Kristusazapad

Týmto sa so Šinkaiom definitívne lúčim - pritom to bola taká prekrásna téma, podnetný svet a neošúchaná metafora. Jeho filmy ma, bohužiaľ, vždy silne iritovali svojim prehnaným pátosom a sentimentalitou. Dôvodom tu však môže byť aj japonská predstava o erose. Tu zobrazená láska mi prišla na jednej strane zvláštne netelesná, neživelná (aj napriek všadeprítomným živlom) a na strane druhej až príliš egoistická a prepiata. Tu si možno do Japonska projektujem vlastné predstavy, neviem, ale zdá sa mi, že Japonci si na našu západnú formu lásky stále "nezvykli" (však prečo by mali) a výsledkom je takýto prapodivný hybrid, ktorý je v jednom smere úplne prestrelený a v druhom mu niečo dôležité chýba. Spomenul som si tu niekoľkokrát na neznesiteľné túženie a kozmos trhajúcu vášeň iných pubertiakov - Rómea a Júlie - a z tohto porovnania odchádza tento japonský obraz niekam preč - mimo mňa. Japonci sú mi asi bližší v iných polohách - v polohách jemných distingvovaných náznakov, odstupu a akejsi zvláštnej opatrnosti. Poézia lásky a mystika tu navyše zostali len deklamované a "natvrdo" zobrazené, čo je podľa mňa dôsledok Šinkaiovej hyper-realistickej kresby a neschopnosti dôslednejšie rozprávať štýlom. Stvárnenie a ani samotný svet nedával tušiť niečo skrývajúce sa "za...", prostredie tu nezačalo získavať vlastnú tvár, ktorá by mu dodávala až ľudské, či božské rozmery (ako u Naomi Kawase), ani nezískavalo nádych nejakej nálady (ako napr. v básňach tanka) a ani sa tu z úzadia pamäte neozývali hlasy šamaniek, nevstupovalo sem niečo archetypálne. Všetko tu vyvstávalo v tej najdeklamatívnejšej rovine. A s tým súvisí aj výsledné hodnotenie - v niektorých momentoch veľmi netradičná, v iných až príliš cudzia a v ďalších zas až príliš konvenčná, doslovná a banálna žánrovka.

Dezilúzia. Volania o pomoc, ktoré uprostred hučiaceho davu nikto nepočuje. Krôčik po krôčiku sa človek posúva smerom von zo svojho bytu do hypermoderných megapolí, pričom riešením a výsledkom je len ďalšia dezilúzia - fatalistické zmierenie sa so spôsobom života, ktorému sa človek zúfalo snažil vyhnúť a ktorým celý život pohŕdal. Poznanie, že nech robíme čo chceme, môžeme byť nanajvýš normálni. Môžeme mať vzťah, ktorý nás očividne neuspokojuje, prácu na farme, ktorá nás frustruje, niekoho slabšieho, na kom si budujeme sebavedomie. Celý film je vlastne o budovaní si vnútorných formálnych stavidiel brániacich svetu v deštrukcii a umožňujúcich zaradenie sa do spoločnosti. Vo vnútri však naďalej zostáva to isté prázdno a zmar. Len akési znesiteľnejšie, pretože normálnosť nás vsádza medzi ľudí, pomocou ktorých dokážeme tomuto svetu i prázdnu vzdorovať a zakúšať pocity zdieľania a lásky. Táto zdanlivá samozrejmosť je pre niekoho záležitosťou celoživotného snaženia. Japonci tu tak v rozpore s celou modernou európskou tradíciou (a najmä so Sartrom) hovoria: "Peklo si ty sám, nie tí druhí." Na tejto ceste má Sató pri sebe dvoch anjelov. Jedného "zlého", ktorý mu najviac rozumie a pritom sa ho neustále snaží odlákať preč od ostatných (samotársky konšpirátorský literárny klub, samovražedná skupina, milostný pomer v hoteli), a druhého dobrého, ktorý mu aj napriek krutým slovám a istej účelovosti vzťahu pomáha zaradiť sa do sveta navôkol - prestať byť "čoklom z kanála", milovať druhých a tým pádom aj sám seba. Aj preto Misaki a Megumi, pri všetkých tých svojich traumách a úderoch osudu, stále stáli na vlastných nohách - ony koniec-koncov boli schopné lásky. Možnosťou tu tak nie je len vyhladovanie a tvrdé slová, ale aj istá nádej, vzor, láska a pomoc blížnemu v situácii, v ktorej to ten najviac potrebuje. A pritom to pre mňa stále zostáva zvláštne... Kde zostalo to jadro, tá plnosť niekde vo vnútri ľudskej bytosti? Azda je aj tá len "kapitalistickým importom".

