Dominicus

Keby autor "bondoviek", sir Ian Fleming vedel, že to s jeho románovou postavou pôjde postupne z kopca, tak by neváhal a aj on by proti tvorcom niektorých z nich použil "povolenie zabíjať." Po páde železnej opony všetky príbehy o neohrozených agentoch KGB, ŠTB, Interpolu, Mosadu atď..., ktorí sa snažili večne dostať z východného Nemecka na západ a naopak, začali čoraz viac unavovať. S myšlienkou dať Bondovi nový lesk prišiel režisér Martin Cambell, ktorý o niečo neskôr veľmi úspešne oprášil Zorrovi masku a vtisol mu prvky žánru, ktorý sa zdal byť zabudnutý. Pod vedením producenta Brocolliho (podobnosť s brokolicou nie je náhodná, jeho rodina totiž drží patent o jej vyšľachtení) sa odvíja prudko akčná nádielka a jej stredobodom je ruský špionážny satelit nazvaný, ako inak, Zlaté oko, o ktorý majú, ako inak, záujem aj teroristi. Vo filme dostanú príležitosť rýchle autá, explozívne scény, krásne ženy a jedna veľmi podarená naháňačka v uliciach Petrohradu, kde sa Bond na tanku snažil dostihnúť ruských ex-agentov, či súboj na megasatelite v Portoriku. Rolu Jamesa Bonda sa výrobný štáb usiloval zveriť nejakému viac či menej známemu hercovi, najlepšie britského pôvodu, ktorý by oplýval typickým šarmom, eleganciou, "sexepílom" a nefalšovanou mužnosťou. Voľba padla na Pierca Brosnana, ktorý v tom čase nakrúcal Robinsona Crusoea. Ten úlohu prijal, no netušil, že odvtedy bude pre filmový svet nadlho len tým istým chlapíkom, ktorý si Martini rád pretrepe, ale nemieša. Úspech nového Bonda zaručil Brosnanovi zmluvu na ďalšie pokračovania, tvorcom série dosiahnuť métu jubilejného dvadsiateho pokračovania a inšpiroval aj známu sériu o večne sexuchtivom Austinovi Powersovi. Cambell svojim Zlatým okom spustil reklamný boom a prestíž nových častí vyvolala hysterický záujem firiem, pohľadných herečiek a známych spevákov – veď ukryť v "bondovke" známu značku je veľká česť, rovnako ako byť Bondgirl (Ursulla Andress alebo Halle Berry by o tom vedeli rozprávať) alebo odspievať titulnú skladbu. Skrátka, film Zlaté oko znova rozprúdil všeobecný záujem o Jamesa Bonda so svojou ultramodernou výbavičkou, skutočne precíznymi akčnými kúskami (úvodný skok z priehrady je fascinujúci) a ostáva len dúfať, že sa Pierce Brosnan zo svojej filmovej postavy vyškatuľkuje.

Práve táto komédia, získala titul komédia s najdivnejším názvom. Logiku celého titulu by zmenila čiarka za slovom Babičky, alebo aj nie. Celkovo sa toto svieže dielko pohráva so žánrom sci-fi na štýl absurdností z filmov A co takhle dát si špenát, alebo Dívka na košteti. Českí tvorcovia majú skúsenosti s filmovými trikmi, ktoré boli na tú dobu neprekonateľné a vyvolávali úžas aj v zahraničí. Majú na to aj dobrú školu a tradíciu (Bořivoj Zeman). Film pojednáva o rodine, ktorá si zadováži prototyp ženy v domácnosti, robotku, navyše babičku, ktorá má tradične láskavé srdce, pečie koláče,stará sa o dom. No ako to už býva v takýchto filmoch... posolstvo je vopred určené, technika a človek to nejde dohromady. Tak aj tu sa im plány na pokojný život zmenia a babičky zmenia svoje pôvodné naprogramovanie na ničiť a zabíjať. Vznikla tak veľmi vtipná a nadupaná sci-fi komédia a la ČSSR.

Historický epos režiséra Smrtonosnej pasce, Johna McTiernana, sa odohráva v časoch, keď známy svet tvorí len Európa a Blízky Východ a na prejdenie cesty z Arábie do Švédska potrebujete skoro 2 týždne. Mladému Arabovi v podaní Antonia Banderasa, ktorého za údajné pechtle-mechtle so ženou bagdadského kalifa vyhostia zo zeme a služobne ho prevelia na sever, neostáva nič iné len poslúchnuť a odísť s výpravou do nehostinneších krajov, kde sa stáva svedkom prepadnutia púštnymi kmeňmi. V poslednej chvíli sa však zľaknú vikingskej lode , ktorá zablúdila do týchto končín a vzala ho do svojich služieb. Tiernanovi by som zo snaženia nič neuprel, no prílišná snaha o autentickosť vyzerá v jeho podaní dosť fádne. Napríklad, keď sa každú cenu snaží o to, aby vikingovia a Banderas nehovorili tým istým filmovým jazykom. Niektorí filmári si s tým nerobia ťažkú hlavu, a preto sa v ich filmoch v pohode dohovorí aj Fín s Tahiťanom, bez toho aby mali komunikačný problém. Tiernan (za čo má u mňa veľké plus) robí tieto tieto jazykové bariéry (a oprávnene), čím film u mňa v jeho príprave postúpil ďalej za hranicu, ktorú veľa filmov neprekročí a radím ich medzi tie primitívnejšie. Komplikuje si to, ale aj tak ako sa s tým vysporiadal sám, mohol riešiť trocha inak. Jazykové rozdiely sa dajú filmársky spracovať aj inak, ako keď sa pri ohni snaží pozorovať reč vikingov a za necelý večer im už dokáže opoovať ich vlastnou rečou. No ale čo mu musím uznať je ,že sa o to aspoň pokúsil. Rada starších si ho vyberá za trinásteho bojovníka a spolu s ostatnými vikingami odchádzajú pátrať po krvilačnom kmeni ľudožrútov. Historické reálie sú dosť zjednodušené, ale gradácia napätia a bojové scény to všetko vynahradia. Aj preto radím tento kúsok medzi Gladiátora, Statočné srdce a Posledného mohykána.

