jakeer

SCANDI 2024: Mads je mojim najobľúbenejším hercom súčasnosti a budem sa opakovať (hádam vo všetkých recenziách z festivalu), ale pri škandinávskych, ergo dánskych filmoch mám rád autenticitu. A tá musela ísť v tomto filme bokom, azda aj z dôvodu obrovského rozpočtu (a tak museli film predať aj priblblému americkému fanúšikovi netflixu). Niežeby atmosféra nebola hutná, Mads nehral skvelo a réžia nebola špičková. To všetko bolo. Ale bol tu pocit veľkej štylizovanosti. Hlavný záporák je arcizloduch, ktorý je komickou karikatúrou. Je márnivý, neustále chľastá víno, šuká poddané a správa sa detinsky (aj v najvyšších kruhoch). Mads je v podstate ako aj v iných filmoch ten mlčanlivý, tvrdý správňak. (Spoilery) Zaujímavý vývoj nastáva akurát v postave Anny Barbary. Tá síce svojho nového šéfa učičíka, že vie, že jeho srdce patrí inej. Ale pravidelným prísunom sexu prekoná aj túto prekážku. Na záver sama zabíja arcizloducha a ako pomstu mu triumfálne usekne vtáka, asi tri sekundy pred jeho smrťou (pričom celá vražda sa dala urobiť nebadane). Dej je predvídateľný - keď sa Ludvig lúči so svojou počernou "adoptívnou" dcérou, tak napriek dojímavosti scény viete, že to posledným zbohom nie je. Aj na finálne vyslobodenie Anny Barbary z väzenia/otroctva by stávkové vypísali nízky kurz. Hanbím sa, že takto kvalitnému filmu s podmanivou atmosférou dávam len štyri hviezdy (aj vo svetle toho, akým filmom som dal rovnaké hodnotenie nedávno), ale proste sú veci, "přes které vlak nejede".

SCANDI 2024: Škandinávsku tvorbu mám rád už vyše desiatich rokov, ale Fíni mi z tých štyroch (piatich) krajín rezali vždy najmenej. Toto bol však ďaleko najlepší fínsky film, aký som kedy videl. Polyamoria prišla do našich slovníkov len toť nedávno, niekedy spolu s covidom a ja som k tomu konceptu spolužitia zaujal apriori negatívny postoj. Mohol za to určite aj fakt, že ho komunikovali predvšetkým senzáciechtivé influencerky. Tie boli samozrejme happy, fresh a nad vecou - tak ako aj všetci ich polyamorní partneri. Štyria malí dospelí však geniálnym výberom postáv hovoria už o manželstve štyridsiatnikov, kde sa polyamoria stala z núdze cnosťou, keď už bola odhalená nevera. Tvorcom slúži ku cti, že ako hlavné postavy tu nie sú len spomínaní manželia, ale plnohodnotne sa venujeme aj ich partnerom. Film nazerá do vnútra všetkých štyroch postáv a to škandinávsky autentickým spôsobom. Scény - napr., kde sa všetci štyria navzájom zverujú, čo ich na takom spolužití trápi, alebo záverečná scéna spred kostola, kde svojich druhých partnerov predstavujú rodinnému známemu sú skutočné - nemáte pocit filmovej štylizácie, ale toho, že to je naozaj život. Film nadovšetko nesúdi - nehovorí svoj názor, či je polyamoria správna, alebo nie. Akurát nám hovorí, aké ťažké to pre dotyčných musí byť (a to je kontrast oproti tým hustým rečiam mediálnych propagátorov). Film nemožno neporovnať s dánskou Komúnou, ktorá niesla podobnú tématiku, no nebola tak realistická (ale skôr štylizovaná)

SCANDI 2024: Dráma umne mixnutá s thrillerom. Nemohlo mi to nepripomenúť Fitzekov román Pasažier 23, ktorý tiež hovorí o trestnom čine na zaocénskej výletnej lodi. Trine Dyrholm sa nachádza v mojom TOP 10 zozname herečiek, no hrala už aj v lepších filmoch. Úvod vyvolal otázku, či to je ďalší počin, kde bude Trine hrať sexy cougar, ktorá sexuje so zajačikmi. Len ani si nestihla vrznúť v strojovni a už znásilnili jej filmovú dcéru. A dráma sa tak venuje práve tomuto. Dáni tu ponúkajú trochu iný pohľad na metoo (keď je napríklad úplne na mieste spochybňovať, či sa skutok stal), ale niektoré scény mi prišli už (bohužiaľ) na americký spôsob. Napríklad scéna (budem spoilerovať), kde matka označí na diskotéke do mikrofónu podozrivého zo znásilnenia jej dcéry mi prišla zbytočne dramatizovaná. Taktiež v závere, keď už matka s dcérou nájdu skutočného vinníka, tak samy dve lezú do jeho kajuty a nahrávajú si ho na mobil (o niečom takom sa nedá ani náhodou predpokladať, že to dopadne dobre). Tú starú dobrú autentickú Škandináviu tu máme ale zastúpenú tiež, najmä v práci s atmosférou. Dlhé napínavé scény, ako pri opúšťaní lode, tak aj z letiska sú vynikajúce. Trine odviedla svoj štandard a na štyri hviezdy to stačí.