Číra ukážka predpubertálneho vitalizmu, eskapizmu a životného optimizmu. Ako keď vtáča prvý krát roztiahne krídla. Radostná výzva vrhnutá k nohám celému svetu i všetkým jeho nástrahám. Mijazaki tu vlastne zobrazuje svet, v ktorom je možnosť rozletu nekonečná a necháva tento detský pocit rozvinúť sa v celej jeho potencialite. Uvedomujem si však, ako silno chlapčenský pohľad na svet tu Mijazaki sprostredkúva. Krásne o tom píše Beauvoirová v Druhom pohlaví. Na druhej strane je tu konečne film, ktorý si tvárou v tvár kríze a brutálnej deštrukcii zachováva schopnosť konať, chuť prekonávať prekážky a pustiť sa do boja i extrémnu chuť po živote. Akoby každý rozkvitnutý kvet bol dôvodom na radosť, akoby sa tu skrátka manifestoval sám život pristihnutý pri žití. Samozrejme, aj takýto vitalizmus mladosti vie byť otravný a má svoje veľké mínusy, avšak to, že niečo takéto vyrástlo uprostred všetkých tých pasívnych hrdinov - obetí - deprimovaných (hyper)modernitou je priam zázrak. Lenže ako možno túto extrémnu vitalitu, až akúsi dravosť a schopnosť transcendovať sa, ktorá je tradične vnímaná ako príčina súčasnej ekologickej krízy, spojiť s ekologickým pohľadom na svet? Mijazaki tu vlastne ponúka dve možnosti - ludistické odmocnenie smerujúce k tradičnému poľnohospodárstvu (problém nie je v človeku, problém je rakovinovom bujnení techniky, v akomsi faustizme) a súčasne práve v samotnej detskej otvorenosti a láske k svetu, ktorá nemá potrebu ovládať, kontrolovať, uzatvárať sa pred svetom, ale vpúšťa si do života náhodu, pretože práve náhoda je život. Samozrejme, takýto život je omnoho nebezpečnejší, je plný žralokov, kontroly-chtivých ľudí atp., ale prostredníctvom cností a v kruhu priateľov je podľa Mijazakiho každý problém riešiteľný. Mijazaki teda hovorí: radšej nech bujnie život/náhoda než technika. Radšej nebezpečenstvo a hrozba smrti, než prežívanie.