Jeden z najocakavanejsich filmov tohto roka, nedopadol vobec tak zle, ako niektori trochu predcasne predpokladali. Ak ide o spojenie Spielberg a velkofilm, tak uz mnozstvo uznavanych reziserskych vizionarov si na svojich projektoch vylamalo zuby, no Stevena zatial takyto osud urcite necaka, aspon zatial nie. Od uvodu sa do filmu pustil s velkou vervou a "povinnu" kolaz filmovych hrdinov, s ktorymi budeme prezivat utok Martanov, zvladol prostrednictvom "cloveka z ludu",zeriavnika Toma Cruisa a jeho nie zrovna podarene rodinne zazemie. Miranda Otto ako Cruisova manzelka sice nedostala vela priestoru, ale uvrestana Dakota Fanning, bola po raketovom naraste popularity jednym z hlavnych tahakov filmu. Ale tym najhlavnejsim boli popri Cruisovi apokalipticke sceny, na ktorych bol tento film postaveny. Spielberg brilante previedol prastary pribeh invazie cez brany 21.storocia a Wellsovho romanu sa drzal az do konca, ktory bol hadam masovo najviac kritizovanou castou. Ibaze myslienkovou najdotiahnutejsim koncom, ktory si taky Michael Bay dovolit nemoze, alebo teda az po film Island nemohol.Spielberg sa spolahol na "deus ex machina", ktory ma v jeho ponimani dva zmysluplne zavery...jednak rychly obrat v deji a jednak vec, ze stroje nemozu prezit vo svete riadenom Bozou volou. Kazdopadne Spielberg tuzil uz dlhsie sfilmovat stary Wellsov roman a navyse ho obalit krasnou, pritazlivou, modernou, nadupanou, zbesilou akciou s MYSLIENKOU. To sa veru tazko da spojit, Spielbergovi sa to podarilo.Nabuduce sa stretneme v Mnichove, majstre!

Na tento film som sa skutocne uz dlho tesil, pretoze uz po nejakych prvych traileroch som z tejto francuzskej lahodky nemohol spavat, v tom dobrom zmysle slova. Musim sa priznat, ze A very long engagement povazujem za skutocny skvost z krajiny galskeho kohuta, ktory sa kedy premietal. Jean-Pierre Jeunet ma skutocne presvedcil, kam kraca francuzska kinematografia. Do filmovej poetiky, tak neznej a zaroven drsnej, ze jeho filmy sa stavaju niecim, co nemohlo vzniknut v tomto svete, tu a teraz. Bol som pripraveny pozerat "Ameliu v zakopoch", ako bol tento film prezentovany, ale na moju radost som videl len Audrey Tautou v realistickej rozpravke o laske a prvej svetovej vojne. Hned od uvodu na vas vybehne pat postav, ktore v postupnosti, v akej idu pred vojensky sud za sebazmrzacenie (co bola jedina zachrana pred bojom v prvej linii), su predstavovane, akoby mali byt hlavnym nositkom filmu. A veruze boli. Jeden z nich bol aj snubenec Audrey "Mathilde" Tautou, ktore ho neprestajne ocakavala, patrala po nom a nezabranila jej v tom ani detska obrna, ani to, ze prehajdaka vsetky peniaze, ktore dostala po smrti svojich rodicov. Jej zivotna cesta sa prelina s udalostami na fronte, dva roky dozadu, a kupodivu som sa z tej spleti francuzskych mien napokon vymotal. Za odmenu mi bola ponuknuta fascinujuca prehliadka svojraznych francuzskych postaviciek, ktore nestracaju svoj lesk a sarm uz od obdobia filmovych grotesiek, absolutne genialna kamera a vizualne orgie, ktore na na vas sypu z kazdej strany, rozne pohlady kamier, odvazne najazdy a verna rekonstrukcia Pariza z 20.rokov minuleho storocia. Jeunetova rezia akoby popiera gravitacne zakony a vznasa sa ako pierko z Forresta Gumpa. Ponad Pariz, malebne udolia, Jodie Foster, ktora si tu na moj uzas strihla jednu z uloh a vsetky sympaticke postavy z tohto sveta, zasiahnuteho absurditou vojny a poetickou laskou medzi Manueqom a Mathilde. Velmi pekne momenty ponuka nielen skoro oscarova kamera, uzasna a trochu pochmurna melodia Angela Badalamentiho (je vidiet, ze pracoval s Lynchom) a taktiez scenaristicke prvky, ktore hranicia s frazeologizaciou deja ("Prdi pes, stastie dnes"),ci Mathildine podmienky, ktore si kladla ("Ak sa dobehnem na cestu skor, ako tam dojde auto, je Manueq este na zive"). Cely tento pribeh vyrozpravany hravou a niekedy az desivou formou neuberu nic z krasnej vojnovej poetiky a nadcasovosti, ktoru predstavuje Jeunetova vypoved.

