Pes s človek spolu tvoria zvláštny spolok. Aj na Psí rok sa treba dívať dlho a pozorne, aby človek prišiel na to, kde to má vlastne muchy a kde je pes zakopaný. Ano, zase pes :) Lebo tak ako Devon, ani John nehovorí o svojich traumách a divák musí premýšľať sám. Tempo je pomalé, pre niekoho možno až nudné. Ja som sa však nenudila a ochotne som prijala rozuzlenie nabádajúce k návratu k prírode. Možno aj preto pre mňa štyri hviezdičky.
Láska, sex a renesancia v jednej izbe v Ríme. Krátky útek z reality podfarbený skvelou hudbou, ktorá pomohla vytvoriť atmosféru a pridala jednu celú hviezdičku. Lebo milovanie mi pri nej nepripadalo obscénne a pomaly plynúce obrázky ma nezabíjali nudou. Bolo to ako pomaly plynúca erotická báseň s náznakom epiky. Len taká ľahká a trochu smutná...
Príbeh mladého Cartera, ktorý vnáša miestami až starecký náhľad do problémov malomestskej rodinky, by možno nebol vôbec zlý, keby sa ho niekto nerozhodol nadabovať. Asi by stále ostal klišoidný a nie celkom uveriteľný, ale istotne by bol pozerateľný. Meg Ryan mám stále rada aj s jej neverbálnym prejavom a ani ostatní to až tak nezbabrali. Ale ten dabing... odradil ma aj od originálu.
Farebné, pomalé, smutné - celkom som si nevedela predstaviť ako sa dá podchytiť táto téma, ale celkom sa to podarilo. Tak trochu symbolicky a metaforicky. Stále to však ostáva kúskom pre Murakamiho fanúšikov a verím, že tí, ktorí to nečítali sa neubránili nude. Tiež sa mi zdalo, že scenár ponúkal aj pár nových záverov, ktoré v knihe neboli tak jasne pomenované. Film však ostáva prílohou ku knihe.
Bez hrdinstva a bez pátosu.Tak ako nás pud sebazáchovy núti prežiť iba preto, aby sme si na konci toho všetkého, keď tlak opadne, mohli hlavou prehnať guľku. Lebo nie všetko sa dá zniesť a nie vždy možno byť hrdinom. A posolstvo? Ostaňme blízko. Aby sa nestalo, že si už naozaj nikto nebude pamätať!
Dobrá atmosféra, dobré výkony, dobrá hmla, dážď aj kulisy. Ale dobrá je málo, obzvlášť keď politická zápletka priniesla opäť iba ďalšie klišé o zlých Amíkoch, manipulovaných Britoch a rafinovaných ženách. Záver to síce neposral, ale ani nevytrhol. Ani meno Polanski neprelomilo pocit, že stojím presne na hranici nudy.
Premýšľam nad motiváciou tvorcov. Naozaj chcú mať vysokoškolsky vzdelané opatrovateľky? Alebo by to bez týchto hlúpych hybridov škaredých káčat, popolušiek a protivných macôch nikto nerobil? Inak už ostáva iba možnosť, že presviedčajú o tom, že tie otrasné decká sú vo vnútri samé zlato. Nedajte sa oklamať - nie sú! Dá sa to síce prežiť, ale žiadna zábava.
Príjemný príbeh, ktorému sa podarilo vyhnúť náboženskej propagande a napriek tomu povedať všetko dôležité o viere a nedôvere, o pokore a pýche, ale aj o tom, že aj zlyhania sú ľudské a každú chybu možno ospravedlniť. Ale dôležité je odpustiť. Iba tak môžeme kráčať ďalej bez predsudkov. Slobodne.
Dlhé. To je prvé slovo ktoré mi napadlo a teším sa, že som nebola v kine a mala možnosť si občas odskočiť. Príbeh ženy, ktorá má zrazu pocit, že prišla o všetko a premýšľa kam vlastne patrí. A prejde hodný kus sveta aby to našla – paradoxne príde na najštandardnejšie klišé. Je smutné, že taká dlhá metráž je potrebná na vysvetlenie potešenia a sebalásky. Sme na tom tak zle, že nevieme tie najprirodzenejšie veci? Pár otrepaných životných právd a priveľa vaty – keď si budem najbližsie liečiť srdce, siahnem radšej Pod toskánske slnko. PS: prečo trpíme predstavou, že iba taliani si dokážu užiť?
70% - aj keď ma miestami iritovalo nelogické chovanie účastníkov hry na smoliarov - poväčšine vlastnou voľbou - záver vylepšil celkový dojem. Zgustnú si najmä odporcovia happyendov.