Počujem hudbu. Žalospevnú polyfóniu zloženú z krokov na chodbách, tlmených ozvien a vzdialených výkrikov. Nie, tento film skutočne nie je "o deťoch", tzn. o ich psychológii. Nie je žurnalistickým pohľadom na danú tému, nechce ponúkať "informácie", nie je "absyntovkou" a nie je dokonca ani psychologickou prózou. Je poéziou, je hudbou, je pietnou spomienkou. Tento film je o echu duší, ktoré sa ukrývajú v škole, v stenách, v laviciach. Pomalé jazdy kráčajúce za hrdinami sú hudobnými témami, najskôr roztrieštenými, neskôr spojenými do jednej miestnosti, do jedného mohutného hluku. Svojou rezistenciou voči potrebám rozprávania, svojim zotrvávaním na miestach, kde sa to celé odohralo, zábery simulujú stav "akoby tie steny mohli hovoriť" a tie steny aj skutočne hovoria, či skôr spievajú. Stačí sa len započúvať. A aj pohľad na ne sprítomňuje tragédiu ako nejaký krvavý pomník. Akoby sa po chodbách už prechádzali len nejakí duchovia. Každý záber sa potom napĺňa zlým tušením a tragikou. Spôsob rozprávania osudy postáv schválne prepája, neviaže sa na individualitu, ale na celú komunitu a nie je tak len nejakou "fintičkou", či postmodernou hrou (prirovnanie k Tarantinovi je vyslovene retardované).  V podstate zobrazuje celú túto drastickú udalosť práve ako akúsi neuchopiteľnú udalosť naplnenú neuchopiteľnými emóciami, pretože aj sama smrť je neuchopiteľná, nieto ešte masová vražda. Tým pádom vidíme istú nezaceliteľnú ruptúru, či trhlinu, ktorá zastihla jednotlivcov, komunitu, mesto, národ (pozri pomník na ostrove Utoya). Elephant vlastne zo samotnej školy vytvára pomník spievajúci žalospev nad hrobom detí a sprítomňujúci túto udalosť ako udalosť. P.S. Priamu a priznanú inšpiráciu pre film hľadajte v Tarrovom Satanskom tangu.

Zvláštny film. Film o "jeseni života" (schválne som použil toto nechutné klišé), o existenciálnej kríze, film o človeku, ktorý nevie, čo robiť a ako komunikovať so svojou rodinou, o človeku, ktorého trápia výčitky svedomia a ktorý zúfalo túži po uznaní, o človeku s obsesívnou fixáciou na dávno mŕtveho syna... Áno, takéto myslenie je pre daný vek a životnú fázu typické, mne sa však nezdá, že by bol Shakespeare tak úplne typický. Kde zostala irónia a hra so slovom? Kde zostalo divadlo? Kam zmizli komické prvky? Kam zmizlo ohýbanie si histórie i reality v prospech vlastných rozvrhov a cieľov? Kam zmizol skutočný konflikt dvoch nárokov? Táto snaha akoby bola vo výsledku dôsledne anti-shakespearovská. Ale prečo? Dôvod je prostý. Cieľom nebolo vytvoriť portrét Shakespeara - génia.  V podstate to ani nebol tak úplne film o Shakespearovi. Shakespeare je tu nazeraný z pohľadu jeho rodiny. Rodiny, ktorá zostala žiť mimo Londýna, mimo toho javiska, ktoré znamená svet. Rodiny, ktorá zostala trpieť pod jarmom otca, ktorý sa nezaujíma, ktorý nechodí domov. A tak tu vlastne sledujeme film o ľuďoch z úzadia, film plný rodinných tráum, film o rodinnej kríze. Problémom filmu však je, že Shakespeare, vzhľadom na jeho momentálnu povahu a stav, nie je rodine dôstojný súper (a podobne - dôstojným súperom nie je Shakespearovi ani okolie). Jeho premena je skôr intelektuálna, než osobnostná. Neprišiel sem frajer z veľkého sveta, ktorého treba zosadiť z piedestálu, ale stratený muž, do ktorého sa však len naďalej kope a ktorý sa nevie a preto ani nemôže brániť (samozrejme, to platí len v rámci rodiny). Je doslova stelesnením krízy stredného veku a najmä stelesnením dnešnej krízy maskulinity. Vlastne tu sledujeme ako tento človek v kríze musí prežiť ešte hlbšiu krízu a pochopiť ako veľmi sa mýlil, a to aj na tých najzákladnejších úrovniach. Že vlastne celý jeho život bol veľkou chimérou a divadlom. A východisko z krízy nie je, je len smrť. A tým pádom tu aj absentuje nejaký skutočný konflikt a skutočná premena, či dokonca skutočná dráma. Zostáva tu len pachuť neznesiteľnej slabosti a ničotnosti, kde však absentuje hamletovská filozofická reflexia, mocný vnútorný konflikt, štylistická opulentnosť i záverečný "skok". Táto slabosť a ničotnosť sa tu stáva aj akýmsi formálnym leitmotívom a opantáva celý film, ktorý vo výsledku zanechá presne takýto pocit - pocit slabosti a ničotnosti. A tu akoby film viac vypovedal o dobe vzniku - vlastne akoby bol čistým priezorom do súčasnosti. A možno takto sa na film trebalo naladiť. Ja som to neurobil. Preto 2 hviezdy.