Film Alana Parkera The Wall by nemohol vzniknúť bez toho, aby mu nepredchádzal fenomenálny úspech rovnomenného albumu z roku 1979 britskej skupiny Pink Floyd, ktorú netreba nijako predstavovať. Iniciatíva prišla zo strany frontmana kapely Rogera Watersa sfilmovať ideový odkaz albumu a zakomponovať do hranej podoby hĺbku a nadčasovosť textov, ktoré stále uchvacujú a nikdy nestratia svoju pôsobivosť. Je príbehom chlapca Pinka, ktorého po celý život prenasleduje smrť jeho otca. Fakt, že padol za svoju vlasť (podotýkam Anglicko) mu zdeformovalo všetky hodnoty, o ktoré sa mohol v dospelosti oprieť, vrátane lásky k vlasti, či lásky ako takej. Film je odsúdením vojny, nacizmu, navonok dokonalého spoločenského systému, ktorý však zvnútra prehníva a silným naturalistickým varovaním od izolácie ľudskej duše. A naopak oslavou detstva, rodiny a materstva. Dotvoriť obraz čoraz silnejších depresií a samovražedných počinov dospelého Pinka dopomohli aj fascinujúce kresby uznávaného výtvarníka a karikaturistu politikov a rôznych významných udalostí Geralda Scarfa. Je treba si uvedomiť, že film vznikol na začiatku 80. rokov a spoločenský či politický apel tohto filmu vzhľadom na prípadný úspech u publika v tom čase by nabral neskutočné rozmery. Keďže je prešpikovaný symbolmi a odkazmi na vtedajšiu spolitizovanú spoločnosť, tak tie rozmery aj skutočne nabral. Pohľad na britskú zástavu, z ktorej sa vzápätí vynorí červený kríž krvácajúci rovno do kanála, tlmočí zbytočne preliatu krv a absurditu akéhokoľvek vojnového konfliktu. Parker politicky zachádza ešte ďalej, keď dospelý Pink, z ktorého sa stal rockový spevák postupne podliehajúci drogám a paranojam, vystúpi pred burácajúci dav až príliš pripomínajúci nacistické zhromaždenia za tónov pesničky "Run like hell". Emotívne najúdernejšími časťami filmu sú pasáže s chronicky známymi "Another brick in the wall", ako hlavný leitmotív celého príbehu, "Comfortably numb" a v neposlednom rade úžasná a úchvatná "Mother". Film The Wall bol rehabilitovaný v čase pádu Berlinského múru a odvtedy sa stal navyše najmarkantnejším symbolom odporu a slobody. Práve posledná spomínaná pieseň "Mother" zaznela aj počas koncertu v Berlíne na počesť pádu múru a to z úst Sinnéad O’Connor. Celý film, ktorý svojho času považovali za najdrahší videoklip (keďže vtedy začala vysielať aj MTV) popretkávaný hudbou skupiny Pink Floyd je hlavne intenzívnou túžbou človeka dostať sa cez pomyselný nekonečne dlhý múr, oddeľujúci osamotenú ľudskú existenciu od života za ním. My nevieme, aký ten život za múrom je, máme len tendenciu sa cez neho dostať, ale cesta cez múr vedie cez samého seba. Poetické, ale pritom tak trefné až omračujúce. Ostrý vizuálny podtext a dominancia hudobnej stránky činia z The Wall strhujúcu a neopakovateľnú filmovú mozaiku.

Hlavným námetom filmu Hodiny bola pre režiséra Stephena Daldryho rovnomenná kniha od Michaela Cunninghama, v ktorej sa inšpiroval životom anglickej spisovateľky viktoriánskeho obdobia Virginie Woolfovej. Svedectvá o jej pochmúrnom správaní a neustálych depresiách z nej časom urobili jednu z najtajomnejších a najpozoruhodnejších osobností svetovej literatúry. Ako napovedá názov jedného slávneho filmu „Kto sa bojí Virginie Woolfovej?“, záujem o jej tajomnú osobu má rôzne podoby. Cunningham tak ako aj režisér Daldry sa jej držali len okrajovo. Poslúžila im ako východiskový bod pri prepájaní osudov dvoch ďalších ľudských bytostí. Tie totiž skôr ako po spokojnom a vyrovnanom živote túžili po živote, ktorý by si mohli vybrať samé, čo je aj základnou ideou filmu. Boli to ženy, záhadne spútané knihou od Virginie Woolfovej. Dej toho románu z názvom „Pani Dallowayová“ opisuje jeden deň v živote cieľavedomej a ctižiadostivej meštianky, ktorá sa rozhodla zorganizovať veľkú oslavu. Clarissa Dallowayová je navonok samostatná, hrdá žena, no v skutočnosti hrozne trpí. Utápa sa vo vnútornom žiali, ten ju však postupne rozleptáva, až zisťuje, že niet iného východiska ako je smrť. Woolfová si prostredníctvom svojej postavy z knihy sama plánuje svoje ďalšie hodiny života. Pani Dallowayová je jej alter egom a aj vďaka týmto únikom z reality dospela k názoru, že má právo, ako každá slobodná existencia na tomto svete, rozhodovať o svojom osude. Napriek tomu ju osud odviedol od rušného života v Londýne na vidiek, kde sa postupne uväzňuje vo svojich predstavách a tie potom prenáša do svojho románu. Woolfovej manžel, knižný vydavateľ, si tam zriadil malú tlačiareň a pomáha svojej žene Virginii zvládať jej ťažké psychické stavy, najmä potom, čo sa pár krát pokúsila o samovraždu. Zložitá duševná kríza, ktorá ňou zmieta je dôvodom, prečo aj jej knihy sú hlboko depresívne až ťažko čitateľné. Jej zmysel pre rozsiahle detailné rozbory len jedného okamihu sú tiež dôkazom nielen bezhraničnej fantázie, ale aj tragiky, ktorou v sebe táto chorobami sužovaná spisovateľka oplývala. Film Hodiny je i napriek európskym koreňom príbehu vystavaný americkou trojaktovou štruktúrou, ktorá sa opiera o ústrednú trojicu postáv, žijúcich v rozličných časových obdobiach. Hlavným spájacím momentom aj naďalej ostáva kniha „Pani Dallowayová“, no elementárnym motívom príbehu je úsek zo života Virginie Woolfovej, počas ktorého pracovala na svojom románe. Od roku 1923 až po jej samovraždu v roku 1941, kedy sa utopila v rieke, môžeme vidieť jej stelesnenie v podobe večne zamyslenej ženy, s uhrančivým pohľadom a kŕčovitými pohybmi, ktorá má strach z