ChArLeNe

Lepšie spracovanie problematiky než Sociálna Dilema. Dokument je postavený na rozhovoroch s tínedžermi a rodičmi, porovnanie doby pred sociálnymi sieťami s dobou sociálnych sietí. Tým, že sa divák dozvedá informácie a názory priamo od tínedžerov, tak to dokument robí autentickým. No rovnako ako aj pri Sociálnej Dileme, aj tu sú riešenia prezentované až na konci a z rýchlika, čo by som si priala, keby sa tomu venovalo viac stopáže.

Diváka si to chce získať kinematografiou, čo sa týka obzvlášť prvej epizódy, a soundtrackom, ale obsahovo je to sklamanie. Na päť minútový súd sa čaká celú epizódu (niekedy dve). Verejnosť môže hlasovať o verdikte už v priebehu úvodnej reči verejného zástupcu, respektíve niekedy hovorí len sudca, a taktiež verejnosť hlasuje podľa sympatií - čím sa ukazujú trhliny takéhoto procesu. Väčšina stopáže je venovaná politickým hrám, minulosti postáv alebo dlhým hluchým záberom a fillerom - love story alebo sa tam jedlo alebo sa na obrazovke objavila tínedžerka, s ktorou scény boli najotravnejšie a najnudnejšie. Postavy sú typické pre tento žáner, že som vedela aj predvídať. Vykreslením postáv sa seriál ničím nelíši od iných kdram s podobnými postavami. Pomalé tempo s dlhými scénami mi tu vôbec nesadlo a musela som zrýchľovať, aby sa to dalo pozerať. Seriál skĺzol do nudnej politickej drámy. 10.epizódou si síce znova získal moju pozornosť ale ďalšími epizódami ju zasa stratil. Načrtli myšlienku, ako live shows a barbarské tresty ovplyvňujú psychiku ľudí, ale tá pointa sa stratila do vzduchoprázdna. Radšej si znova pozriem druhú sériu Purge.

Zo sľubného obsahu sa vykľulo sklamanie. Tempo je pomalé a pri takej dlhej stopáži to nudí. Scény sú dlhé, čím divák stráca pozornosť. Rovnako ako aj v iných kdramach, aj tu sa kričalo, vrieskalo a aj tu bola matka fyzicky agresívna. Postavy boli nevýrazné a väčšinou nesympatické. Akurát hlavná mužská postava bola normálna od začiatku. Správa sa k hlavnej ženskej postave dobre a hovorí o nej v dobrom, pritom nevie, že za chrbtom proti nemu kuje pikle, a ešte aj v tom robí chyby, pritom má byť akože tá bystrá. Ďalšia kdrama, kde ženská postava sa k ľudom správa ako k handre a využíva ľudí na svoj prospech lebo má problémy, zatiaľ čo mužská postava to nerobí napriek tomu, že tiež má svoje problémy, a je tu na to, aby ju poľudštil a pomohol jej. Pozitívum je, že nie je slaboch a konfrontuje jej neprijateľné správanie. Aj keď sa kus zmenila k lepšiemu, tak som sa k nej nedokázala priblížiť a zhnusila sa mi aj herečka. Seriál bol stále nudný, nezáživný, každá epizóda bola na jedno kopyto a dokopy sa nič nedialo. Nebavilo ma to a nevedela som sa dočkať, kedy to skončí. Tu nudu mi kus spríjemňovala kórejská verzia pesničky Million Roses. Tá vedľajšia romantická linka s bratom, ako si ženská postava vynucovala empatiu sa mi tiež nepáčilo. Aj keď sa postavy v posledných piatich epizódach v určitom ohľade zlepšili, tak je to málo na dobré hodnotenie. O empatií, úprimnosti, ľudskosti či reálnosti som videla lepšie, a nemusí to byť ani romantika.

Čarodejnica, ktorá zúfalým ľudom splní jedno prianie, za ktoré sa platí nekonvenčným spôsobom. Jedna z tých k-dram, kde úchvatná kinematografia nenahrádza obsah, ale scenár je kvalitný, postávam nemám čo vytknúť a epizódy sú pútavé. Objavili sa aj vtipné scénky, ako napr. rozprávajúca mandragora. Páčilo sa mi, že seriál takisto rozobral, že si môžeme vybrať nesprávne a svoju voľbu oľutovať.

Niektoré experimenty sa týkali otcov a rada som videla otcov ako sa starajú o deti. Černošská matka povedala nejaké veci, ktoré nie sú v súlade s tým, aby si dieťa vytvorilo bezpečnú väzbu. Oproti tomu, sa mi páčilo ako sa belošská matka ospravedlnila svojmu dieťaťu za to, že ho nechala plakať, keď boli na cestách v aute. Na "still face" experiment bolo ťažké sa pozerať, a dnešnú dobu skôr vystihuje still face s mobilom. V epizóde odznelo chybné vyjadrenie, že hipokampus bol väčší u detí, ktorých rodičia boli menej starostliví, pričom je to naopak - väčší hipokampus je u detí, ktoré dostávajú veľa pozornosti a lásky.