Všetko tu spieva. Nielen ženské chorály, ktoré sa z prvoplánového napätia postupne menia až na hudbu z inej dimenzie, ale aj samotná príroda, vťahujúca postavy do svojho pochmúrneho sveta. A aj pani Grahamová, tajomná hneď od začiatku - namiesto vysvetlenia si spieva zvláštnu temnú pieseň, ktorú nie je možné jasne interpretovať. A tvorcovia to chápu. Vstupujeme do deja in medias res, vidíme mlčanlivý útek a mlčanlivú hrdinku, často s kamennou tvárou. A pritom opäť cítime, že je niečo v neporiadku - zvláštne "plýživé" kamerové jazdy, postavy snímané zozadu, zábery simulujúce psychický stav postáv, krutosť vo vzťahoch a drsná príroda nás v tom utvrdzujú. Ale tak ako spev, aj kamera nás s vývojom deja privádza k akémusi väčšiemu tajomstvu. Veľké interiérové celky, do ktorých a z ktorých postavy vchádzajú a vychádzajú, až akási bezúčelnosť niektorých záberov akoby priam volali po niečom, čo rozprávanie nemôže zachytiť. Akoby kričali: "Niečo tu ešte je, ale nevieme to vysloviť." Lenže čo to je? Odpoveď možno ponúka samotná pani Grahamová - často až neznesiteľne pevná žena, puritánsky zarputilý typ človeka s mimoriadne jasnými a striktnými zásadami, pritom však človek láskavý, stály a pod povrchom silne emocionálny - z toho je zrejmé, že na povrchu vidíme len akúsi stvrdnutú škrupinu. Zároveň človek samotársky, ktorý komunitu akoby ani nepotreboval pretože má niečo mocnejšie. Do konfliktu s komformistami sa nedá nedostať. A zdá sa, že to pani Grahamovú sprevádza po celý jej život - najmä počas manželstva, jej veľkého tajomstva. Akoby to zobrazovalo konflikt človeka, ktorý svojou pevnou povahou a cnostnosťou nie je tak úplne z tohto sveta a na druhej strane človeka až príliš svetského - netrpezlivého, prelietavého, labilného. On pri nej nemal šancu. V každom okamihu, nech by konal akokoľvek, by vedľa nej pôsobil ako morálne podradná bytosť. A cítil to. Ale nedokázal s tým bojovať a tak neustále upadal do špirály, z ktorej niet úniku. A pritom ona sama nebola na vine. V tom čase ešte škrupinu nemala, jej jedinou chybou bolo, že bola "až príliš" cnostná. Ako som hovoril, akoby ani nebola z tohto sveta. A spolu s ňou a s jej cnosťami privádzala ako hromozvod do profánnej skutočnosti aj nádych sakrálna. Možno práve toto sacrum bolo to, čo sa zábery snažili ukázať, ale nedokázali to vysloviť. Možno, že svojou prítomnosťou napĺňala miestnosť akousi podivnou vibráciou, ktorá tam ako hrom reziduálne zotrvávala aj po jej odchode. Možno práve toto bolo skutočné tajomstvo pani Grahamovej.

