Misericordia

Film ma oslovil viac ako prekombinovaný a podľa môjho názoru nelogický Inception. Vzbudzoval pozornosť a rozvíjal atmosféru ako staršie sci-fi klasiky . Nápad venovať sa téme komunikácie s mimozemšťanmi mi prišiel veľmi dobrý, hoci ladený na typický "americký spôsob". Snaha o inteligentnú a nečakanú pointu mala priniesť efektný a neobčajný záver... ... ... ... ... ... ... ... ... ... ... ... ... ... ... ... ... ... ... ... ... ... ... ... ... ... ... ... ... ... ... ... ... ... ... ... ... ... ... ... ... ...  ... ... Ak by sme sa na to pozreli z filosofického hľadiska, film načrtol otázku vzťahu reči, času a konania. Tie skutočne spolu úzko súvisia. Iste, čas reči nie je lineárny, ako ten počítaný čas (číslami vyjadrený počítaný "čas na hodinách"), ktorý spomína aj hrdinka. Kde sa však u nej vzalo kozmické porozumenie celku času a jazyku? Bol to dar od mimozemšťanov spojený s pochopením kruhových obláčikov ako vraj "dokonalých slov"? Problémom je, že vlastnosťou reči iného je predsa to, že vopred nevieme, čo bude vyjadrovať, že nás môže prekvapiť, ale aj niečo skrývať. Slová zložené z abstraktných znakov abecedy sú omnoho sofistikovanejšie ako nejaké obrázkové písmo. Osvojením si napr. pár znakov abecedy možno vyjadriť nespočítateľné množstvo významov. Navyše ľudskú reč charakterizuje spojenie s telesnosťou (neverbálna reč) a predovšetkým hlasový prejav, ktorý je počuť, a sám nepotrebuje obrazové vyjadrenie správy. Podstatné je však, že význam reči nenachádzam ani v sebe, ani ho nenájdem v nejakom "dokonalom jazyku", ktorý by znamenal vlastne koniec reči, ktorá žije z toho, že nikdy nie je hotová! Naviac, slovami klasika, "Jazyk - podobně jako náboženství - nemůže být výsledkem individuálního vědomého aktu, i když je na tvořivost jednotlivců vždycky odkázán."(Soko Jan. Člověk a náboženství, s. 34) ... ... ... ... ... ... ... ... ... ... ... ... ... ... ... ... ... ... ... ... ... ... ... ... ... ... ... ... ... ... ... ... ... ... ... ...  Filmová pointa implicitne predpokladá možnosť celkového porozumenia času a jazyka ako nejakého uzavretého cyklu, čo zase predpokladá schopnosť mimočasového nahliadnutia času vlastného života. Potom by to však už nemohol byť čas ľudský, nemohli by sme hovoriť ani o ľudských dejinách, ani o budúcnosti ľudstva. Zmena času je tam paradoxne možná vďaka "videniu" času. Budúcnosť je vopred vlastne predurčená, preto ju možno poznať a teda de facto zmeniť. To však už nie je žiadna budúcnosť (teda nový, doposiaľ neurčený čas)! No mohol by človek znášať pohľad do budúcnosti a žiť ďalej? Nestratili by jeho rozhodnutia a skutky svoju ľudskú, t.j. otvorenú, slobodnú, riskantnú povahu? Čo by sa stalo s medziľudskou dôverou a komunikáciou, teda vzťahmi? To zčasti naznačil aj film. Mohli by sme skutočne začať rozvíjať vzťah s niekým, s kým by sme sa "mali" rozísť? A hlavne bol by to pre ľudstvo skutočne dar a my vďaka nemu lepší? Nebolo by to prekliatie? Nie je pre život človeka skôr darom nevedomosť? Čo by sa stalo s ľudskou dôverou, ak by som nutne "mal pravdu"? ... ... ... ... ... ... ... ... ... ... ... ... ... ... ... ... ... ... ... ... ... ... ... ... ... ... ... ... ... ... ... ... ... ... ... ... ... ... ... ...Aj keby sme záver interpretovali ako obeť hrdinky, (podobajúcej sa na obeť Bohočloveka, ktorý sa obetuje, aj keď vie, že nie pre všetkých), nezabúdajme, že Kristus nás nevykúpil akýmsi hlbším poznaním zákonitostí sveta a jazyka. Vytriezvením z pokušenia gnózy je láska. Tú neprodukuje nejaké hlbšie poznanie. Je to láska sama, ktorá nás učí porozumieť, prečo to bez dôvery, ktorá všetko nepozná, nejde, a prečo naša kniha života nie je vopred napísaná.

