jakeer

Christopher Nolan kedysi povedal, že každý dobrý film potrebuje kúsok Michaela Cainea. Som rád, že sa mu dobrý film podarilo natočiť aj bez spomínaného velikána (toho času na zaslúženom dôchodku). Je pravda, že Nolan, čoby jeden z mojich dvoch naj režisérov uspokojil moje divácke chúťky po dlhých deviatich rokoch, keď Dunkirk a Tenet boli pre mňa (síce štvorhviezdičkovým) sklamaním. Nesúhlasim síce s nadšenými hlasmi, že ide o najlepší Nolanov film, lebo ním naozaj nie je (a ani druhým či tretím), ale po filmárskej stránke mu nie je čo vytknúť. Zozačiatku to je síce Oppenheimerov život letom svetom, tempo je šialené, až sa to napokon radikálne spomalí. Výbuch bomby neznamená vyvrcholenie filmu, po ňom nasleduje ešte cca hodina deja, ktorý pojednáva o tom zvláštnom pojednávaní (bol to súd, disciplinárka či čo?), ktoré mňa nejako osobne nezaujíma (tak ako ani Oppenheimerovo sukničkárstvo, arogancia či osobný život celkovo). Boli to podobné pocity, ako pri Eastwoodovom filme Sully, kde tiež chceli hlavnú postavu perzekvovať, no mne to žily netrhalo. Čo je naozaj na deji zaujímavé, je vhľad do toho, ako atómovka vznikala. Nolan už menej hrá na formu ako v jeho ranej tvorbe, film je v podstate konverzačkou, ale svoje povestné audiovizuálne fičúry teraz s mierou využíva predovšetkým na podkreslenie vnútorného boja hlavného hrdinu (alebo v čiernobielej farbe jeho nemesis). Snímka otvára polemiku o morálnosti vzniku a napokon použitia jadrovej zbrane a priestor na vlastný záver ponecháva aj divákovi. P.S. Aby som nezabudol, videné v IMAXe.

TV HALLMARK UVÁDZA! Je to typ filmov, aké sme mohli vídať v 90. rokoch (a to nemyslím celkom ako kompliment). Od začiatku sa to tvári ako ľahká konverzačka, no na konci dňa sa dozvedáme, že okrem hlavnej aj všetky vedľajšie postavy majú istý nevypovedaný príbeh (kocúra nevynímajúc). Je tu veľmi jednoduchý humor a predvídateľná zápletka. John Malkovich nemá veľmi priestor predviesť niečo zo svojho nemalého hereckého umu a tak sa blisne aspoň slušnou francúzštinou. A možno som na vine ja, že som sa nechal tak skaziť dnešnou cynickou dobou a neviem už oceniť poctivú všeobjímajúcu limonádku. P.S. Musím zložiť poklonu Fanny Ardant. Celý čas som si myslel, že tu hrá mladú vdovu a k starému Malkovichovi by sa nehodila. A ona má 74 rokov a je od Malkovicha staršia. Francúzky vedia.

Určite u mňa zahrala atmosféra kina Lumiere, ktorá v celkovom dojme pridala aspoň jednu hviezdičku. V hlavnej úlohe môj obľubený Toni Servillo, známy predovšetkým zo Sorrentinových filmov. No narozdiel od týchto tu nemá veľmi čo hrať. Zachraňuje to svojou charizmou a dobráckym úsmevom (aby sme pochopili, že naozaj hrá postavu dobráka). Valerio Mastandrea už v podobnom filme hral, dokonca od rovnakého režiséra (Miesto splnených túžob). To boli silnejšie štyri hviezdičky. Film ťahá skvelý nápad. Rozoberáme tu veci, o ktorých sme už všetci niekedy chtiac-nechtiac premýšľali (napr. ako by vyzeral náš pohreb). Páči sa mi aj nie prvoplánový prístup k výberu dôvodov, prečo dotyční spáchali samovraždu. Slabšia mi prišla postava malého chlapca - bol asi iba barličkou pre dôležitejšiu postavu policajtky, ktorá vďaka nemu znovuobjavila svoj materský pud. Aj nemocničná scéna s tým, keď sa naplno prejavil charakter jeho rodičov mi prišla ako jediná zlá z celého filmu. Rozprávačský koncept siedmich dní by sa vopred mohol zdať ako repetitívny a schematický, no napokon bol využitý veľmi dobre. Záver zodpovedá minimálne dve otázky, ktoré sme si počas celého filmu kládli (no spoiler).

Je to autentické, je to surové, Škandinávci by sa nemuseli za podobný počin hanbiť. Neopozerané tváre hrajú veľmi slušne a ani tie opozerané sa nenechávajú zahanbiť. Solčanskej takéto spoločenské filmy idú, mám jej tvorbu neporovnateľne radšej než ľudovejšieho Bebjaka.