Klasický problém očakávania: skvelé recenzie na Cinepure a v Českom rozhlase, vysoké hodnotenia mojich obľúbencov... Žiaľ, nepretli sme sa. Áno, záverečná epizóda bola naozaj povznášajúca, láskavá, krehká, civilná a nostalgická, pretože ešte detská. Krásne detská. Prvé dotyky, postávania v úzadí, zrýchlený dych, habkanie, dlhé odhodlávanie a hanblivé vyznania lásky na poslednú chvíľu. Kto by sa v tom nenašiel? A aj ten záverečný pohľad otváral dvere do ďalších dimenzií. Predchádzajúce časti zasa výborne ukázali, čo sa stane, keď deti opustia chránené hniezdo a začnú riskovať. Aké krehké je obdobie dospievania. Ako narazia na ľahostajnosť, násilie, pohŕdanie a krutosť zo strany dospelých. To, že sa celý vývoj obrátil a ukázal na úplne iných dvojiciach, mi dodalo nádej a vytvorilo podnetné tematické spojenia. Na druhej strane bol ten film formálne až príliš presný, na milimeter vypočítaný (vykalkulovaný), sociologicky verný, tematicky aktuálny, ideologicky progresívny, štylisticky správne, pretože festivalovo jemne odťažitý... Akoby prešiel všetkými tými pitchingovými fórami a workshopmi, kde ho vybrúsili a zostalo niečo strojové, taký ten nadštandardný generický festivalový art. Nič, absolútne nič ma nemohlo prekvapiť (okrem záverečného pohľadu), udalosť nenastala, duše sa nepretli, dvere zostali zatvorené. Za všetkým tým kovovým povrchom som pritom stále cítil bijúce srdce. Škoda.

Sen noci svätojánskej vo mne vždy vzbudzoval dojem účasti na nejakom sabate, či keltskom ríte. Ostatne, Beltain a ďalšie pohanské sviatky a s nimi späté rituály neboli ešte v Shakespearových časoch až takou vzdialenou minulosťou, na niektorých miestach dokonca ešte stále doznievali a vyrušovali (doslova) miestnych protestantov. Sen akoby do seba abstrahoval toto pohanstvo - a možno len "náš" obraz o ňom, ale to je teraz irelevantné - s akousi jeho živočíšnosťou a živelnosťou, s jeho schopnosťou búrať hranice medzi sociálnymi skupinami i medzi človekom a prírodou. Akoby sa tu skrátka zacelila nejaká trhlina a všetko sa zmiesilo do jedného kotla, čoho výsledkom je príchod elfov, trpaslíkov a víl, akýchsi manifestácií tohto miesenia a prepájania ľudského a prírodného. Možno takto doliehal na fantáziu malého Shakespeara svit ohňov a smiech tancujúcich ľudí uprostred Ardenského lesa. (...) Rovnako fascinujúce je aj to, ako si túto tému vyžiadal samotný jazyk prvého vrcholného obdobia v tvorbe Williama Shakespeara. Ten akoby tu sústavne explodoval do nových a nových básnických postupov, irónií a paradoxov, prekvapivých, často protichodných prirovnaní, ktoré Shakespeare následne prepája prostredníctvom tém jednotlivých monológov, kedy človeka prekvapuje každé ďalšie slovo až vzniká dojem extrémneho nasýtenia a preťaženia. Slovo tu získava nadvládu nad dejom, ovláda ho, prejavuje sa vo svojej vlastnej "materialite" a mení sa na burácajúce more, ktoré čitateľa necháva vynárať sa, aby ho následne opäť ponorilo do svojich vĺn a nenechalo ho vydýchnuť. Človek sa vďaka týmto veľkolepým metaforám na istý čas cíti ako súčasť celého kozmu. Slovo akoby tu skrátka získalo magickú moc. (...) Niečo podobné robí aj Trnka. Aj on ukazuje, a to aj v štylistickej rovine, toto miesenie, metamorfózu a permanentné hmýrenie. Týka sa to vlastne už samotných bábok, ktoré sú a zároveň nie sú ľudské. Aj v jeho poňatí je táto látka utkaná zo snov, v ktorých temnotách sa môže udiať čokoľvek. A aj tu sa ozýva niečo živočíšne a pohanské, najmä keď Oberon pôsobí ako nejaký mýtický duch lesa (mimochodom, tá Mijazakiho inšpirácia pre Ducha lesa v Princeznej Mononoke je tu priam do očí bijúca). Spolu s tým do toho prenáša aj ten prvok ľudovej (smiechovej) kultúry, ktorý celú udalosť čiastočne relativizuje. Zúčastnili sme sa len nejakého utajeného rítu? Je to len súčasť rozbujnenej fantázie počas skúšania na predstavenie? Alebo je to len Klbkov sen? Niečo v človeku však chce veriť, že tá mágia, ktorú ukazuje Shakespeare aj Trnka je skutočná. Že občas sa zem rozostupuje a na povrch sa rozbehnú Pukovia, víly a škriatkovia. Že nastal čas, kedy sa profánna realita rozpúšťa a človek zažíva už tu na zemi ten absolútne pohlcujúci pocit spojenia so všetkým živým navôkol. Ak nie, aspoň tu máme Trnku a Shakespeara, ktorí nám dokážu tieto pocity na pár okamihov sprostredkovať.

