Pooli

Kto bola Amy? Diamant ktorý sa zjavil uprostred ničoho. Obrovský talent a nezameniteľný hlas, ktorý dokázal v dobe pop music dostať jazz/soul/blues na vrcholné priečky hitparád. Duša akoby z inej doby. Nádherný, emotívny, hlboký človek nedokázal v tomto plytkom a povrchnom svete nájsť oporu do života, pochopenie a neskôr maják, ktorý by jej ukázal cestu von z temnoty. Obrovská škoda a strata nie len pre hudbu ale aj svet ako taký. V mladom veku dosiahla nevídaný úspech. Bolo by privilégiom sledovať jej ďalšiu kariéru a cestu životom. R.I.P. Amy. Dokument, ktorý pútavo a autenticky zodpovie otázku, kto bola Amy a aký bol jej život. Klobúk dole pred tvorcami. Hodné veľkého talentu akým bola.

Zo záporákov ide strach asi ako z štekajúcich šteniatok. Tak nelogický film po všetkých stránkach som už dlho nevidel. Na konci som sa smial a krútil hlavou. Radšej si pozrite Funny Games USA.

Chlapci z Navy SEALs sú stroje naprogramované na zabíjanie. Elitné jednotky cvičené na taktiku a stratégiu boja. Nepoznajú slová ako nie, nedá sa, nepodarilo sa. Ich fyzické a psychické hranice sú pre bežného človeka nepredstaviteľné. Napriek všetkému to nie sú žiadni hlupáci, práve naopak. Mimo iné ovládajú niekoľko svetových jazykov. Musia sa v zlomku sekundy vedieť správne rozhodnúť, brať pri tom do úvahy všetky okolnosti a možné následky. Akcie SEALs sú plánovane s maximálnou presnosťou, efektivitou, zamerané na úspech akcie. Dej a film ako taký má priveľa logických a strategických chýb, hlavne ak má byť podľa skutočnej udalosti. Berg si nespravil domácu úlohu. Napríklad scéna s pastierom. Čo takto ho zviazať a nechať tam? Kým by ho niekto našiel boli by dávno bez stopy preč.

Viem si prestaviť, že v 80tych rokoch bol tento film veľká vec. Možno to, že Reggio tvoril film 6 rokov mu trochu ubralo schopnosť pozrieť sa na svoju prácu s odstupom a z nadhľadu. Miestami mi to prišlo ako keby sám nevedel čo chce "povedať" a spoliehal sa, že si tam to svoje každý divák nájde sám. Obraz a hudba, dva základné piliere tohoto diela. 86 minút je na film takéhoto formátu priveľa. Po obrazovej stránke na mňa osobne pôsobili niektoré sekvencie obrazu kostrbato až chaoticky a nezapadali do kontextu. Pre diváka 21 storočia zvyknutého na HD kvalitu a technológie úpravy obrazu nezapôsobí tak ako tomu bolo v 80tych rokoch. Hudba miestami nesedela s rytmom obrazu, dokonca sa bila a pôsobila rušivym až násilným dojmom. Celkovo pôsobila na mňa plocho a jednotvárne.

Veľká škoda. Výborný námet a herecký potenciál nevyužitý tak, ako by si zaslúžil, nezvládnuté. Film mohol byť skvostom, takto len lepší priemer.

Zaujimalo by ma či by dnes v roku 2016 natočili film rovnako. Niektoré vtipy a náznaky k myšlienkam pochopí len Nemec, no to nič nemení na kvalite snímku. Film búra bariéry. Škoda, že niektoré myšlienky a názory dostavajú priestor len okrajovo alebo v náznakoch. Miestami film prehlbuje pocit historickej viny/zodpovednosti Nemecka, ktorá dávno prekročila mieru užitočnosti a momentálne ich deformuje názorovo. Všetkého veľa škodí, aj politickej korektnosti a tolerancie. Ak ľudia nebudú mocť pomenovať problémy pravým menom, otvorene hovoriť svoje názory a obavy, príde vodca, ktorý bude hovoriť nahlas za nich a strhne masy. To sa netýka len Nemecka ale momentálne celej Európy.

Dôležitý film. Doby a metódy sa menia, pohnútky a ľudské povahy sú však stále rovnaké. Využívanie strachu a moci k osobnému prospechu stále zostáva. Ja veriaci nie som. Všimol som si však dôležité posolstvo, ktoré nesie film aj veriacim. Ak veríte, nepotrebujete k tomu cirkev. Nepotrebujete zhýralého, vyžratého duchovného, alebo honosné kostoly vykladané zlatom. Viem, že aj v cirkvi je už doba iná, ale toto je další príklad toho, akým spôsobom cirkev stáročia hromadila majetok. To však s posolstvom náboženstva nemá nič spoločné.

Je len a len na nás akú cestu životom si zvolíme. Cieľom života je práve cesta ním, ktorá nás má napĺňať a robiť šťastnými. Žiť a vnímať každý okamih, tu a teraz. Nevzdávať sa toho čo milujeme, naplniť život tým, na čom skutočne záleží.

Výborné herecké obsadenie. Veľký potenciál filmu s takým obsadením však trestuhodne nevyužitý naplno. Film ma však navnadil na ďalšie diela s týmto behaviorálnym experimentom z roku 1971.

Sny, naivita a hlúposť verzus drsná realita života 60tych rokov. Joe je ako srnec oslnený diaľkovými svetlami rútiaceho sa auta v podobe New Yorku. Kam môže človek padnúť aby sa zbavil sebaklamu a ilúzii? Na samé dno. Tam Joe našiel zrkadlo menom Ratso. Cesta von z bahna však nemusí vždy končiť na slnečnej Floride. Výborne herecké výkony a strih.