Prvá kdrama, ktorá sa natáčala na medzinárodnom letisku Incheon. Dej sa točí okolo každodenného životu zamestnancov na letisku a výzvam, ktorým čelia. Tým, že stále sa objaví nejaký nový problém, ktorý musia riešiť, tak epizódy nenudia. Chae Soo-Bin a Lee Je-Hoon sú jedni z mojich obľúbencov a hoci táto kdrama nie je ich najlepšia (no Chae Soo-Bin je tu asi najroztomilejšia), tak stále to bolo príjemné sledovanie. Seriál má síce svoje muchy a je plný klišé ale nijak zvlášť mi to nevadilo, pretože si radšej pozriem niečo také než nezdravé vzťahy: podpapučník a agresívna / manipulatívna / panovačná žena alebo naopak. Páčilo sa mi, že hlavný pár sú postavy s dobrým srdcom, čím mi boli sympatickí napriek tomu, že ženská postava má v určitých aspektoch nedostatky a robí chyby (čo bolo aj vysvetlené prečo). Jej postava v ďalších epizódach prechádza vývojom, a obaja sa snažia prekonávať veci, v ktorých sa cítia neistí. Tiež sa mi páčilo to, ako si boli navzájom oporou. Vývoj ich vzťahu bol netoxický, a druhá polovica sa pozerala veľmi príjemne aj kvôli tomu, že zamestnanci a šéfovia tu už toľko nekričali. Seriál ma toľkokrát rozosmial aj dojal, spríjemňoval mi chvíle a úsmev Chae Soo-Bin rozžiari všetko.

Tešilo ma vidieť Eru, a dokonca aj spieval (síce len na malú chvíľu, a škoda, že sa nepodieľal na soundtracku). Jediná sympatická postava, no možno ešte druhá ženská postava sa dala. Inak okrem pár výrokov a pozadí postáv sa mi na seriáli už nepáčilo nič. Postavy boli otravné a správali sa sebecky, manipulatívne, a viackrát by som si to už nepozrela (až niekedy od 9.ep začali byť súdržnejší). Vzťahu medzi hlavnou mužskou a ženskou postavou som vôbec neverila, a jeho nepredvídateľne správanie z neho robilo strašidelnejšieho než Dementor, keďže pri nich vieš čo očakávať.

Oproti Something in the Rain je tu menej kriku, úderov a kopancov; zdvíhanie hlasu sa vyskytuje častejšie. Začalo to sľubne, páčilo sa mi ako sa postavila svojmu otcovi, keď ju nútil do svadby, ako sa sestry navzájom podporovali a aké vzťahy medzi sebou mali tri generácie zo strany hlavnej mužskej postavy - starý rodičia, syn a vnuk. Na začiatku je ona prezentovaná ako rozhodná žena, ktorá si tvrdohlavo ide za tým, čo chce ale potom sa zmenila o 180 stupňov na nerozhodného ufňukanca a mňa tým iritovala spolu so soundtrackom, tie isté otravné pesničky dokola. Obaja priznali, že boli sebeckí, a že hľadeli len na svoje pocity, a keď povedala, že ju nezaujíma ak mu pukne srdce, tak ja ako divák som potom ich vzťah mala tiež na háku. A že prečo by sa mala starať, som si kládla rovnakú otázku - prečo by ma ich vzťah mal zaujímať. Obzvlášť, keď začal nemorálnym spôsobom, a je pod papučou do konca (dokonca povedala, že taká bude aj ako manželka), a tá scéna ako na kolenách prosil o odpustenie potvrdilo, kto nosí nohavice. Moje počiatočné sympatie stratila taktiež tým, že povedala, že neznáša klamanie a pritom sama klame, potom ju tie lži dohnali a už musela byť úprimná a stáť si za svojim. Tiež mi vadili jej ďalšie emocionálne nezrelé, potrebu ovládať a pokrytecké repliky. Milostný trojuholník ma nezaujímal. Seriál ma prestal baviť, nudilo ma to, furt všetci riešia dookola to isté a nemohla som sa dočkať konca. Urobiť z toho film by bolo oveľa lepšie namiesto rozťahovania na 17 hodín. V druhej polovici jediné zaujímavé scény sa týkali príbehovej linky staršej sestry, ako ju rodina podporovala a fandila som jej. Škoda, že tomu nebolo venované viac stopáže.

Nemohla som vystáť ako hlavné ženské postavy neustále bili a vyhrážali sa bitkou mužskej postave, a on na jediné čo sa zmohol bolo raz potíšku povedať "ste také násilné", a neskôr povedal, že je to v poriadku lebo je na to zvyknutý (repetition compulsion). Tie dve neboli jediné, matka bola tiež agresívna. Seriál ma od začiatku vôbec nebavil kvôli tomu a ďalším scénam nerešpektujúcim hranice, absencie racionálneho uvažovania, ďalej ako ona na druhých zdvíhala hlas a všetci hádky riešili vrieskaním. Soundtrack ma taktiež otravoval. Ich vzťah sa vyvíjal predvídateľne nezdravo - on zanedbáva prácu aby bol s ňou, robí všetko pre jej blaho no stále toleruje od nej údery, ťahanie za ucho a vyhrážky. Osobitne kamarátky a kamaráti mali medzi sebou zdravšie vzťahy (i keď aj tu nie v každej scéne), a otvorenie témy sexuálneho obťažovania na pracovisku je dosť málo na dobré hodnotenie.

Okrem jazzu (čo mi trhá uši) sa mi na tom páčilo všetko, postavy, animácia, humor. Od začiatku do konca som si užívala všímať si každú malú zmienku a vizuál. Posolstvo je mindfulness. K tomuto snímku spolu s Klik sa oplatí vrátiť a pripomenúť si, že šťastie a zmysel života človek nájde v žití v prítomnom okamihu.