Zaujímavé. Vadil mi spôsob podania. Pripadala som si ako dieťa v škôlke, ktorému treba všetko minimálne trikrát zopakovať a podporiť vizuálnou ukážkou. Neustále sa opakujúce zábery zbytočne predlžovali stopáž a rozriedili celkový dojem až na 50%.
Musím dať tri hviezdičky, lebo Sex v meste dostal dve a toto bolo zábavnejšie. Navyše sa mi páčilo, že sa na tejto "srande" zúčastnilo aj viacero osobností ktoré pôsobia mimo kinematografie. I keď mám popri tom stále na pamäti slová otca mojej známej - sranda patrí do záchoda :) Každopádne však až po sexe...nie každom..iba v tom v meste..jablku :)
Jedna hviezdička za komentáre, ktoré posúvajú súťaž, či čo to vlastne je, tam, kam patrí. Medzi zábavu pre masy, bez snahy o intelekt či umelecké výšiny. Túžba zasmiať sa na cudzom nešťastí, zlyhaní či hlúposti je predsa stará ako ľudstvo samo. Tak sa nesmejme potichu a priznajme si tú slabosť. Napokon...učinkujúci nám bavia dobrovoľne - a čo ešte taká Kleopatra z Turca...užíva si to aj s rodinou.
Milujem tento príbeh plný odvahy, lásky, obetavosti a zmesy smútku a radosti. Nikdy si nenechám ujsť zážitky Idgie a Ruth. Sledujem ako ovplyvnia život Evelyn a ako plynú ich bolesti a straty. Znovu prežívam ich prehry a víťazstvá a učím sa ako prekonať tie svoje. Najlepší príbeh môjho života - úžasne spracovaný. Tajomstvo úspechu je v omáčke :)
Príjemná komédia s náznakom seriózneho podtónu. Mám rada európsku jednoduchosť bez čipiek a bez pátosu. Dokonca aj bez prekvapení a s vopred jasným záverom.
Pre mňa plný počet. Knihu som čítala dávnejšie a zanechala vo mne rovnaký pocit. Pohľad, ktorý nám vraví, že na holokauste nie je najhoršie to, že sa môže stať aj nám, ale to, že to môžeme urobiť aj my. Že nitka je tenučká a to obrovské množstvo ľudí ktoré sa na vyhladzovaní zúčastňovalo nemohlo byť paušálne to najhoršie zo zemegule a pud sebazáchovy ide poza vedomie či možné výčitky. Že trest prichádza občas ako pomsta a nezaleží ani tak na trestanom ako na pocite obete a pravda nie je na svete najdôležitejšia. A tiež, že nie je dôležité ako sa cítime, ale čo urobíme. Pre mňa, v súvislosti s mnohým iným prečítaným, veľmi silná výpoveď.
Pre mňa slabšie ako Mesto tieňov, aj keď so známejšími tvárami a zvučnejšími menami. Navyše - Marián Slovák a jeho rola mi skôr prekáža, než by predstavoval mocenský tlak a Zuzine rodinné záležitosti ma nudia. Uvidíme čo bude ďalej, ale v tomto prípade sa mi zdá, že menej by bolo viac.
Bolesť vždy čaká niekde vedľa a príde. Ale nikdy neostane. Tak pravil skúsený dedo, ktorý bolesti zvládol dosť. Všetko ticho, bez pátosu a dramatických scén. Pripomenul mi, že dnes je všetko hlučnejšie, okázalejšie a dramatickejšie. Zabudli sme na časy núdze, trápení a bolesti. Aj preto treba pripomienku. Obzvlášť v takejto podarenej podobe.
Páči sa mi Tronovo hodnotenie. Snáď k celkovému kontextu by som dodala, že pohľad je historicko-mužský, keď za všetko vlastne môžu ženy a kráľ je iba obeťou ich rafinovanosti či neschopnosti splodiť mužského potomka, inak nežný muž, túžiaci po láske a nekompromisne oddaný svojmu kráľovstvu. Brr. Mnoho mu nepridal ani nevýrazný herec. Nevravím, že bez emócií, ale dalo sa z toho vytrieskať omnoho viac.
Prijateľne spracovaná téma vlastných démonov a výčitiek. Mladá jachtárka sa musí, v samote a v bezvetrí, vysporiadať so vzťahom k matke a čeliť vlastnému strachu.
