Naše malá sestra

Krásný film s poměrně jednoduchým příběhem, jež sází především na vykreslení jednotlivých postav a realistický náhled do jejich života. Jsem moc rád, že ještě dnes někdo umí tvořit filmy, které nejsou plné megalomanských akčních sekvencí, supermoderních digitálních efektů či provokativních sexuálních scén, a přitom dokážou i při dvouhodinové stopáži člověka zaujmout pouhým svým vyprávěním a přirozeností hlavních postav. Přesně takovým snímkem je „Umimachi diary“ – příběh tří sester, které žijí bez rodičů odkázány samy na sebe a přijmou mezi sebe ještě svou čtvrtou (nevlastní) sestru. Můžeme sledovat jejich radosti i starosti, poznávat jejich pohnuté osudy a velmi odlišné povahy, které by mohly ve vteřině rozbít tu jejich křehkou symbiózu. To se ale naštěstí nestane, a to díky faktoru, jímž je doslova protkán celý snímek, a který ve mně zanechal moc hezký pocit při odchodu z kina. A co že to bylo? Inu, i přes veškeré strasti okolo nás vězte, že ze světa ještě nezmizela obyčejná radost ze života a hlavně lidská laskavost. (24.05.2016)

Koreeda svojou prácou plynule a neregresívne nadväzuje na tradíciu humanisticky ladených a lyricky čistých japonských filmov z konca 40-tych a 50-tych rokov, obzvlášť na poetiku majstra Jasudžiró Ozuua. ____ Umimachi Diary akoby po vzore Tokyo Story, Banshun a ďalších sleduje rodinu, jej vývoj, rast členov a tok vnútorných vzťahov. Do obrazov každodennosti, budovaných, snímaných a radených s nesmiernou čistotou, citlivosťou a režijnou detailnosťou prepletá krehký príbeh o dospievaní a "strácaní", či "stratení" detstva. Napriek kusu vnútornej tragiky (ktorý však nie je tak veľký ako v autorovom staršom filme Nobody Knows) sa dokáže film spolu s postavami aj naďalej sústrediť hlavne na bezodnú krásu maličkostí okolitého sveta. A v tom spočíva jeho najväčšia sila a prínos pre diváka. ______ S Ozuom tu nie je spoločný len záujem o rodinu a cedenie krásy z banálnych úkonov každodennosti, z nákupov v obchode, prechádzok po parku, stolovania, z futbalových tréningov... Koreeda pristupuje k týmto činnostiam väčšinou aj s Ozuovým vizuálnym trademarkom, miernym podhľadom. To robí ich pohľad na svet (v istých veciach) symbolicky rovnakým. * _____ Ďalším spoločným bodom autorov je význam mimiky, výrazov tvárí postáv. Či už sledujeme Ozuov Banshun alebo Koreedov Umimachi Diary , v oboch prípadoch sú tráve postáv kľúčovým prvkom. Nenúteným, mnohoznačným emocionálnym prúdom, cestou do duší postáv, ktorým dokážu obaja autori vdýchnuť naozajstnú komplexnosť a nejednoznačnosť života. Najsilnejšou scénou filmu zostáva jazda na bicykli jarnou prírodou, kedy Koreeda dokáže vytvoriť rovnako jednoduchý, nezabudnuteľný a čarovný filmový okamih, ako Ozu pred skoro 70 rokmi v Banshun. Tiež tu dominuje záber na tvár najmladšieho dievčaťa. Mimika tu predstavuje širokú, vnútornú výpoveď a pri všetkej jemnosti a zmysle pre drobnokresbu silný citový dopad. Toto nie už nie sú len filmy. Toto je pravý tep života. _____ Umimachi Diary je tiež sledom symboliky zapustenej do okolitého sveta. Koreedov pohľad dokáže byť ojedinele poetický najmä vo chvíľach, keď je reč o čerešňových kvetoch, pri snímaní zárubne dverí popísanej záznamami o výške rastúcich dievča, alebo keď sa oživia staré tradície vytiahnutými kimonami. _____ Na záver, Koreeda nachádza nesmierne pôsobivú silu a krásu vo veľkých celkoch. Či už sníma z výšky futbalové ihrisko alebo jesenný park, sú filmové zážitky so zriedkavo sugestívnou a zároveň voľnou, nenútenou vnútornou mágiou, šepkajúcou myšlienku celej snímky rovnako podmanivo, ako dôraz na spomenuté detaily, symboly kolísajúce sa vo vánku každodennosti a slede ročných období. _______________ * " v istých veciach" - Koreeda sa nevenuje témam vplyvu západu na východ (na čo aj, je to téma zaujímavá a aktuálna pre 40s/50s) a pod. (24.04.2016)

Asijské filmy jsou často buď o naprosté lidské brutalitě, anebo naopak o úctě a kráse lidskosti. Oba tyhle extrémy jsou podle mě dost jinde v porovnání s běžnou evropskou a americkou produkcí. Naše malá sestra je přesný prototyp druhé varianty. Drama o běžných lidských situacích, o příležitostech jak být lepším člověkem, film o bohatství, jakým může rodina být. 8/10 (15.07.2016)

Za mňa ešte vydarenejšia civilná dráma ako Zlodeji a tá bola, opäť za mňa, vydarenejšia než Po búrke. V Našej malej sestre funguje všetko presne tak ako má, všetko je presne na tom mieste a v čase, kde a kedy to aj má byť vsadené a napriek tomu to nepôsobí ako stopercentný dramaturgický konštrukt, ale ako spomínaná civilná dráma, navyše plná autentického prežívania. No a osobne som tam konflikty, zápletku a dokonca aj (minimalistický) dej zaregistroval a tak trochu nechápem, prečo značná časť publika nie. Ak silou mocou hľadať nejaký nedostatok, tak tretia sestra dostala najmenší priestor a nie je vysvetlené prečo. Z výsledného zážitku to ale nič neuberá. (22.01.2024)

Delikátna, pomalá, vyvážená, sympatická japonská dráma o sestrách a so sestrami... V prvom rade vyzdvihujem - herecké OBSADENIE, kde najprv tri zistia, že je ešte - štvrtá, ktorá bude žiť s nimi, príjmu ju medzi seba, bez toho, aby sa na ňu krivo pozerali, lebo je nevlastná. Dozvedia sa o nej, počas pohrebu otca, matka síce stále žije, ale ani s ňou, nie je reč, pričom rodinná situácia, sa ustáli, zlepší... Každá zo sestier má prácu, súkromné problémy s partnermi, kde prichádzajúca, štvrtá, nevlastná, vkladá do ich života, nový, pozitívny rozmer, srší z nej extrémne pozitívna nálada, pričom je vynikajúca futbalistka, ktorá sa rýchlosťou svetla, zadaptuje v novom prostredí. Hovorím o Suzu, ktorá sa spočiatku cíti, nesvoja, ale Sachi, Yoshino a Chika sa zachovajú milo, keď ju nezačnú, trebárs, šikanovať, ale nastane pravý opak. Vo filme som nepostrehol - negatívnu postavu, zlého človeka, ktorý by znepríjemňoval existenciu milých štyroch dievčat, občas zaškrípe nešikovný a nedotiahnutý strih, ale všetko vyváži - brilantná réžia - Hirokazuho Koreedu. Výnimočný film, aký som chcel vždy vidieť a poznať, podarilo sa, najmä pre kvarteto šikovných herečiek, ktoré sú uvolnené i šarmantné, zároveň... (23.06.2016)