vlastného služobníctva a pritom nemá strach zo smrti. V tejto knihe nachádza zmysel svojho života ďalšia postava, a to Laura Brownová, žijúca v roku 1951. Našla sa v postave pani Dallowayovej natoľko verne, že usporadúva malú oslavu narodenín pre svojho manžela, vojnového veterána, ktorý miluje svoju rodinu, chodí do práce a každodenný stereotyp rodinky z južnej Kalifornie privádza Lauru do úzkostných stavov. Svoju vnútornú disharmóniu potláča tak neprirodzene, že si to často všíma jej malý syn Richard, ktorý pre matkinu nevyrovnanosť s vlastným životom trpí najviac. Tretia postava, Clarissy Vaughanovej, má s pani Dallowayovou spoločné krstné meno a niektoré charakteristické črty, ako samostatnosť, či ctižiadostivosť, lenže Clarissa z New Yorku a z roku 2001 má o jednu vlastnosť navyše - dosiahla aj slobodu voľby, slobodu výberu životného partnera a tým aj svoj osud, spôsob ako chce svoj život prežiť. Tam, kde sa dve predchádzajúce hrdinky dostali a ďalej už len neustále unikajú pred krutou skutočnosťou ich túžobne očakávanej zmeny, sa dostala aj Clarissa Dallowayová. Spisovateľka má však neobmedzenú moc, môže zúfalo blúdiacu postavu z románu nechať umrieť, hoci aj bezdôvodne, ale reálne následky si Laura Brownová uvedomí až vo chvíli, keď začne nad samovraždou dôkladne uvažovať. Ako sama neskôr spomína, keď nenachádzala samú seba, mala pocit, že sa musí zabiť. Na prvý pohľad umiernená, vo vnútri prehnívajúca Laurina existencia, hrajúca milujúcu manželku a starostlivú matku si takýto život nevybrala sama. Neschopnosť sebarealizácie vytláča jej feministické sklony do úzadia. Všetko, čo kedy chcela Virginia a Laura cítiť je neodvratne preč, len myšlienky nad samovraždou ich zrejme dokážu vyslobodiť z dusivého prázdna. Zdanlivo komplikovanejšia Virginia, žijúca život vlastný a navyše aj život svojich postáv, uvažuje nielen nad vlastným bytím, ale aj nad bytím postáv z románu, pretože ako tvrdí sama, niekto v príbehu musí zomrieť, aby si tí ostatní život viac vážili. Podobne Laura sa so svojím citovým podložím vyrovnáva po svojom. Prudké emocionálne vzplanutia prežíva k svojej kamarátke zo susedstva, ktorá má podozrenie na rakovinu a jej strach z ochorenia zdieľa z Laurinim strachom zo života. Virginia tie isté hlboké a vášnivé city prechováva k svojej sestre. Krehká a zároveň neurotická Laura mala zásadný vplyv na psychický vývin svojho syna. V jej už dospelom synovi Richardovi sa odrazili všetky jeho spomienky na matku a na to, ako v jeho detstve opustila rodinu. Stal sa z neho úspešný spisovateľ, za čo mu bolo udelené prestížne literárne ocenenie. No ochorenie na AIDS ho pripútalo do kresla v tmavom a zapadnutom byte, kam ho chodieva navštevovať jeho bývalá partnerka, teraz najlepšia a jediná priateľka, Clarissa Vaughanová. Jedine Clarissa sa dokázala vymaniť z nedokonalostí ľudského života a vymenili si s Richardom životných partnerov. Dosiahla, čo chcela, nepatrné šťastie, ktoré jej dodáva na sebaistote vo vystupovaní alebo to číre zúfalstvo, ktoré v jej vnútri kričí zo všetkých síl. Navzdory tomu má s Virginiou Woolfovou spoločnú len prácu pri vydávaní nových rukopisov. Iba osoba Clarissinho priateľa Richarda otvára brány pomyselného časopriestoru medzi všetkými postavami. Richardov román je rovnako ťažké čítanie ako romány Virginie Woolfovej. Kým v „Pani Dallowayovej“ necháva umrieť jej syna, v Richardovom veľmi vernom vykreslení svojho života necháva zomrieť matku. Tá sa v tejto knihe spozná a rozumie Richardovym dôvodom, prečo to tak urobil. Všetky tieto pohnútky postáv, ku ktorým sa uchýlili pod bremenom svojej vlastnej bezbrehej nemohúcnosti uzatvárajú sled druhého aktu. Prvý akt filmu je plastickým zobrazením každodenného života, života, pre ktorý sa v jeho tej - ktorej podobe nikto slobodne nerozhodol a posledný začína vo chvíli, keď druhý akt končí, keď nie matka, ale syn z Woolfovej románu - Richard odchádza, skokom z okna sa oslobodzuje zo všedností, ktoré mal kedysi tak rád. Ešte predtým než stihla Clarissa uskutočniť svoj sen, zorganizovať pre neho veľkú oslavu na počesť jeho ocenenia. Clarissa tak prekročila tieň pani Dallowayovej a dospela do poznania, že sú len isté hodiny v živote, keď je človek šťastný, potom je už len všednosť každého dňa, pričom však aj to najobyčajnejšie môže byť krásne. Priznáva to aj zostarnutá Laura pri návšteve Clarissy v jej byte bezprostredne po smrti Richarda. Len súboje v hlave, ktoré neprestajne zvádza Virginia Woolfová, psychická roztrieštenosť Laury Brownovej, či vnútorná neistota Clarissy Vaughanovej dokážu vypovedať o sile citov a telesnej potrebe niečo k niekomu cítiť. Najmä keď všade okolo nich je každodenná rutina, stereotyp, ktorý sa aj za pomoci výborného strihu podarilo režisérovi Daldrymu vystihnúť u všetkých troch hlavných postáv v podaní Nicole Kidman, Julianne Moore a Meryl Streep. Melancholická a niekedy zas razantná klavírna hudba Philipa Glassa je brilantným tmelom v prepájaní životov jednotlivých postáv. Ranné vstávanie a stále sa opakujúci rituál, čerstvé kvety, raňajky a výnimočná udalosť, ktorá dáva bežnému dňu nádych neopakovateľnosti - oslava. A práve tá otupujúca všednosť doháňa Virginiu Woolfovú k samovražde, ktorej výjav s listom na rozlúčku ohraničuje začiatok a koniec filmu. Stačia aj tie hodiny, počas ktorých uniknú z reality a urobia čokoľvek, aby pocítili niečo iné, hodiny, ktoré by prežili v nekonečnom šťastí, tak ako v meditácii nad osudovou voľbou.