***SPOJLER***REX MUNDI: neviem, kde sa objavila téma halucinogénnych rias. Tento motív som nepostrehla a riasy pre mňa predstavovali snád len rýchlejšie plynutie času, resp. zvyšovali dojem neprirodzenosti dlhého obdobia hmly, akoby loď na tom mieste uviazla nie náhodne, ale zámerne, akoby na pomedzí medzi životom a smrťou, kde si zomrelí riešia svoje vlastné nevysporiadané postoje
Tak chladné, kruté, aristokraticke a ženské. Moje srdce plakalo a ja som vedela,že keby som to bola ja, umierala by som kúsok po kúsku. Pretože žena - matka mení svoj život za ich podnes deň. A mnohé si tento odveký postoj k ženám nesieme v kolektívnom nevedomí spolu s neschopnosťou úplného odovzdania sa. Famózny kostýmový príbeh o slabosti a sile.
A chcete dať volebná právo všetkým mužom? kdeže!...to by dopadlo :)
Téma, ktorá nás bude stíhať ešte dlho i keď mladší ju tak emočne nevnímajú. Zaslúžilý lekár a laureát na cenu pamäti národa je postavený zoči- voči minulosti. Všetko sa rozbaľuje postupne, jeho postoje, rodina, problémy, minulosť a jej osoby a obsadenie. To všetko dnes a s dobrou gradáciou. Až tak, že schyľujúc sa k záveru už nutne očakávame, či predstaviteľ morálky ustojí svoj kredit. Bola som spokojná.
Moje komentáře
Psí rok (2009)
Pes s človek spolu tvoria zvláštny spolok. Aj na Psí rok sa treba dívať dlho a pozorne, aby človek prišiel na to, kde to má vlastne muchy a kde je pes zakopaný. Ano, zase pes :) Lebo tak ako Devon, ani John nehovorí o svojich traumách a divák musí premýšľať sám. Tempo je pomalé, pre niekoho možno až nudné. Ja som sa však nenudila a ochotne som prijala rozuzlenie nabádajúce k návratu k prírode. Možno aj preto pre mňa štyri hviezdičky.
Habitación en Roma (2010)
Láska, sex a renesancia v jednej izbe v Ríme. Krátky útek z reality podfarbený skvelou hudbou, ktorá pomohla vytvoriť atmosféru a pridala jednu celú hviezdičku. Lebo milovanie mi pri nej nepripadalo obscénne a pomaly plynúce obrázky ma nezabíjali nudou. Bolo to ako pomaly plynúca erotická báseň s náznakom epiky. Len taká ľahká a trochu smutná...
Na území žen (2007)
Príbeh mladého Cartera, ktorý vnáša miestami až starecký náhľad do problémov malomestskej rodinky, by možno nebol vôbec zlý, keby sa ho niekto nerozhodol nadabovať. Asi by stále ostal klišoidný a nie celkom uveriteľný, ale istotne by bol pozerateľný. Meg Ryan mám stále rada aj s jej neverbálnym prejavom a ani ostatní to až tak nezbabrali. Ale ten dabing... odradil ma aj od originálu.
Norské dřevo (2010)
Farebné, pomalé, smutné - celkom som si nevedela predstaviť ako sa dá podchytiť táto téma, ale celkom sa to podarilo. Tak trochu symbolicky a metaforicky. Stále to však ostáva kúskom pre Murakamiho fanúšikov a verím, že tí, ktorí to nečítali sa neubránili nude. Tiež sa mi zdalo, že scenár ponúkal aj pár nových záverov, ktoré v knihe neboli tak jasne pomenované. Film však ostáva prílohou ku knihe.
Lidice (2011)
Bez hrdinstva a bez pátosu.Tak ako nás pud sebazáchovy núti prežiť iba preto, aby sme si na konci toho všetkého, keď tlak opadne, mohli hlavou prehnať guľku. Lebo nie všetko sa dá zniesť a nie vždy možno byť hrdinom. A posolstvo? Ostaňme blízko. Aby sa nestalo, že si už naozaj nikto nebude pamätať!
Králova řeč (2010)
hygienik to povedal za mňa :)
Muž ve stínu (2010)
Dobrá atmosféra, dobré výkony, dobrá hmla, dážď aj kulisy. Ale dobrá je málo, obzvlášť keď politická zápletka priniesla opäť iba ďalšie klišé o zlých Amíkoch, manipulovaných Britoch a rafinovaných ženách. Záver to síce neposral, ale ani nevytrhol. Ani meno Polanski neprelomilo pocit, že stojím presne na hranici nudy.
Habermannův mlýn (2010)
O vojne a po vojne - lebo nezáleží na tom aký ste Čech, Nemec si Žid. Záleží iba na tom, aký ste človek.