Bezmocnosť a beznádej. Nikto sa nebráni a tak je to správne - pretože v súlade so zámerom. Ak niekto rebeluje ešte vždy zostáva nádej - viera, že raz možno príde hrdina, ktorý ten zvrhlý režim zničí. Že jestvuje priestor pre individuálnu revoltu, pre slobodné, ničím nerušené citové prežívanie. Tu vidíme len absolútnu pasívnu odovzdanosť a vedomie, že život, nielen individuálny, ale celej komunity, celého druhu, smeruje k neodvratnému, plánovanému koncu, čo vyjavuje nevyhnutnú fatálnosť práve ako nevyhnutnú fatálnosť. (...) Tvárou v tvár smrti, v slobodnom rozhodnutí obety, sa indivíduum môže pokúsiť o transcendenciu. Alebo smrť môže byť - aspoň z pohľadu indivídua, ktoré zomrelo v prospech svojho ideálu, či sna, alebo skrátka v prospech dobra - v istom smere hrdinská až nebeská (ako keď otvorili jeden z osvienčimských vlakov a našli v ňom zmrznutých židov - okrem detí, pretože ich všetci obklopili). Tu sa aj napriek smiešnemu altruizmu darcovstva nič také nedeje, pretože klony si nevolia vôbec nič, o slobode tu vlastne vôbec niet zmienky, to kľúčové je vopred naplánované a účelné. Človek sa tu stáva len prostriedkom, čím sa likviduje kantovský imperatív - základný atribút súčasných západných liberálnych spoločností. (...) A súčasne sa tu tiež odhaľuje niečo z nás samých, niečo z našich vlastných túžob, z našich vlastných snov o dlhšom živote na úkor druhých - či už polo-otrokov z krajín tretieho sveta, ktorí sa stávajú mrzákmi a umierajú napr. pri ťažbe líthia, spracovaní odpadu či pestovaní banánov, alebo zvierat vo výskumoch, prípadne samotnej prírody (neokolonializmus je celkovo Ishigurova obľúbená téma). Zároveň však ide aj o zviazanie niečoho živočíšneho v nás. Akoby sme neustálym plánovaním, kontrolovaním a čistením svojho bezprostredného okolia a návykov, čo sa prenáša aj do spoločenských vzťahov a konkrétnych mechanizmov, postupne sputnávali a zabíjali aj "duše" v nás samých. Klony sú tu potom vlastne akýmisi chodiacimi a trpiacimi dušami vo svete inštrumentálneho rozumu. (...) Nad rámec tohto všetkého však potom ide tá nevýslovná tragika, že aj tá posledná a jediná šanca, ktorá človeka môže doviesť aspoň k akejsi plnosti života, tá možnosť prežiť krátky život so svojou spriaznenou dušou, láska, ktorá by mohla roztrhnúť ten nepreniknuteľný opar inštrumentálnosti práve svojou bezúčelnosťou, keďže milujúcu bytosť vníma ako opak prostriedku, je tu roztrhaná účelnými vzťahmi ("hlavne, nech ja nie som sama", "keď budeme manželia, nezabijú nás" atď.). Práve v tom spočíva to najväčšie tragično hlavných postáv, tá donebavolajúca nespravodlivosť a krutosť, ani nie ostatných klonov, ako skôr spoločnosti a samotného "osudu". Ten záverečný pohľad hlavnej hrdinky, jej uvedomenie si tesne pred smrťou, čo mohlo byť, ale nebolo a už nikdy nebude, ten nevyrieknutý