Nemám vo zvyku písať komentár k filmu hneď po jeho zhliadnutí, no tentoraz som nemal na výber. Prehltol som totiž až príliš veľké sústo a ostalo mi trčať niekde v krku. Hoci som videl nespočetne veľa snímkov s rasovou tematikou, takúto zmes Amores Perros a Plesu píšer, v ktorej sa do poslednej chvíle nedalo nič predvídať, navyše podfarbenú tiaživým hudobným sprievodom, som veru nečakal. Režisér Paul Haggis sa veru vydal tým správnym, v nezávislých projektoch overeným smerom, kde vám dá nahliadnuť do života rôznorodých sociálnych, náboženských a etnických skupín v "meste anjelov", vtiahne vás do víru ich každodenných strastí a potom svoje postavy vystaví zložitej skúške ich charakteru. Môžeme tak sledovať isté okamihy v živote prominentného páru (Brandan Fraser ma v úlohe na prvý pohľad zodpovedného štátneho zástupcu veľmi príjemne prekvapil a Sandra Bullock, čoby jeho manželka taktiež), ktorý mi najviac evokoval navonok príkladný vzťah spoločensky vysoko postavenej dvojice z Amores Perros. Okrem nich sa stretávame s arabsky hovoriacou rodinou, ktorá si otvorila malý obchodík, hispánskym opravárom, žijúcim na predmestí so svojou ženou a dcérkou, ktorá na krku nosí otcov imaginárny prívesok (scéna s odovzdávaním prívesku jeho dcérke, ktorú má chrániť pred strachom, patrí k veľmi silným momentom), či podivínskymi černošskými zlodejíčkami, ktorých skeče o ich prehnanom miestami paranoidnom rasizme všade okolo nich odľahčuje inak husto kumulujúcu atmosféru. Nie sú tam však náhodne. Tak ako u ostatných nechcel režisér rasové náznaky len pripomínať, jeho zámer bol jasne vytýčený. Popreplietať jednotlivé prvky a pôsobivou filmovou rečou dať svojím postavám "vyžrať" všetko za každú situáciu, ktorá zaváňala nejakou formu neznášanlivosti. Crash neprináša len zaužívanú líniu "beloch – černoch" , ale odraz súčasnej kozmopolity a multikultúrnosť vo svete je vo filme zvýraznená dostatočne presvedčivo a aj preto si všíma napríklad vnímanie aziata z pohľadu človeka tmavšej pleti a podobne. Je však takmer pravidlom, že hlavný rasový podtext sa aj v tomto filme kladie na policajtov. Jeden je čierny a poctivo slúži verejnosti a druhý je zatrpknutý beloch, ktorý tiež poctivo slúži verejnosti, no minulá skúsenosť jeho chorľavého otca s černochmi, ho stavia do pozície nevraživého strážcu zákona, zneužívajúcom svoje postavenie na príslušníkoch iných národností (práve jeho vysvetlenie, prečo nie je odsúdeniahodným človekom, napriek tomu, že tvrdo osočoval niektoré černošky, posúvajú príbeh do veľmi šokujúcej roviny, porovnateľnej s tou z filmu Ples príšer). Sú chvíle, kedy Haggisovi chýba potrebná dávka surového, často zaslúženého trestu (ako to bolo v Amores Perros) pre tých, ktorí skĺzli k rasizmu, no keďže ide o film výhradne o kríze ľudského svedomia, svoj pohyb za kamerou zvládol precízne a s veľkým nadhľadom. Film Crash ukázal tu neľudskú stránku každého z nás. Na problematiku rasizmu sa pozerá z dvoch uhlov. Z prvého vidíme, že hoci niekto nemá nič proti cudzincovi nech je odkiaľkoľvek, má však isté pohnútky si napríklad nesadnúť vedľa neho, či už len hovorí ako o "ňom", čo je zakorenené v celej našej civilizácii. Z toho druhého parodizuje zbytočnú povrchnosť niektorých menšín, či etnických skupín, ktorí už len z dôvodu, že je ich menej a majú tendenciu sami seba vystavovať nemiestnym poznámkam, aby sa uistili o svojom nevýhodnom postavení v spoločnosti, čo nie je vždy na mieste (je to vidieť krásne na príklade dvoch amatérskych zločincov, ktorý sa dostali na hranu zákona a ospravedlňujú to hlavne tým, že nie sú ako černosi spoločensky akceptovaní, pričom svojimi vtipnými ekapádami narážajú na pravý opak). Aj keď niektoré postavy mali na svoj rasistický prístup zdôvodnenie, dúfam však, že sa obhajoby rasizmu, či xenofóbie vo svojej čistej podstate nikdy nedožijem.

