Humor je často ťažený z nesmierne obrovského ega Frasiera a Nilesa, no zároveň je podaný tak sympaticky a inteligentne, že to sa len tak nevidí. Naozaj veľký obdiv tvorcom, ktorí dokážu vymyslieť také kvantum pútavých situácii a vtipných hlášok a pritom vôbec neskĺznuť do nejakej primitívnosti. Za povšimnutie stojí fakt, že seriál celých 11 sérii nestráca na kvalite, ba dokonca niektoré časti 11 série patria k tomu najlepšiemu. Niektoré diely sú priam geniálne svojou vtipnou zápletkou podtrhnutou perfektným humorom. Ešte aj pri záverečných titulkoch sa dokážete zasmiať na tom čo ukážu bez slov. Isteže boli aj slabšie diely, možno mi občas trocha liezla na nervy Daphnina rodina a záver deviatej série by som najradšej vynechala ( spoiler: páčilo by sa mi viac keby sa Roz s Frasierom spolu nikdy nevyspali), ale treba brať do úvahy, že osudy našich postáv sa za takú dobu museli nejakým spôsobom vyvíjať. A taktiež aj časti, ktoré sú sentimentálnejšie, viac zamerané na medziľudské vzťahy, či rôzne Frasierove psychické dilemy prekvapujú svojou milou inteligenciou. Páči sa mi tiež, že situácie v jednotlivých častiach majú zaujímavý náboj a nevyznievajú tak nejako nereálne, ako je tomu napríklad v seriáli Priatelia, v ktorom najmä vedľajšie postavy mali často nepravdepodobné správanie. Jediné čo vadí, je opakovaný debilný smiech v pozadí (nehovoriac o tom, že najmä v prvých sériách ho púšťajú ledabolo aj do nehumorných úsekov a naopak do niektorých vtipných pasáži nie- to už fakt mohli radšej úplne vynechať)! Vždy keď si chcem oddýchnuť a dobre sa naladiť, pozriem si opäť s chuťou tento klenot medzi seriálmi. Ešte by som rada dodala a vidím, že nie som sama, že slovenský dabing je vynikajúci a je lepší ako našich milých českých bratov.