Pred troma rokmi sa mi neľahko pozeral oscarový film Otec s Anthonym Hopkinsom, lebo v tom čase už moju babku trápil alzheimer. A ani teraz sa nemôžem na podobný film pozerať s odstupom, keď už to má babka za sebou. Bez ohľadu na kvalitu spracovania je dobré, že takéto filmy vôbec vznikajú a robia osvetu. Alzheimer býva terčom nie kvalitných anekdot o Nemcovi, ktorý schováva babkám veci, ergo synonymom pre vtipné zabúdanie. Ale ako môžeme vidieť, je to naozaj strašná choroba. Film Otec pozeral na demenciu z pohľadu postihnutej osoby, Matylda je skôr pohľadom rodiny pacienta. Téma bola spracovaná celkom verne, ale po filmárskej stránke to až také slávne nie je. Človek sa celé dve hodiny nezbaví pocitu, že sleduje film. Dialógy šuštia papierom, scenáristi tlačia postavy do vykonštruovaných scén. Rodena sme tiež už videli v autentickejších snímkach. P.S. Keď nám babka utiekla raz a to len z druhého poschodia bytovky na prízemie, považovali sme to za strašný prúser. Matylda utečie asi päťkrát, sama sa túla po Prahe a syn s vnukom len doma čakajú, než im niekto zavolá.

Takto nejako mohol vyzerať Žižka, ak by Jákl vedel natáčať filmy. On to zrejme robil s lstivým úmyslom, že aký je mainstreamový a pritom ten film skončil v hlbokom mínuse. A stavil by som sa, že Traja musketieri budú v zelených číslach, hoci sa neuchýlili k takémuto filmovému populizmu. Práve naopak, hoc s niektorými odľahčenými scénami, ale stále je to veľmi seriózna záležitosť. Je zjavné, že tvorcovia mali snahu nie o knižnú romantickú formu, ale chceli vtedajšiu dobu predstaviť autenticky, s celou jej surovosťou. Narozdiel od predošlých spracovaní tu vidíme celú komplikovanú politickú situáciu tej doby a nielen arcizloducha Richelieuho. Postava (samozrejme filmová) Evy Green je miernym sklamaním, lebo musí hrať tak trochu karikatúrnu záporáčku. Moderné poňatie je vidieť aj v hudobnom sprievode, ktorý sa nezakladá na rádoby stredovekom citarovom brnkaní, ale ide skôr do Zimmera. Vytknúť musím iba záver, ktorý bol už filmovým klišé (keď dôležitá zásielka z Anglicka dorazila naozaj na poslednú chvíľu). Teším sa na pokračovanie.

VIDENÉ NA FEBIOFESTE 2023 * Bez titulkov má film sotva 80 minút, no pocitovo trval tri hodiny. Herci síce hrajú dobre, no nemajú veľmi čo. Všetko podstatné sa dozvedáme z anotácie. Námet vystačí na jednu epizódu Rodinných prípadov. Réžia k tomu pristupuje bez akejkoľvek tvorivej invencie. Na festival v malo atraktívnom čase sa toto dielo dostalo azda len preto, že bolo lacné.

Po tých bombastických recenziách musím sklamane skonštatovať, že "mnoho povyku pro nic". Verím, že knižná predloha je kvalitnou literatúrou, ktorá pojednáva o smutnej kaúpitole americkej histórie a to verným spôsobom robí aj tento film. Ale nejaká veľká filmárčina to nie je. V podstate komorný 3,5 hodinový príbeh by sa hodil skôr do päťdielnej minisérie z dielne HBO, než na filmové plátno. Dej je predvídateľný, bez akýchkoľvek zvratov a aj rozuzlenie je nanajvýš očakávané. Konanie postáv je mnohokrát nepochopiteľné, či už na strane zloduchov, tak aj na strane poškodených (Indiánov). Scorsese natočil už lepšie filmy a DiCaprio s De Nirom nám tu ponúkajú grimasy, ktoré sme už ikskrát od nich videli. Najlepší herecký výkon tak podáva paradoxne menej známa predstaviteľka hlavnej ženskej postavy. Príjemným obsadením v rolách mužov zákona sú nám dobre známi záporáci z Breaking Bad či Dextera (Jesse Plemons a John Lithgow).

Tak nám 88 ročný Woody Allen predviedol úžasný šprint. Film má šialené tempo - a to sa zo začiatku tvári ako nudná konverzačka. Všetky zvraty a dejové zmeny sa dejú v podstate okamžite. Hlavná postava je veľmi rýchlo neverná a jej manžel veľmi rýchlo na neveru príde. A hoci film hovorí o zložitých životných situáciách, dokonca aj o zločinnom konaní, stále si drží istú grotesknosť a je nad vecou. Je to najlepšie využitých 90 minút vo filme, čo som za ostatný čas videl. Záver je v štýle "kto druhému jamu kope, sám do nej spadne" - mohli by to premietať ako šablónu deťom na prvom stupni základnej školy... Ale to neuberá snímke na kvalite, len podčiarkuje jej grotesknosť.

Sú filmy, ktoré vo vás rezonujú dni po ich projekcii a predsa im nedáte plné hodnotenie. Pre mňa je jedným z takých filmov aj Aftersun (a uznávam, že v podobných prípadoch som tak nízku známku ešte nedal). Tri hviezdičky vyjadrujú totiž môj autentický pocit priamo v kinosále, kde ma film proste nebavil. Áno, ten pomalý dej smeroval k záverečnej bombastickej scéne (kataklizme), tá však nenapravila dojem z predošlých deväťdesiatich minút. A to som absolvoval (aj v kine) stovky pomalých artoviek. A aj uznám, že v tomto filme je skvelo vystihnutá atmosféra 90’s, že je tu výborný strih, že dve hlavné postavy (a to najmä detská herečka) hrajú neuveriteľne dobre. No ako mnohí iní predo mnou v komentároch uviedli, že to nie je príbehový, ale pocitový film, u mňa bola primárnym pocitom nuda. Možno sa k filmu po rokoch vrátim a "nafeelujem" ho na päť hviezdičiek.