Ok, vypočuli sme si pseudofilosofické reči o zlom kapitalistickom systéme a pseudonáboženské reči o "hippies-budhizme" a zlom kresťanstve. (A ten popol v mise bol skutočne "mimo mísu".)... Film má však niečím oslovil, myslím, že je o niečom inom. Na jednej strane o otcovstve, o nejednoduchom vzťahu otca a detí, síce divného, no aspoň človeka úprimného, ktorý synov a dcéry učí, spoločne s nimi tvorí čas, pracuje, smeje sa i plače. Poznáte dnes viacero takých otcov? Na druhej rovine je to film o strete "alternatívneho" spôsobu života a výchovy a toho "normálneho", ktorých napätie ukáže, že oba sú neživotné, ak zostanú uzavreté a považujú sa za jediné správne. Film mi znovu položil otázky ako budeš vychovávať deti v dnešnom svete? Položil otázku ako zladiť jednak túžbu nestotožniť sa úplne s týmto často "virtuálnym svetom" a žiť "prirodzenejšie" v dobrom slova zmysle, a jednak presvedčenie, že vzdor a alternatívny "utopický svet" nie je reálnym riešením, že táto naša spoločnosť nie je tak hrozná, že by sa v nej spolu nedalo žiť... Viggo bol výborný a jeho deti sympatické.

Rozporuplný film. Po prvom pozretí ma zaujala snaha o dramatizáciu a vykreslenie súdneho procesu. Vravel som si konečne lepší film na tému. No s odstupom času si uvedomujem, že je to len ďalší "exorcistický film", ktorý zarába na (zvlášť pre mladých) lákavej téme. Primieša démonické zábery, nejaké to napätie... A na záver prinesie na prvý pohľad hlbokú, avšak v skutočnosti celkom scestnú myšlienku, že vydržať posadnutie má byť prostriedkom milostí pre druhých.... Ešte si pamätám, ako mi niektoré citlivejšie (vtedy násťročné) kamarátky povedali, že im film priniesol neprirodzený strach a potrebu zaspať so svietiacou lampou.

Otcovstvo, bratstvo, priateľstvo, odvaha, obeta, mužnosť a ženskosť. Muži, ktorí sa rozhodnú pre jednu ženu a ženy, ktoré sa neboja byť ženskými a odpovedať áno, alebo nie. Pozvanie k životnému dobrodružstvu... Ďakujem.

Slabšie herecké prejavy, slabšia kvalita filmu, atď.... Ale za slušné vykreslenie dôvodov prečo treba bojovať o manželstvo s človekom, ktorému som dal slovo a toho, že nechať si pomôcť nie je prejavom slabosti, tvorcom ďakujem.

Domnievam sa, že ide o nadhodnotený pseudopsychologický a pseudofilozofický film. Pútavý a prepracovaný, no zároveň aj plný nelogických a nedomyslených momentov (prelínania sa z reality do sna). Na jednej strane film poukazuje na následky prepadnutia virtuálnej "realite", dnes tak častej formy úniku zo sveta. Pozoruhodné je ako sa tam rozplynie ilúzia o možnosti "budovania vzťahu". Na druhej strane sa mi zdá, že film ospravedlňuje (skrytú) manipuláciu ľudí, akoby platilo, že účel svätí prostriedky... Stará predstava, že ľudská myseľ tvorí lepšie svety a sny je úsmevná, no je v nej istá správna intencia (podieľa sa na vnímaní sveta). Ale  zároveň ju považujeme za nebezpečnú, pretože na rozdiel od filmu, kde majú aktéri (nepochopiteľne) pod kontrolou všetky úrovne snov, v našom svete a dejinách mnohí chceli a chcú mať pod kontrolou nás tým, že realitu prispôsobia snovému životu. A nezriedka sa im samy dobrovoľne vydávame virtuálny trávením voľného času, a tak sa snívaním cez deň vzdávame slobody myslenia. Vďaka novej digitálnej technike a poznatkom dostáva moc nad inými netušené možnosti a rozmery. Napríklad aj samotný fim má silu meniť myšlienky, predstavy, a teda aj naše sny. Ale "spánok má zmysel iba vo vzťahu k bdeniu a nesie v sebe možnosť prebudenia.“ (E. Husserl) Bez neho by sme neboli ľuďmi.

