Oběť

Skompletizoval som filmovú tvorbu režiséra a scenáristu - Tarkovskijho od A po Z, aby ste boli v obraze, tak na mysli mám jeho kinematografiu od absolventského - Valca a huslí, cez pozoruhodný debut - Ivanovo detstvo,... až po poslednú OBEŤ, významnú pre mňa i tým, že v tom roku som vôbec po prvýkrát uzrel svetlo sveta. _Akonáhle som v úvodných titulkoch spozoroval meno renomovaného švédskeho d.p. Svena Nykvista (dvorného spolupracovníka režisérskeho Velikána - Ingmara Bergmana), tak som automaticky zbystril pozornosť, že od tohto momentu sa bude na čo pozerať, v tom zmysle, ako štylizovane snímok sám o sebe väčšinou pripomína „Pána v zátvorke” , pretože postavy v ňom sú neutešené, životom vyčerpané, melancholické a depresívne. V centre diania je „oslávenec” Alexander a odľahlý, starý, väčší dom. Akurát sa práve schyľuje k jeho oslave narodenín, na ktoré sú pozvaní viacerí členovia z okruhu rodiny, či sa pripojí aj zvláštny kamarát Otto s bicyklom, ktorý ešte zohrá kľúčovú úlohu. Všetko sa skomplikuje, keď vypukne 3. svetová vojna. Jediná možnosť, ako zvrátiť udalosti je prísť do usadlosti, kde býva čarodejnica Mária... Toľko k skratkosti k deju. _Je to typicky, náročný, filmový počin, akými sa vyznačoval tento svojský tvorca, t.j. nič pre neuvedomelých jedincov ! Je to veľmi dobrý snímok, ktorý od priamej dokonalosti nemá príliš ďaleko. “Len mu musíte prísť na chuť” . PS: A kto bol tou obeťou, nie je ťažké zodpovedať, lebo už som to tu raz spomenul... (05.07.2019)

Tarkovského špecifické obrazy a výrazovo nemé tváre postáv sú neodmysliteľnou súčasťou jeho rozprávačského štýlu, ktorým dosahuje určité duchovné poznávanie jak hmoty, astrálnych telies, tak životodarného okolia a slabostí ľudského pokolenia. A ich vzájomnému pôsobeniu. Dej je zasadený kamsi do švédskeho vidieka (prvá polovica dejovo nedejová, tá druhá nedejovo dejová až somaticky spirituálna), ktoré obýva tamojšia majetnejšia rodina. Už to je istý protipól, naviac ak aj bežné každodenné činnosti nahradzujú filozofovaním a skôr verbálnymi prejavmi vnútorných neistôt, tápaním a ponevieraním sa v životnej kríze. Vonkajší zásah a strach z globálnej katastrofy vyviera v jeho prezieravom intelekte skôr v akomsi gnostickom prejave oveľa zložitejšie previazaného sveta zmyslovosti, ktorý je narušený a nevedmo ho primäť k väčšej aktivite. Na tieto a ďalšie súvislosti napovedá aj v mizanscénach a medzi riadkami. Zatiaľ čo v Stalkerovi telefón zvoní uprostred života bez technológii a spĺňa úplne odlišný účel, tu je nemý a uzatvára protagonistov vo vzduchoprázdnu. To isté platí o strome ako symbolu rozkvetu a sucha. Jediné, čo ešte toto útlo poznačené dno človeka môže spasiť, je obeta (vedomá inšpirácia Bergmanom – viď Mlčanie a Jesennú sonátu). A tá je nezbytná, hoci je bolestivá. Predabovanie nie presne načasované (alebo to snáď len mne tak zhatila inak kvalitná verzia?) a možno ide aj o najslabší autorov film, stále je to solídny nadpriemer na poli artu a poetického panteizmu, ktorý zlučuje vonkajšie živly a vnútorný – hermetický svet. Akoby sa sám Tarkovský odovzdával od svojho domovu a považoval to za jediný možný krok, hoc ho to páli a robí to nerád. Ale už som mu nevedel tak prísť na vrub. A nezachránia to ani vzdialené Nykvistove trajektórie, ani atmosférou meniace sépie a ďalšie aspekty formálnej vychytralosti. (25.04.2016)