Au Pair aneb Slečna na hlídání (TV film) (1999)
Premýšľam nad motiváciou tvorcov. Naozaj chcú mať vysokoškolsky vzdelané opatrovateľky? Alebo by to bez týchto hlúpych hybridov škaredých káčat, popolušiek a protivných macôch nikto nerobil? Inak už ostáva iba možnosť, že presviedčajú o tom, že tie otrasné decká sú vo vnútri samé zlato. Nedajte sa oklamať - nie sú! Dá sa to síce prežiť, ale žiadna zábava.
Schody (TV film) (1998)
Príjemný príbeh, ktorému sa podarilo vyhnúť náboženskej propagande a napriek tomu povedať všetko dôležité o viere a nedôvere, o pokore a pýche, ale aj o tom, že aj zlyhania sú ľudské a každú chybu možno ospravedlniť. Ale dôležité je odpustiť. Iba tak môžeme kráčať ďalej bez predsudkov. Slobodne.
Jíst, meditovat, milovat (2010)
Dlhé. To je prvé slovo ktoré mi napadlo a teším sa, že som nebola v kine a mala možnosť si občas odskočiť. Príbeh ženy, ktorá má zrazu pocit, že prišla o všetko a premýšľa kam vlastne patrí. A prejde hodný kus sveta aby to našla – paradoxne príde na najštandardnejšie klišé. Je smutné, že taká dlhá metráž je potrebná na vysvetlenie potešenia a sebalásky. Sme na tom tak zle, že nevieme tie najprirodzenejšie veci? Pár otrepaných životných právd a priveľa vaty – keď si budem najbližsie liečiť srdce, siahnem radšej Pod toskánske slnko. PS: prečo trpíme predstavou, že iba taliani si dokážu užiť?
Muži v říji (2009)
Ja si nepomôžem - už dávno sa mi nepodarilo nahlas sa pred televízorom smiať a preto štyri. Marigold to vystihol bezchybne - môžem už jedine súhlasiť.
Četnické humoresky (TV seriál) (1997)
Pre mňa dookola pozerateľný seriál s neopakovateľnou atmosférou. Títo strážnici sa nedajú nemilovať. No řekni, Kikino :)
Dům z písku a mlhy (2003)
70% - aj keď ma miestami iritovalo nelogické chovanie účastníkov hry na smoliarov - poväčšine vlastnou voľbou - záver vylepšil celkový dojem. Zgustnú si najmä odporcovia happyendov.
Život po lidech (TV seriál) (2009)
Zaujímavé. Vadil mi spôsob podania. Pripadala som si ako dieťa v škôlke, ktorému treba všetko minimálne trikrát zopakovať a podporiť vizuálnou ukážkou. Neustále sa opakujúce zábery zbytočne predlžovali stopáž a rozriedili celkový dojem až na 50%.
Asterix a Olympijské hry (2008)
Musím dať tri hviezdičky, lebo Sex v meste dostal dve a toto bolo zábavnejšie. Navyše sa mi páčilo, že sa na tejto "srande" zúčastnilo aj viacero osobností ktoré pôsobia mimo kinematografie. I keď mám popri tom stále na pamäti slová otca mojej známej - sranda patrí do záchoda :) Každopádne však až po sexe...nie každom..iba v tom v meste..jablku :)
Farmár hľadá ženu (TV pořad) (2010)
Jedna hviezdička za komentáre, ktoré posúvajú súťaž, či čo to vlastne je, tam, kam patrí. Medzi zábavu pre masy, bez snahy o intelekt či umelecké výšiny. Túžba zasmiať sa na cudzom nešťastí, zlyhaní či hlúposti je predsa stará ako ľudstvo samo. Tak sa nesmejme potichu a priznajme si tú slabosť. Napokon...učinkujúci nám bavia dobrovoľne - a čo ešte taká Kleopatra z Turca...užíva si to aj s rodinou.
Majster kat (1966)
Tron to povedal za mňa - hviezdička plus za rok vzniku. Paľa Bielika by sme aj dnes potrebovali.
Smažená zelená rajčata (1991)
Milujem tento príbeh plný odvahy, lásky, obetavosti a zmesy smútku a radosti. Nikdy si nenechám ujsť zážitky Idgie a Ruth. Sledujem ako ovplyvnia život Evelyn a ako plynú ich bolesti a straty. Znovu prežívam ich prehry a víťazstvá a učím sa ako prekonať tie svoje. Najlepší príbeh môjho života - úžasne spracovaný. Tajomstvo úspechu je v omáčke :)
Jen žádnou paniku (TV film) (2006)
Príjemná komédia s náznakom seriózneho podtónu. Mám rada európsku jednoduchosť bez čipiek a bez pátosu. Dokonca aj bez prekvapení a s vopred jasným záverom.
