Tyranosaurus

Temne, surove, ohavne, smutne, úprimne, ale nesmierne pravdive. Tak ako spievajú Cannibal Corpse (perverse suffering ...) Bytosti, ktore si hovoria "ludia" sa pohybujú častokrát okolo nas a my ani nevieme, za ktorymi dverami sa odohravajú smutné príbehy este smutnejšich hlavnych predstavitelov. Tento film je o dvoch takychto ludoch, o dvoch ludoch, ktorým veru do smiechu zvacsa nieje. A veru nie všetko je zlato, čo sa bliští... PS: pri "pissing" scene mi veru prešiel mraz chrbtom, ohavnosť najhrubšieho zrna!!! (13.02.2012)

Pozostatky z Jurského parku. Či skôr prevedenie krátkometrážnej prvotiny Paddyho Considinea do celovečerného debutu, pohrávajúceho sa s existenciálnou trýzňou a stratou zmyslu premárnených životov dvoch osamelých zblúdilcov, žijúcich uprostred šedivej okrajovej štvrte severoanglického Leedsu. Neokázalosť a civilnosť ako samozrejmé trademarky britskej nemainstreamovej (alebo nielen tej) tvorby, tvoria aj Tyrannosaurovu neoddeliteľnú súčasť. Film ľahko preložiť ako vztýčený prostredník otvorene ukazujúci k Bohu, ktorý nie a nie Josephovi pomôcť. Nie sú nám predkladané žiadne manipulatívne, či iné lacné prostriedky, ktoré by iba vnucovali povrchne empatické cítenie s postavami. Práve naopak. Emócie musíme hľadať sami, za zachmúrenými tvárami ústredných postáv, nevidiacich zmysel svojho ďalšieho bytia, za šedivo strohými kamerovými kompozíciami. Avšak stretnutím Josepha a Hannah pomaly začnú praskať ľady, hoci ich úplné nalomenie je len na divákoch. Hyper-optimista by mohol namietať, že z filmu boli vystrihnuté všetky scény ukazujúce nám postavy vo svetlých okamihoch, v okamihoch, keď ich životmi sprevádza šťastie. Ale práve metódou absencie čohokoľvek pozitívneho však Considine silnejšie podtrhuje šedivú realitu tej fázy života, keď vysloviť viac ako len vetu Nemám nikoho, je nemožné. Komorné, neprikrášľujúce, depresívne i asketické a nehľadajúce svetlé stránky života tam, kde nie sú, to je Tyrannosaur. Britský civilizmus v duchu Kitchen sink drám Linsay Andersona či Kena Loacha, za ktorého postupné zarývanie sa pod kožu môže predovšetkým Peter Mullan v hlavnej úlohe. Ten, kričiaci po vzore Mela Gibsona Freedom, len potvrdzuje svoj kultový herecký status. 85% (03.06.2012)

Velmi silná látka, velmi silný výsledek, civilismem (a částečně i hereckým obsazením) to připomíná filmy Mika Leigha a film ukazuje, že největším peklem je obyčejný, všední život, který z nás dennodenně sdírá z kůže a ani ta troška štěstí, kterou si chceme užít stojí velmi draho. Podařený a přesvědčivý film je o to překvapivější, že není dílem zkušeného režiséra, ale debutanta, původní profesí herce. O to více je to pozoruhodné. Výborné. (31.03.2012)

[MFF 2011, Karlovy Vary] Na "Tyranosaura" som sa dostal nedopatrením a vôbec túto zhodu okolností teraz neľutujem. Zastáva totiž post nelichotivý, bezútešný-post depresie. Zo samoty, domáceho týrania a vlastnej deštrukcie klíčia stavy/skraty o ktorých diskutovať alebo ich nebodaj inscenovať znamená mať v sebe (málo sa vyskytujúcu) danosť ľudskosti. Paddy Considine ju evidentne má, pretože aj keď sa zväčša zaostruje na hrubé, nedôstojné, podlé činy, tak práve v nekonfliktných okamihoch necháva voľný prienik emocionálnym šípom, ktoré majú síce krátky dostrel - pôsobia schématicky, ale sú na chlp presne zamierené a vlastnia ostré hroty. Zabezpečiť spravedlnosť, nabrať odvahu k zmysluplnému rozhodnutiu či zmobilizovať posledné sily? Z vlastnej skúsenosti vieme, že na tieto mentálne pochody je niekedy už príliš neskoro a dokladuje to aj koncové, "nekomentovateľné" rozuzlenie. Údel bezmocnej kapitulácie. (04.07.2011)

Pravá nefalšovaná depka, která stačí tak jednou za dva měsíce, víc bych asi neunesl. Takové příběhy bez východisek umí Britové točit jak na běžícím pásu a těžko je hodnotit hůř než čtyřmi hvězdami. Otázkou je, zda vůbec stojí za to koukat na tento typ filmů, jelikož na chuti do života fakt moc nepřidají...75% (22.06.2015)