Nebo ako ekvivalent večnosti, harmónie a stavu duše je nosným pilierom pôvodne zamýšľanej trilógie Nebo – Peklo - Očistec, ktorú pripravoval už zosnulý poľský režisér Krzysztof Kieslowski. Námet a scenár k filmu Nebo pripravoval Kieslowski niekoľko rokov a neskôr sa chcel ujať aj réžie, no tragická udalosť mu zabránila uskutočniť svoj filmársky sen. Šancu natočiť film podľa Kieslowskeho scenára dostal úspešný nemecký filmár Tom Tykwer, ktorý sa snažil pretaviť do filmu všetko to, čo by mu dal samotný Kieslowski. Dej filmu sa dohráva v talianskom Turíne a približuje pohnútky mladej šarmantnej učiteľky angličtiny Philippy, ktorá sa snaží dopomôcť slepej spravodlivosti a sama chce potrestať drogového dílera Vendiceho, skrývajúceho sa za svoj podnik s elektronikou. Po tom, čo sa predávkoval jej manžel a niekoľko jej malých žiakov, rozhodla sa o všetkom upovedomiť nečinnú políciu. No stále bez úspechu. Z vyrovnanej a životom skúšanej Philippy sa stal anjel pomsty. U svojho manžela našla časovanú nálož a sama sa vybrala do sídla Vendiceho firmy, aby vykonala ohavné, ale nevyhnutné. Vnikla do priestorov jeho kancelárie a za miesto uloženia bomby si vyhliadla smetný kôš. Súčasne sledujeme ako sa otec s dvoma deťmi v tej istej budove vybral výťahom na vyhliadku. Philippa dokončí svoj zámer a opúšťa budovu. Z miestnej telefónnej búdky stihne zavolať na políciu a priznať sa z ešte nespáchaného zločinu. Ale i tie najlepšie plány vie strhnúť neznáma sila - upratovačka v poslednej chvíli smetný kôš vysype k sebe do vozíka a smeruje s ním k výťahu, v ktorom sa v tom čase vezú dve deti aj so svojim otcom. To, čo nasleduje je len akousi zostatkovou agóniou, ktorej sa Philippa nemôže zbaviť. Explózia usmrtí všetky štyri osoby vo výťahu a jej cesta k spravodlivosti sa tak zakľukatila. Mohli sme tak vidieť nielen epilóg filmu Nebo, ale aj osudovú výpoveď ženy, ktorá sa snažiac o dosiahnutie pravdy uchýlila k radikálnemu kroku. Preťala však svoj príbeh so životmi štyroch ľudí vo výťahu. V tej nešťastnej chvíli sa jej úprimná nemilosrdnosť vymkla z rovnováhy. Jej čin nie je nesympatický, korešponduje so všetkými našimi pocitmi. Philippa nerozoberala ľudskosť a pomstu, nezvažovala svoje možnosti. Svoju bezútešnosť a istú živočíšnu dávku nenávisti voči človeku, ktorý od základov prevrátil jej život, chcela využiť na jeho potrestanie. Prebrala podobu kata, ktorý už nemá čo stratiť. Jej jediným cieľom na tomto svete ostala túžba zniesť z neho aj toho, kto z neho znášal ostatných, často krát malé deti, ktoré stratili svoje túžby hneď ako sa stali závislé na jeho narkotikách. Živý obraz mladej Philippinej žiačky, ktorá si vzala život, lebo zistila, že je HIV pozitívna ju natoľko poznačil, že aj predávkovanie jej manžela, inak dobrého Vendiceho priateľa, už nič nezmenilo na tom, že Phillipa chce popri pasivite a skorumpovanosti policajných zložiek zobrať spravodlivosť do vlastných rúk. Austrálska herečka Cate Blanchett predviedla jeden zo svojich najokázalejších hereckých výkonov. Jej emocionálny prerod a úplne stotožnenie sa s Phillipou je úchvatným sólom a ukážkou čistého precítenia svojho duševného stavu. Vzala na seba všetky Philippine rany a prešla istou fázou očisty. Počas výsluchu turínskou políciou sa dozvedela, že namiesto Vendiceho vzala životy štyrom ľuďom, medzi ktorými boli aj dve deti. Nasledovný útlocitný Philippin prejav je tým momentom vo filme, pri ktorom sa už prestávame dívať na Cate Blanchett a začíname rozpoznávať jej bolesť a utrpenie. Dostávame sa do situácie, keď počas drsného policajného výsluchu stretáva niekoho, s kým je naozaj osudovo previazaná – s Filippom. Ten je policajný zapisovateľ a zároveň sa podujme tlmočiť Philippinu výpoveď do taliančiny. Nastáva tak príležitosť, ktorej sa režisér Tom Tykwer dokonale chytil a tou je precízne vykreslenie výsluchu postavenom na princípe označujúceho a označovaného. Vo chvíli, keď Philippa neuniesla bremeno viny a omdlela na podlahu, Filippo mal možnosť sa uprene zahľadieť do jej očí a z chlapca, ktorý bol synom niekdajšieho šéfa turínskej polície, sa stal zamilovaný muž. Z chlapca, ktorý sa v detstve pomočoval a ktorý so svojim mladším bratom, tiež Philippinym žiakom, žil pokorne a svojmu otcovi nikdy nerobil prieky, sa stal muž, ktorý ide proti svojim a otcovým ideálom. Tykwer zachytil silu týchto momentov medzi nimi a bilinguálnosť každodenných vypočúvaní na policajnej stanici dala priestor pre Filippa, ktorý takto Philippe predstavil svoj plán úteku. Plán, ktorý bol istou možnosťou na to, aby povedal Phillipe, čo k nej cíti. Nebo snáď existuje a snáď