Spalovač mrtvol (1968)
bŕŕŕ
Svatby pana Voka (1970)
Tak nádherne prízemný humor :) Nedá sa nič, iba smiať.
Předčítač (2008)
Pre mňa plný počet. Knihu som čítala dávnejšie a zanechala vo mne rovnaký pocit. Pohľad, ktorý nám vraví, že na holokauste nie je najhoršie to, že sa môže stať aj nám, ale to, že to môžeme urobiť aj my. Že nitka je tenučká a to obrovské množstvo ľudí ktoré sa na vyhladzovaní zúčastňovalo nemohlo byť paušálne to najhoršie zo zemegule a pud sebazáchovy ide poza vedomie či možné výčitky. Že trest prichádza občas ako pomsta a nezaleží ani tak na trestanom ako na pocite obete a pravda nie je na svete najdôležitejšia. A tiež, že nie je dôležité ako sa cítime, ale čo urobíme. Pre mňa, v súvislosti s mnohým iným prečítaným, veľmi silná výpoveď.
Kriminálka Staré Mesto (TV seriál) (2010)
Pre mňa slabšie ako Mesto tieňov, aj keď so známejšími tvárami a zvučnejšími menami. Navyše - Marián Slovák a jeho rola mi skôr prekáža, než by predstavoval mocenský tlak a Zuzine rodinné záležitosti ma nudia. Uvidíme čo bude ďalej, ale v tomto prípade sa mi zdá, že menej by bolo viac.
Tichá bolest (1990)
Bolesť vždy čaká niekde vedľa a príde. Ale nikdy neostane. Tak pravil skúsený dedo, ktorý bolesti zvládol dosť. Všetko ticho, bez pátosu a dramatických scén. Pripomenul mi, že dnes je všetko hlučnejšie, okázalejšie a dramatickejšie. Zabudli sme na časy núdze, trápení a bolesti. Aj preto treba pripomienku. Obzvlášť v takejto podarenej podobe.
Moon (2009)
Lepšie ako KevSpa by som to nevystihla.
Králova přízeň (2008)
Páči sa mi Tronovo hodnotenie. Snáď k celkovému kontextu by som dodala, že pohľad je historicko-mužský, keď za všetko vlastne môžu ženy a kráľ je iba obeťou ich rafinovanosti či neschopnosti splodiť mužského potomka, inak nežný muž, túžiaci po láske a nekompromisne oddaný svojmu kráľovstvu. Brr. Mnoho mu nepridal ani nevýrazný herec. Nevravím, že bez emócií, ale dalo sa z toho vytrieskať omnoho viac.
Visitors (2003)
Prijateľne spracovaná téma vlastných démonov a výčitiek. Mladá jachtárka sa musí, v samote a v bezvetrí, vysporiadať so vzťahom k matke a čeliť vlastnému strachu. ***SPOJLER***REX MUNDI: neviem, kde sa objavila téma halucinogénnych rias. Tento motív som nepostrehla a riasy pre mňa predstavovali snád len rýchlejšie plynutie času, resp. zvyšovali dojem neprirodzenosti dlhého obdobia hmly, akoby loď na tom mieste uviazla nie náhodne, ale zámerne, akoby na pomedzí medzi životom a smrťou, kde si zomrelí riešia svoje vlastné nevysporiadané postoje
Vévodkyně (2008)
Tak chladné, kruté, aristokraticke a ženské. Moje srdce plakalo a ja som vedela,že keby som to bola ja, umierala by som kúsok po kúsku. Pretože žena - matka mení svoj život za ich podnes deň. A mnohé si tento odveký postoj k ženám nesieme v kolektívnom nevedomí spolu s neschopnosťou úplného odovzdania sa. Famózny kostýmový príbeh o slabosti a sile. A chcete dať volebná právo všetkým mužom? kdeže!...to by dopadlo :)
Kawasakiho růže (2009)
Téma, ktorá nás bude stíhať ešte dlho i keď mladší ju tak emočne nevnímajú. Zaslúžilý lekár a laureát na cenu pamäti národa je postavený zoči- voči minulosti. Všetko sa rozbaľuje postupne, jeho postoje, rodina, problémy, minulosť a jej osoby a obsadenie. To všetko dnes a s dobrou gradáciou. Až tak, že schyľujúc sa k záveru už nutne očakávame, či predstaviteľ morálky ustojí svoj kredit. Bola som spokojná.