Tmavě červená

Ačkoliv je Argento mistr a dokázal vytvářet neuvěřitelně pohlcující atmosféru, v případě tohoto méně známého snímku to však není moc znát a neznalé diváky film nejspíše nedonutí aby se podívali na jiné snímky tohoto slavného hororového tvůrce. Zbytečně dlouhý film, který ukazuje tvůrcovi trumfy ve velice malém množství, což z filmu činí velice zdlouhavý a nudný horor. (26.05.2013)

Tradične štandardná Argentovka. Nič viac, ale ani nič menej. Z Blow-up zafixovaného Hemmingsa som mal v talianskom dabingovom prevedení trošku haluze, no časom sa dalo zvyknúť. Samotnému deju sa nedá prakticky nič vytknúť, neubránil som sa však pocitu, že je to všetko až moc strohé a jednoduché - ukladanie základných filmových políčok vedľa seba, žiaľ bez silnejšieho momentu a výraznejšieho prekvapenia. 70% je však v mojom ponímaní u Argenta pravidlom, a to nie je vôbec zlý výsledok. Už teraz sa teším na jeho ohlásenú novinku Giallo. (06.06.2008)

Začalo to nepovedeným hysterickým úvodem s ukrutně přehrávající představitelkou psycholožky, která vytuší svou tragickou smrt během projevu na konferenci. Spíše než z rozehrané hrůzy jsem se tady bál, aby takhle primitivní a bez kousku atmosféry nebyl celý film. Skončilo to pro změnu na můj vkus až zbytečně příliš krvavou šarádou, asi se snahou co nejvíc šokovat. Ale pokud pominu rámcování Tmavě červené, u níž mi nesedl ani úvod, ani závěr, se zbytkem mohu být nadmíru spokojený. Asi takhle by mohl vypadat jeden ze způsobu kvalitního zpracování čistokrevné brakové detektivky. Vedle děje se stále více zamotávajícím se případem a promyšleného odhalování jednotlivých indicí jsou to excelentní budování napětí, s řadou působivých tajemných scén s hororovými prvky, k tomu napomáhající hudební doprovod a rovněž poutavá výtvarní stránka, co pro mě z tohoto nezvykle dlouhého brakového snímku vytváří silně nadprůměrný zážitek. 70% (02.05.2021)

Čo dodať k tomuto klenotu, čo ešte nebolo napísané? Geniálne natočené, so skvele prepojeným príbehom, podfarbené legendárnou hudbou od Goblin. Celý film je pritom tak nádherne "vzdušný", ale sakra sebaistý, objavovať záhadu a dávať dokopy puzzle z minulosti a prítomnosti je jednoducho nádhera, tie 2 hodinky vám stále utečú ako voda. Všetky vraždy sú nezabudnuteľné, kamera, strih, hra s tieňmi a farbami, a vôbec celá réžia, i herci, excelujú. Nájdu sa i prvky humoru, ľahkého ako vánok, príbeh je komplexný, ale nikdy vás nezamotá tak, aby ste nemali potešenie z prostredia, spracovania, alebo z jeho postupného odhaľovania. Proste legenda, klasika, nezabudnuteľný film, ku ktorému sa dá stále vracať. (24.06.2011)

Máloktorý režisér dáva prednosť opulentnosti obrazu a emócii vízie pred samotným príbehom tak ako to robí Dario Argento. Ako filmára par excellence ho zaujímajú predovšetkým filmové kvality a príbeh je viac-menej len zámienkou na rozohranie bizarných fantazmagórií, ktoré sa nám zvyknú premietať v hlave vo chvíľach tesne pred spánkom alebo pred zobudením - vo chvíľach, kedy už nerozlišujeme realitu od sna a naopak. V "Hlbokej červenej" hudobníka v podaní Davida Hemmingsa fascinuje i desí vrah vyčíňajúci v jeho okolí a vydáva sa po jeho stopách. Argento vychádza z klasických libri gialli - literárnych krimi thrillerov brakovej úrovne a produkuje geniálny horor, ktorý diváka predovšetkým silne magnetizuje, pretože triviálny príbeh so sériou brutálnych mordov kombinuje so subtílnou atmosférou talianskej metafyzickej maľby (ľudia-figuríny, pusté námestie s mohutnou fontánovou sochou), kontemplatívnym melancholickým retrom Američana Edwarda Hoppera (citácia jeho obrazu "Noční tuláci" z roku 1942) či zneisťujúcim surrealizmom (skupina sôch visiacich v polotieni, galéria tvárí so zatretými zreničkami na spôsob Modiglianiho portrétov, groteskná mechanická bábka). Najsugestívnejšia je 10 minútová scéna zasadená do prostredia devastovanej secesnej vily, ktorej oblúky a krivky evokujú spomienky upadajúce do zabudnutia ale i bludisko myšlienok, neistotu a šialenstvo. Súhra obrazu a hudby je tu taká majstrovská, že celá zápletka je nám odrazu úplne ukradnutá. Vila s tajomným obrazom pod omietkou pripomína dom Quinta del Sordo maliara Goyu, plný hrôzostrašných fresiek. Je ťažké zmysluplne rozprávať o filme s takým ťažkotonážnym imaginatívnym potenciálom. Omnoho jednoduchšie bude pre mňa spomenúť môj sen zo 14.septembra 1996, ktorý akoby bol vypadol z tohto filmu - starý zdevastovaný zámok plný odpadkov, obývaný fantómami v secesných kostýmoch, s tajomnými maľovanými odkazmi na stenách, s malou skrytou miestnosťou a s hráčom na čembalo... PS: Tú báječne strašidelnú secesnú vilu našiel Argento v Turíne. Volá sa Villa Scott (resp. Palazzina Scott) a postavil ju architekt Giovanni Fenoglio roku 1902. Fontána je takisto v Turíne, na Piazza C.N.L. Nie je ani renesančná, ani baroková, ale "fašistická", od Umberta Baglione z roku 1937 a predstavuje rieku Pád. (12.11.2004)