Rudá kapela

Oproti vsetkym tym dokumentom o KLDR natocenych z toho isteho zajazdu nas tento predsa len zavedie na nejake miesta, ktore sme este nevideli. Ale tym vsetky klady konica, lebo severokorejci stale hraju tu istu naucenu pretvarku, takze po informacnej stranke sa nic nove nedozvieme. Skoda, lebo ustredny napad bol originalny, ale nakoniec sa Dani nechali asimilovat a skakali jak sevorokorejci piskali. A ani to nie je prilis vtipne. Len absurdne. 5/10. (21.02.2016)

Snímka, odhaľujúca slabiny (silu?) režimu a silu (slabiny?) filmových vyjadrovacích prostriedkov. S humorom a napätím pracujú tvorcovia tak obratne, že intenzitu zážitku neviem prirovnať k žiadnemu z dosiaľ videných filmov a musím priznať, že až pri sledovaní Červenej kaplnky som úplne pochopil, ako môže na perách zamrznúť úsmev. Výborne zmontovaný materiál ohromnej sily. A že je pomerne jednostranný? Ako by mohol byť iný? (16.09.2010)

Vůbec to není komedie a ničím to nepřekvapí. Režisér trollí všechno kolem sebe a kope tím do dost snadného terče. Příště mi ukažte něco, co o Severní Koreji nevím. Borat odhaluje svět v jeho nahotě a je to srandovní, Mads jenom kolaboruje, na oko zpytuje svědomí a neodhaluje o Severních Korejcích nic navíc, oproti tomu, čím se hrdě prezentují sami. A zábava chybí. Velmi se divím, že si toho diváci Červené kapely nevšimli. (19.12.2014)

Dokumentov, ktoré priamo zvnútra zobrazujú bizarnosť a zvrátenosť severokórejského režimu nie je mnoho. Spomedzi relatívne malého výberu však patrí dielo režiséra Madsa Brüggera k tým zaujímavejším. V spolupráci so svojimi dvoma dánsko-kórejskými kolegami prichádza do najizolovanejšej krajiny na svete, aby za účelom "kultúrnej výmeny" v skutočnosti odhalil pravú tvár tamojšej diktatúry. Dokumentárny film, ktorý je na jednu stranu miestami skutočne vtipný (robenie si srandy zo štátneho zriadenia v dánčine, darček pre lídra Kim Čong-ila v podobe lopaty na pizzu, "tá žena ma chce znásilniť"), je na druhú stranu v mnohom znepokojujúci. Divák má možnosť vidieť, ako sa režim snaží ukázať iba to "najlepšie", ako tamojší režisér, ktorý možno ani režisérom vôbec nie je, kompletne mení vystúpenie komediantov na bizarnú ideologickú frašku, či aké "herecké schopnosti" má sprievodkyňa, ktorá musí skupinu všade sprevádzať. Práve pani Pak je vo viacerých scénach tým najviac znepokojujúcim elementom, ktorý dokument zachytáva. Obzvlášť potom, keď o Jacobovi Nossellovi rozpráva ako o vlastnom synovi. Det Røde Kapel ukazuje, že humorom možno zasiahnuť aj tie najcitlivejšie miesta brutálnych diktátorských režimov. Trojici Brügger, Nossell a Jørgensen sa darí ponúknuť divákovi bizarno-desivý pohľad zvnútra bizarno-desivej krajiny, ktorej obyvatelia sú ideologicky indoktrinovanými rukojemníkmi veľkého vodcu. (06.06.2023)

Postmoderní ironie ještě nepřišla do Severní Korei, ale Mads Brugger ano. Zatraceně chce ten týpek spáchat sebevraždu? To by si skoro divák myslel, když dělá humor v KLDR, předstírá být překupníkem diamantů v Ambasádorovi a vyšetřuje konspiraci Apartheidu v Cold Case Hammarskjöld. Skupina Red Chapel jede udělat dadaistický dánský humor v národním divadle našeho slavného vůdce Kim Jong Ila. Její součástí je kytarista Simon a autista Jacob. Právě vyhrocený vztah mezi Madsem a Jacobem je podle mě nejzajímavější. Mads ho dotlačí hrát představení pro režim, který handicapované masově vraždí, jen aby ukázal korejské zlo. Jacob si postupně začíná uvědomovat, co vlastně svým vystoupením podporuje a je naštvaný jak na režiséra Madse, tak na celý režim v KLDR. Na režim, který lidi bere jako pixely na obrazovce propagandy. To vše a více asi v nejvíce černohumorném dokumentu o návštěvě "té jediné" Korei. (18.05.2021)