Nadechnout se, téměř dvě a půl hodiny zadržet dech, vydechnout-a během této doby být svědkem (ale ještě lépe účastníkem) završení Tarkovského filmografie, které má tvar komplexního podobenství o nedostatečnosti intelektuálního poznání, složitém zápasu víry a nakonec očištění se od zbytných (pozemských) věcí a nalezení spirituality v návratu ke Kristu, který jako jediný otvírá cestu k Bohu Otci. Nekatolíkovi může teologicky poněkud „vadit“ přílišná soustředěnost Tarkovského na Matku (Marii), ale to už by bylo na jinou diskusi… (16.02.2008)

Tarkovského filmová závěť zasáhne, dojme a v samém závěru spojí úžas s úsměvem nad groteskně-absurdním stavem již tak ztraceného světa. Pod vlivem Ingmara Bergmara a jeho Hostů večeře Páně (postava Alexandra jako by přímo rozvíjela tragickou linku Jonase z Bergmanova snímku) buduje Tarkovskij ve spolupráci se Svenem Nykvistem nesmírně pomalou, esteticky pronikavou a dramaticky sevřenou podívanou o přicházející zkáze, jíž se rozhodne zastavit pověrčivý Alexandr. Oběť fascinuje zejména svou tempo-rytmikou, která rozporuje objektivní vnímání času. Na svou poměrně táhlou délku rovněž zaujme i zajímavou dramatickou skladbou; celý film je složen v podstatě ze čtyř navazujících sekvencí. Tou nejzásadnější je samozřejmě část poslední, kdy Tarkovskij definitivně stvrdí božskou věčnost svého díla. Je to asi jeden z největších okamžiků v dějinách filmu od jeho vynalezení. Už teď se těším až si ji znovu pustím a podrobně si ji projedu; přejezd po přejezdu. (10.04.2024)

Obeť je posledný film, ktorý nakrútil môj najobľúbenejší Ruský režisér Andrej Tarkovský, a posledný film, ktorý som od neho doteraz nevidel. Ide o nádherný, ale neskutočne náročný epitaf svojej tvorby, ktorý nakrútil v exile. Sovietsky Zväz ho nemal veľmi v láske. A predstavuje nám hlboké filozofické a poetické ponorenie sa do ľudskej mysle plnej strachu z nejasnej budúcnosti. Samotný obsah znie veľmi zaujímavo a lákavo ale verte mi, mal som čo robiť aby som to dokázal dopozerať dokonca. Svet je na pokraji novej svetovej vojny, krajiny sa zbroja a obyčajný ľudia čakajú vo svojich domoch na posledné správy. Takto čaká aj hlavná postava zo svojou rodinou a hŕstkou kamarátov. Celá snímka sa pohybuje v jednoduchých exteriéroch a interiéroch. Je to veľmi teatrálne a človek má pocit ako by sledoval pochmúrne a nostalgické divadlo. Kamera sa takmer nehýbe, hoci má cit na detail a veľa prestrihov sa tu takisto nedočkáme. Zato dlhé filozofické rozhovory a monológi ohľadom zmyslu života, podstate a dôvode sa nabažíte, viac akoby bolo zdravé. Vnútorné utrpenie v poetickom duchu a symbolické vyjadrenie vtedajšej situácie Východnej a západnej Európy, sa medzi riadkami číta jasne a zreteľne. Nechýba tu, ako v každom jeho filme, čistá naturálnosť a nekonečná láska k prírode a vlastnej domovine s ktorej bol vyhnaný. Najkrajšia na tom všetkom bola záverečná scénka v ktorej hlavná postava podpálila svoj dom, kým celá jeho rodina a priatelia boli na prechádzke. Muž sa zblázni a oni ho v jednej scénke naháňajú aj z lekármi, kým ich obydlie neustále sužujú plamene. Kým ho dostanú, pohádajú sa a uzmierujú sa, dom neustále horí až sa rozpadne v priamom prenose. To všetko na jeden shot, geniálne. Je to skvelí epitaf Tarkovského ktorému sa dá vyčítať iba jedna banálna vec... Až príliš veľká náročnosť. Ale on bol už raz taký. (31.08.2015)