Filippo bol jeho vyslanec, aby jej pomohol dokončiť, čo začala. Nebol čas na otázky, Philippa vedela, čo má urobiť. Súhlasila s jeho plánom, ktorú pre ňu zosnoval a on cítil, že to je jeho šanca byť s ňou harmonickom spojení. Giovanni Ribisi, ktorý vo filme stvárnil prostoduchého Filippa sa doslova prevtelil do vzťahu so svojou hereckou partnerkou a vytvorili pár prekypujúci nadzmyslovosťou, silnou potrebou vzájomnej užitočnosti. Kieslowski nedával vo svojom scenári miesto pre vysvetľovanie ich pohnútok, prapríčin ich dokonalej symbiózy, len načal ideu o iracionalite ich rozhodnutí a nadväznosti na nebo, ktoré nás zhora chráni. Postupnosť ich ďalších spoločných krokov prenechal náhode a skôr než Philippa nedokončí svoj zámer zabiť Vendiceho, nemôže byť tou, ktorú si Filippo vysníval. Ukryjú sa spolu na povale policajnej stanice, ktorú Filippo poznal veľmi dobre z detstva, keď v nej ešte slúžil jeho otec. Vendiceho prepojenosť na majora Piniho, ktorý od začiatku odpočúval rozhovory medzi Philippou a Filippom a bol pripravený sa oboch zbaviť, využili k tomu, aby rafinovaného drogového dílera prekvapili v majorovej kancelárii. Filippo sa tak zúčastnil na jej pomste, stal sa teda súčasťou jej života a jej osudovým súputníkom. Ich existencie boli spečatené. To, čo nasledovalo potom sa dá nazvať ako ich cesta bez návratu. Naprieč krajinou, ďaleko od ich doterajších skutkov, preč od systému, v ktorom nenašli zmysel života. Ako dvaja vydedenci sa ešte aj svojimi strihmi na hlave odlíšili od ostatných. Teraz už naozaj nepatria do tohto sveta. Ich útek bol len otázkou času, kedy sa dostanú do neba. Kieslowski tak položil existencionalistickú otázku, či patrí nebo tým, ktorí vykonajú spravodlivosť sami, či mali sväté právo rozhodnúť vziať život niekomu, kto zabíjal iných a či osudový omyl, ktorý postretol Philippu nájde niekedy opodstatnenie. Isté je len to, že pokoj môže nájsť len v nebi. Filippo sa ju rozhodol nasledovať. Jeho stretnutie s otcom, ktorý ich finančne podporil a po tom, čo chcel vedieť od Philippy, či Filippa tiež ľúbi a jej kladnej hoci neistej, ba priam klamlivej odpovedi, patrilo k jedným z mála momentov, kde došlo otvorene ku charakterizácii ich vzťahu. Filippov otec a jeho zármutok nad stratou svojho najstaršieho syna, ktorý celý čas kráčal v jeho šľapajach, aby sa potom všetkého vzdal kvôli žene, odhodlanej dokončiť svoje posolstvo. Philippu už nevnímame ako vrahyňu, ale ako vykonávateľa vyšších záujmov, zmenou svojej vizáže sa definitívne priznala, že je predĺženou rukou biblickej odplaty a zasiahla tam, kde pozemské možnosti zlyhali. Len očividná podobnosť ich mien, rovnaký dátum narodenia a citlivá drobnokresba ich spríbuznenosti napovedá o tom, že sú v skutočnosti niekým iným, než za koho sa pôvodne vydávali. Miestom na ich dokonalé splynutie v jedno sa stala farma Philippinej kamarátky. Tam pod veľkým stromom symbolizujúcim večnosť definitívne splynuli v jednu osobu, v jedného anjela. Tom Tykwer naplnil do bodky Kieslowskeho predlohu. Vložil do filmu svoju techniku nazerania na lásku a osudovosť. Zavŕšil spoluprácu s výnimočným poľským tvorcom a dal možnosť vzniku tomuto európskemu projektu. Film Nebo je stavaný päťaktovou štruktúrou, hoci tu badať aj orientáciu na americké publikum. Tykwer svojimi typickými zábermi (vlak prechádzajúci cez tunel, či mnohostranne vyložiteľný záver) dal filmu svoj náhľad a to z neho robí európsky unikát. Pre film boli použité skladby okrem iných aj estónskeho skladateľa Arva Pärta, ktoré svojou minimalistickou koncepciou ideálne dopĺňajú dej filmu. Súzvuk klavírnych tónov dopĺňaný sláčikmi vytvára potrebné dusno a dodáva Nebu potrebnú naliehavosť vžitia sa s hlavnými hrdinami príbehu. V scéne ich úteku vrtuľníkom pred celou policajnou hliadkou, ktorá obkľúčila farmu Philippinej kamarátky sa vraciame opäť na začiatok celého rozprávania. V ňom Filippo na trenažéri precvičuje manévre pri riadení helikoptéry. Láka ho ísť s ním vyššie, ale hlas jeho inštruktora mu oznámi, že v skutočnosti nebude môcť letieť tak vysoko. Jeho odpoveď je vlastne tajničkou k celému filmu, snaha ísť ďalej než sa naozaj dá, snaha v jedinej chvíli sa správne rozhodnúť, snaha doviesť svoj život do zmysluplného konca. Jeho odpoveď znela: „A ako vysoko budem môcť letieť?“ Ak sa na tento film pozerá Krzysztof Kieslowski z neba, tak nech mu je to filmové nebo sústrastnou vďakou za jeho životným dielom a nech už chcel otvoreným koncom naznačiť čokoľvek, Nebo je nádherným príkladom realizácie jeho snových vízií a mystičnosti, ktoré Tom Tykwer spracoval do skutočnej filmovej lahôdky.