SCANDI 2024: Festival som začal nechtiac (zmeškal som Bozk) týmto. A veruže toto nie sú veci, kvôli ktorým milujeme škandinávsku kinematografiu (ktorá sa bežne vyznačuje surovou realistickosťou). Zo škandinávskeho naturelu tu zostala iba jemná kritika kapitalizmu - no ani tú nemožno brať vážne, keďže film je takouto ftákovinou. Dilema, že nakoľko má byť umenie komerčné  by sa dala natočiť aj divácky menej odpudivým spôsobom. Hoci lístok stál 7 eur, polovica divákov odišla v priebehu filmu - a ja som bol z tých čo vydržali azda jediný, ktorý sa pred projekciou nezhúlil. Zbytočne surrealitická haluška.

Päť hviezd? A prečo nie... Síce sa film snaží klamať telom - jeho názov, ale aj trailery a všetky propagačné materiály sa tvária, že pôjde o tínedžerský chľastací film. A on ním aj je, ale tie európske filmové ceny dávajú tušiť, že tam istý presah je. Tým presahom je vnútorný svet hlavnej hrdinky. Jej emócie máme neustále na dlani a tak film nesledujeme jej očami, ale dušou. Aj skvelé vyobrazenie diskotéky nám dáva pocítiť, ako by sme boli opití spolu s ňou. Hlavný motív tu máme z bežných tínedžerských komédií, ale tento raz z pohľadu dievčaťa - snaha stratiť panenstvo. A keď sa to napokon podarí, tak to zďaleka zaostane za očakávaniami (lebo to hraničí so zneužitím). To rozčarovanie je tu skvelo podtrhnuté aj následným dobiedzaním jej dvoch kamarátok, ktoré tu stratu panenstva prirovnávajú pomaly výhre v lotérii, ale hlavná hrdinka zažíva obrovskú bolesť. Film tak nastavuje zrkadlo spomínaným tínedžerským komédiám, kde zašukaním si to (triumfálne) končí (no tu sa môžeme pozrieť aj za oponu). A aby tu dostal odpoveď Arsenal83, či dezoláti jemu podobní, tak normálny muž nepotrebuje formulár, aby pochopil, kedy môže a kedy nie. Medzi zaužívané pravidlá by si mohol každý zaviesť nové a to jest: s na mol opitou ženou nie. (Pozn.: Toto nie je reakcia na jednu recenziu dotyčného, ale na pomaly všetky. Tie nie sú nikdy recenziou filmu, ale demonštráciou jeho dezolátskeho svetonázoru - stačí si pozrieť).

TV HALLMARK UVÁDZA! Je to typ filmov, aké sme mohli vídať v 90. rokoch (a to nemyslím celkom ako kompliment). Od začiatku sa to tvári ako ľahká konverzačka, no na konci dňa sa dozvedáme, že okrem hlavnej aj všetky vedľajšie postavy majú istý nevypovedaný príbeh (kocúra nevynímajúc). Je tu veľmi jednoduchý humor a predvídateľná zápletka. John Malkovich nemá veľmi priestor predviesť niečo zo svojho nemalého hereckého umu a tak sa blisne aspoň slušnou francúzštinou. A možno som na vine ja, že som sa nechal tak skaziť dnešnou cynickou dobou a neviem už oceniť poctivú všeobjímajúcu limonádku. P.S. Musím zložiť poklonu Fanny Ardant. Celý čas som si myslel, že tu hrá mladú vdovu a k starému Malkovichovi by sa nehodila. A ona má 74 rokov a je od Malkovicha staršia. Francúzky vedia.

Tak nám 88 ročný Woody Allen predviedol úžasný šprint. Film má šialené tempo - a to sa zo začiatku tvári ako nudná konverzačka. Všetky zvraty a dejové zmeny sa dejú v podstate okamžite. Hlavná postava je veľmi rýchlo neverná a jej manžel veľmi rýchlo na neveru príde. A hoci film hovorí o zložitých životných situáciách, dokonca aj o zločinnom konaní, stále si drží istú grotesknosť a je nad vecou. Je to najlepšie využitých 90 minút vo filme, čo som za ostatný čas videl. Záver je v štýle "kto druhému jamu kope, sám do nej spadne" - mohli by to premietať ako šablónu deťom na prvom stupni základnej školy... Ale to neuberá snímke na kvalite, len podčiarkuje jej grotesknosť.