Írska hudba a krajina mi pripomenula môj čas strávený na tomto ostrove. Samotný film vo mne zanechal veľmi zmiešané pocity a dojmy. Silnejšie scény prežívanej bolesti striedajú tie trápnejšie, manželskú vernosť pubertiacka pobláznenosť, humor detinskosť, úctu nemiestnosť, chápajúce priateľstvo odporúčania "užívať si", nádej beznádej. Neviem, čo si mám myslieť a odniesť. Život človeka a obzvlášť láska medzi mužom a ženom sú naozaj dvojznačné a protikladné, tu mi to však prišlo také prvoplánové, "buďme originálny a zábavný" a vzťahy, o ktoré šlo, zostali zobrazené pomerne plytko, v duchu hesla "bozkávaním spoznáš človeka" ... Domnievam sa, že trošku poctivejšie, hoci stále tak "americky" vystihol rovnakú tému film Správa vo fľaši. A neporovnateľne čistejšie Krajina tieňov ... Na rozdiel od jej matky verím, že to smrťou nekončí, že sa ešte stretneme.

Je mi ľúto, keď tu čítam niektoré príspevky, ktorých autori skrze svoje predstavy vidia sexuálnu žiadostivosť aj tam, kde je čistá láska medzi synom a otcom...No zároveň chápem, že ju máloktorí dnešný muž zažil. I to, že sa dnes už aj na blízke priateľstvo dvoch mužov pozerá podozrievavo, niečo o nás svedčí. ...Úvodný vzájomný "boj" a následné privinutie si syna priamo zobrazujú lásku medzi otcom a synom, ktorý mu dôveruje, môže sa k nemu priblížiť a vyjadriť lásku dotykom i slovom a náchádza v ňom bezpečné prijatie... Scéna, keď pred sebou stoja tvárou v tvárou znázorňuje, že syn si uvedomuje, že je iný, jedinečný, hoci je synom svojho otca, ktorý ho splodil a otec je v ňom istým spôsobom prítomný... Kladiem si otázku, čo znamenajú synove slová, že "otec necháva syna ukrižovať"? Ukrižovanie je moment, kedy Ježiš zažíva úplné opustenie Boha Otca. Zomiera. No poslednými slovami sa predsa odovzdáva do rúk otca a vracia sa za ním. Aj otec sa musí vzdať syna a syn otca, vykročiť na vlastnú cestu, no s vedomím, že sa môže vrátiť... Syn, ktorý dostal otca, ktorý ho miluje, sa stretáva s iným mladým mužom, ktorý svojho otca hľadá . Syn mu hovorí, že nesmie mať strach. Syn strach nemá, pretože mu otec verí a je pri ňom... Vzájomná telesná blízkosť, meranie si síl a hry sú spôsoby komunikácie medzi otcom a synom. // Film je o vďačnosti syna za prítomnosť otca, o hľadaní chýbajúcej lásky otca u synov, ktorí ho stratili či nemali, o porozumení, že nemožno vyjsť z domu a naplno prilipnúť k žene, kým mi otec nepovedal, že som mužom, ktorý to v živote sám zvládne, a zároveň o otcovom vzdaní sa syna.// Film mi pomohlo lepšie porozumieť Jánovo evanjelium a hlavné dielo E. Lévinasa, ktorý napísal, že "Lásku vôbec treba chápať na základe otcovskej lásky."(Totalita a nekonečno, s.250)

Vzťah je riskantný. Niekto ma pozýva prekonať svoj strach.

"Zákony člověka sice omezují, ale umožňují mu, aby byl v rámci jimi stanovených hranic svobodný ve větší míře, než kdyby žil ve stavu libovůle bez norem."(W. Weischedel: kniha Skeptická Etika, s. 106). 70%