Francúzsky režisér Luc Besson nakrútil okrem filmov Leon a Nikita aj svoj najosobnejší snímok, vychádzajúci z trojaktovej štruktúry, čo bol jeho zámer - preraziť aj v Amerike. Je ním Magická hlbočina a ako už z názvu vyplýva, dej filmu sa bude väčšinou odohrávať v prostredí morských hlbín. Príbeh o dvoch priateľoch, Jacquesovi a Enzovi, sa začína na malom gréckom ostrove, kde obaja vyrastajú. Už vtedy, ako chlapci, sa charakterovo vyhranili. Enzo, ktorý vždy potreboval podporu okolia, mal veľa kamarátov a bol veľmi sebavedomý, prvý raz v príbehu naráža na uzavretejšieho Jacquesa pri ich súboji o potopenú mincu. Enzo ju suverénne vytiahne a Jacques sa radšej stiahne. Ale on nebol vždy taký. Predčasná smrť jeho matky ho vtiahla do vnútorného sveta, v ktorom bude po celý život. Ale režisér má s ním svoje plány. Napovedá, že Jacques zohrá ešte v príbehu dôležitú úlohu. Jeho situácia sa zhorší, keď sa mu utopí aj otec a on ostáva sám so strýkom. Úvodná časť filmu, keď boli hlavní hrdinovia malí chlapci, nám veľmi výstižne napovedá o ich charakteroch a o tom, aký presne budú, až vyrastú. Dej filmu sa presúva do Talianska, kde sa dospelý Enzo, majster sveta v potápaní, opäť nezaprie. Ukazuje, že preferuje hodnotu peňazí pred inými. Zachraňuje topiacich sa ľudí za peniaze, ale stále nie je so svojim životom spokojný. Myslí totiž na Jacquesa, ktorý jediný sa s ním môže v potápaní rovnať. Jacques celý ten čas žije vo svojom bezpečnom svete, bez citovej ujmy, zúčastňuje sa na vedeckých experimentoch a chodieva si často zaplávať s delfínmi. Možno aj preto sa cíti byť viac ryba ako človek. No v hĺbke svojho srdca cíti, že chce zmenu. Takto sa začína aj druhý akt filmu. Jacques počas testov v peruánskych horách stretáva Joannu Bakerovú, ktorá sa do neho zamiluje na prvý pohľad. Jacques zisťuje, že ona je možnosť ako sa konečne otvoriť svetu (dáva jej darček). O niekoľko dní príde za ním Enzo a pozve ho na majstrovstvá sveta vo voľnom potápaní. Jacques túto šancu využíva a prichádza na Sicíliu. Enzo Molinari je neustále extravagantný a musí byť stredobodom pozornosti. Takto si ho Jacques pamätá ešte z detstva. Hoci Enzo potvrdzuje svoju výnimočnosť, jeho matka je stále pre neho autoritou a takisto prichádza na závody v potápaní. Enzo sa zdá byť veľkolepý len na povrchu. Je to len spôsob jeho života, aký si zvolil – byť vo všetkom najlepší. Ale hraničí to skôr s detským chválenkárstvom. Jacques Meyol zisťuje, že Enzo je jeho východisko z uzatvorenosti. Joanna nemôže na Jacquesa zabudnúť a tiež prichádza za ním na Sicíliu. Všetko je už pripravené na to, aby sa Jacques konečne chytil svojej šance preniknúť do reálneho sveta. Dostáva od Enza radu, že city, láska a rodina sú dôležité. Jacques si uvedomí, že aj on si môže od života vziať to svoje. A vysloví dôležitú myšlienku: „Enzo, ja ťa porazím!“ V ten večer sa otvára aj Joanne. Naznačuje jej, že jeho rodina sú delfíny a že po celý čas nebol normálnym človekom. Uvedomuje si, že svet, v ktorom žil nebol reálny. Hneď po prvom dni utvorí svetový rekord a Enzo v ňom uvidí svojho najväčšieho rivala, hoci je stále sebavedomý. Tak ako sú delfíny symbolom Jacquesovho života a celého filmu, tak vyskočia z vody vo chvíli jeho víťazstva. Od tohto momentu sa v ňom zhromaždili všetky emócie, dostal odvahu vyjadriť svoje city k Joanne a jeho život sa od základov zmenil. Privádza ju domov, čo vidíme po prvý raz vo filme, a zoznamuje ju so strýkom. Dej príbehu naberá na obrátkach a prelína sa do tretej fázy. Enzo prekonáva Jacquesov rekord, ale on vzápätí prekonáva i ten a s výsledkom 122 metrov dosahuje absolútnu hranicu ľudských schopností. Enzova pýcha ho donúti prekonať aj tento rekord, no nedbá na to, že je to životu nebezpečné. Pri tomto pokuse Enzo zomiera a Jacques už úplne stráca kontakt s týmto svetom. I napriek tomu, že Joanna túži do dieťati, Jacques definitívne stratil nádej, tak ako stratil človeka, ktorý mu pomohol dostať sa z vlastného sveta. Jeho svet ho úplne pohlcuje. Chce zoskočiť do vody, ale Joanna ho prehovára. Nepomáha ani to, že je tehotná a postupne sa s tým zmieri. Je fascinujúce, ako Joanna zmení svoj názor a sama posiela Jacquesa do mora. Vie, že je to jeho jediná nádej, ako sa duševne vysporiadať so svojim svetom, ktorý chcel opustiť. Veľmi pekne je to vidieť, keď sa Jacques drží lana a popri ňom pláva delfín, ktorý ho má vziať preč. Neodvážne sa pomaly púšťa lana, akoby už neveril, že ten delfín je reálny, no napokon sa chytí jeho plutvy a odpláva s ním do hlbín. Jeho smrť je symbolická. Tak ako aj magická hlbočina jeho srdca a duše, ktorú vytvorili Jacquesove životné traumy. Napriek snahám nájsť šťastie a lásku, sa stáva obeťou svojej vlastnej vnútornej hlbočiny.