Určite u mňa zahrala atmosféra kina Lumiere, ktorá v celkovom dojme pridala aspoň jednu hviezdičku. V hlavnej úlohe môj obľubený Toni Servillo, známy predovšetkým zo Sorrentinových filmov. No narozdiel od týchto tu nemá veľmi čo hrať. Zachraňuje to svojou charizmou a dobráckym úsmevom (aby sme pochopili, že naozaj hrá postavu dobráka). Valerio Mastandrea už v podobnom filme hral, dokonca od rovnakého režiséra (Miesto splnených túžob). To boli silnejšie štyri hviezdičky. Film ťahá skvelý nápad. Rozoberáme tu veci, o ktorých sme už všetci niekedy chtiac-nechtiac premýšľali (napr. ako by vyzeral náš pohreb). Páči sa mi aj nie prvoplánový prístup k výberu dôvodov, prečo dotyční spáchali samovraždu. Slabšia mi prišla postava malého chlapca - bol asi iba barličkou pre dôležitejšiu postavu policajtky, ktorá vďaka nemu znovuobjavila svoj materský pud. Aj nemocničná scéna s tým, keď sa naplno prejavil charakter jeho rodičov mi prišla ako jediná zlá z celého filmu. Rozprávačský koncept siedmich dní by sa vopred mohol zdať ako repetitívny a schematický, no napokon bol využitý veľmi dobre. Záver zodpovedá minimálne dve otázky, ktoré sme si počas celého filmu kládli (no spoiler).

Logika v tomto filme odišla zrejme na dovolenku. Na úvod triedneho kreténa pochytí nával nihilizmu a odíde žiť na strom. Zo slov jeho otca je zrejmé, že to je jeho bežná prax. Jeho spolužiaci však prepadnú existencialistickej kríze a snažia sa ho presvedčiť o tom, že naozaj na niečom záleži - a to tým, že začnú zhromažďovať ich obľúbené veci. Tento koncept však padne už hneď pri druhej osobe, keďže dotyční túto hru zneužívajú na to, aby sa navzájom mstili. Síce sami krvopotne dodržiavajú pravidlá hry a istú hráčsku česť (ako napríklad hráč kartovej hry, ktorý zo cti splatí svoj hráčsky dlh), ale nesmierne ich serie, keď sa hrá dotýka ich samých. A preto na just chcú amputovať prst tomu, kto ich defloroval. Hoci väčšinu eskapád robia v noci, rodičov vôbec netankuje, čo ich ratolesti stvárajú. O pôvodného kreténa na strome vôbec nejde, o tejto iniciatíve sa mu po celý čas nezmienia. Keď napokon všetko praskne a o tejto psychiatrii sa dozvie polícia, rodičia a aj škola, sú akože zachránení tým, že ich výčiny sú považované kurátorkou za umenie a dokážu to dobre predať. Vtedy sa už odvážia sa pochváliť aj svojmu guru zo stromu (ktorý dovtedy zostal pevný a nezliezol ani pri prísľube kvalitného sexu) a ten sa teda ide s nimi pozrieť na ich výtvor do onej šopy. A hoci poznajúc jeho povahu, že to je extrémisticky anarchokomunista, sa cítia napokon dotknutí jeho odmietnutím, keď im vyčíta, že o panenstvo, prst či škrečka prišli len pre všivé peniaze. Zavraždia ho a akýmsi temným koncom má byť to, že im to všetko prejde. Na škandinávskej kinematografii mám rád ako vie byť až na dreň autentická. Toto bola však totálna pičovina. P.S. Jednu hviezdičku dávam za to, že na necelých 90 minútách dokázali byť dobre vykreslené charaktery.

Tak skvelý kinozážitok, až ma to primälo premýšľať nad zmenou mojej filmovej TOP 10 na ČSFD. A hoci som tak neurobil, aspoň som si dal do topky Sandru Hüller, ktorá už hrala v niekoľkej skvelej záležitosti za sebou a za mňa je to najlepšia európska herečka súčasnosti. Sála v artovom kine bola z "väčšej polovice" naplnená a atmosféra určite pridala na zážitku - a to sa väčšinou hrobovo mlčalo. Tak otrepaný námet - dráma zo súdnej siene a pritom tak unikátne spracované. Sú tu pre európsku kinematografiu typické dlhé mĺkve zábery, ale tvorcovia filmu nikdy nenudia. Mnohé scény sú desivejšie a sklúčujucejšie než v ktoromkoľvek horore či thrilleri. Beat z rapovej skladby 50Centa vo mne už asi nadosmrti zanechá pavlovov reflex a pri každom ďalšom vypočutí v budúcnosti sa isto strasiem. Aj v komornom filme vie režisérka rozprávať príbeh coolovými filmárskymi porstriedkami. A na záver dodám, že ide o najlepšie odrozprávaný príbeh s nejasným koncom (bola to vražda či samovražda?), aký som kedy videl.