a pritom tak bytostne tušený, bolestivý výkrik plný dlho potláčaného citu, ktorý crčí niekde z úzadia, ma úplne zničil. (...) Nuž, a samotná forma, jej chlad bol ako hodinky, čo odpočítavajú sekundy do konca života jednotlivých postáv. Istý odstup, ktorý si film drží od diváka, neochota zobrazovať citové výbuchy, boli ako hlavná hrdinka, ktorá taktiež neprejavuje city a ako samotná realita, skúpa na nejakú láskavosť a súcit. Jej málovravnosť bola ako vzťah dvoch hlavných postáv, ako otázky, na ktoré ani ony a ani my, diváci, nikdy nedostaneme odpoveď. Bol to vlastne taký sprznený Bresson, s jeho citovo chladnou realitou a hereckou mátožnosťou - sprznený, pretože tu je ten demiurg známy a jasný. Skrátka a dobre, film-zúfalstvo.

Ticho, ktoré hrmí. Krása nostalgie, ktorá je o to smutnejšia, že sa už za ňou skrýva len prázdnota. Dehumanizujúca ľudskosť. Vkrádajúci sa súmrak ako mono no aware. Áno, objavuje sa tu typická Ishigurova téma neokolonializmu a vykorisťovania a áno, môžeme byť k pánu Stevensovi tvrdí. Tento film však v sebe ukrýva omnoho viac. Je tu prítomné to typicky japonské uvedomenie si pominuteľnosti, v priamom prenose tu vidno dejinný zlom, ktorý hrozí aj stratou zmyslu, cností a poriadkov. A nielen to. Vieme a vidíme, že to inak ani nemohlo byť. Že sa končí jedna éra a jej zúfalé habkanie po slamke vedie až k upísaniu sa diablovi. Môže niekomu za tým byť ľúto? Môže. Vidno tu podriadenie sa telosu, ktorý do života vnáša zmysel a cieľ, jasnosť a s tým aj istú krásu, ale mu aj berie spontaneitu. Vytvára inštitucionálnu štruktúru s pevnými, zrozumiteľnými a zmysel dávajúcimi vzťahmi, ale s tým aj hierarchiu. Aj preto sa tu individuálny cit môže prejaviť len ako zúfalé chvenie, až akési vibrovanie, ktoré prechádza mimo obraz, akoby spod plátna až do tela naladeného diváka. Bolo nevypovedané a práve preto rozpohybovalo vzduch a získava telesnosť - rovnako, ako šialenie rozvášneného davu, v ktorom prepukli nevypovedané, potláčané animozity. Akoby sa tým naplnil celý naratívny princíp. Akoby na vypovedaných vetách vôbec nezáležalo, kľúčové je to, čo hovorí ticho. Je to vlastne aj výpoveď o konci kultúry náznaku a ticha, ktorá vyplýva z istoty, a začiatok éry všadeprítomného neistého rozprávania a objasňovania utáraných pseudointelektuálov. Tragédia pána Stevensa spočíva práve v tomto. To, v prospech čoho obetoval život, to, čo mu dodávalo zmysel a čo stále reziduálne pláva v jeho žilách sa pominulo a individuálna láska ako obraz nastávajúcich čias je preňho nedosiahnuteľná rovnako, ako napojenie sa na novú éru. Nie, pán Stevens nie je upätý, tvrdý, neľudský a ani hlúpy. On len nepatrí do nových čias. Práve naopak, odsúdiť ho je hlúpe a neľudské, pretože to prezrádza nechuť pristúpiť na iný svetopohľad - neochotu súcitiť, pochopiť a empatizovať.