71 fragmentů chronologie náhody

71 fragmentov chronológie náhody a Siedmy kontinent sú presným opakom toho, prečo som ako dieťa prepadol filmom. Nulová obrazová poetika, gradovanie príbehu či emócie. Žiadne farby ani tóny. Iba mechanické - hoci intelektuálne brilatné - filozofovanie nad hnusom či nevyspitateľnosťou sveta, úmyselne bezcitne poskladané zo statických, niekedy úmorne dlhých záberov. Bezcitne zostrihané úmyselne, pretože Haneke je rebel a nechce diváka manipulovať tým, čo robí filmy príjemne stráviteľnými (strih) či emocionálne pôsobivými (hudba). (02.06.2017)

71 fragmentů chronologie náhody čili 71 tyčinek mikáda, po jejichž odebrání nezbude nic, jen další chladné oznámení ve zprávách, že mladý student v bance zabil tři osoby a pak sám spáchal sebevraždu. Ústřední hybnou silou je konsekvence Pascalovy sázky na boha, kdy i ten, který se rozhodne nesázet, nutně volí. (27.01.2007)

Hanekeho trilógia je síce jednotná vo forme ako i naturalistickom režijnom vedení, obsahovo je však kolísavá. Rovnako ako v Bennyho videu tu Haneke koncentruje svoju nenávisť voči societe značne vykonštruovanými udalosťami, ktoré následne nemôžu šokovať do takej miery, do akej by si možno autor prial. Chápem jeho posolstvo, no zároveň som názoru, že hoci ľudia síce sú všeobecne zlí, nemyslím, že žijeme v toxickej morálnej dystópii, tak ako ju vidí/videl Haneke. Jeho dištancovanie sa od prvoplánových emócii a úmyselný chlad mu podľa môjho názoru dozrel až v neskorších filmoch, tu ešte pôsobí trochu nevykvasene, až vychcene. Z trilógie na mňa najsilnejšie zapôsobil siedmy kontinent, ktorý oplýval navyše aj dráždivou nejednoznačnosťou výpovede a boľavým existenciálnym presahom. (13.11.2019)

Nejde o čisté peklo Sedmého kontinentu, ale rozhodně běžnému divákovi 71 fragmentů nevytvoří úsměv na tváři. Rozhodně nečekejte tak silnou látku jako v debutu Hanekeho. Michael zde taky perfektně zobrazuje bulvární hyenismus, totální masakr (SPOILER: v bance) a smrt běžného člověka zobrazí na pár okamžiků, ale světovou celebritu vydáme v nočních zprávách každý den, desítky minut. (06.08.2015)

Film Michaela Hanekeho začína presne týmto písaným úryvkom : 23. 12. 1993 zastrelil 19 ročný študent Maximillian B. na pobočke jednej viedenskej banky troch ľudí a krátko potom guľkou do hlavy spáchal samovraždu. Zmieňovanú udalosť uvidím, až na konci, medzitým vnímam niekoľko typovo odlišných postáv, ktoré majú niečo spoločné s touto finančnou inštitúciou. Buď sa nachádzajú priamo v „epicentre” , keď tam vtrhne tento šialenec, alebo sa ich to nepriamo týka tak, že ich príbuzní sú zrovna v nesprávny čas na nesprávnom mieste, poprípade, ako zbraň vlastne, cez koľko rúk, doputovala k Maximillianovi, ktorý znenazdajky, nazlostený vyšiel zo svojho auta spred benzínky, a nasmeroval si to na miesto, na ktorom vznikol deň pred Štedrým večerom, a v celej Viedni, nepríjemný M-A-S-A-K-E-R, ktorý sa následne niesol v negatívnom duchu ! Filmom ma často sprevádzali archívne zábery ( správy ), kde sa horúčkovito vysielalo znepokojivé dianie v bývalej Juhoslávii, t. j. občianska vojna, alebo chaos v Somálsku, či aj pedofilná celebrita Michael Jackson sa obhajuje a cetera. Postupom filmového času, sa cez jednotlivé dátumy, roku 1993, presúvam práve k tomu, k čomu ma nasmeroval samotný úvod. Je to nesmierne ťažká vec, ktorá mnohým divákom sadnúť nemusí, občas som sa v tom strácal, ale treba to pozorne sledovať, pretože si tieto jednotlivé fragmenty, dokážem rafinovaným spôsobom pospájať dohromady. Obsahuje to také zábery, ktoré mi nevyčarili úsmev na ksichte. Vskutku, na Hanekeho, dobrý pozor si dajte, lebo si o vás nemyslí nič pozitívneho... Zhliadol som od neho ôsmy film, a je mi 100 % jasné, čo si myslí o človeku, ako takom... A nie je to nič pekné ! (10.09.2017)