Nag0

Kam to môže dotiahnuť jednotlivec, ak odhodí všetky zaužívané pravidlá či tradície a prekročí svoj vlastný tieň? Niekedy to skutočne treba nechať na Tylera Durdena a len sa nechať unášať prúdom. V skutočnosti prúdom vlastného potu, vlastnej snahy, zahodiť obavy a stať sa tým, po čom túži. Edit: Ako sa navyšuje čislo mojich vzhliadnutí tohto revolucionárskeho (aj revolučného v mojich očiach) filmového veľdiela, tak sa aj navyšuje moje nadšenie z jeho dokonalosti. Kedy som mal naposledy pocit, že po 20. minútach stopáže som sa cítil ako by som pozeral ten film 2 hodiny? Asi nikdy. V tom filme nie je nič prebytočné, ani tam nič nechýba. Každý aspekt a tým myslím každá scéna, každý záber na Nortona, Pitta alebo Helenu je neskutočne atmosférický. Tie myšlienky, narážky, všetky ešte nevidené a nepočuté pasáže obsiahnuté do tohto konzistentného klenotu kinematografie (nad ktorým sa rozplývam ako už nemálokto mohol postrehnúť), zahalené do, na prvý pohľad šialeného kabátu, skrývajú skutočnú alegóriu, skutočný odkaz a to v neskutočnej psychologicko-filozofickej, zábavno-dramatickej, odľahčene-napínavej forme. 5*

Well, that was a game changer...Edit: Donnie vzhliadnutý druhý krát, a opäť ostávam v nemom úžase. Stále som mu neprišiel na kĺb, a stále ostávam v tranze. Vlastne ani len nemám chuť usporiadať si o ňom myšlienky, len sa chcem nechať unášať touto vlnou niečoho...neopísateľného.

Lynch mi práve prerazil svojou gilotínou mozog napoly. Hľadám súvislosti a definitívny záver, ale neviem či tu niečo také vlastne existuje. Skôr by som mal vyzdvihnúť schopnosť režiséra vzbudiť hlboké pocity aj napriek tomu, že výpovedná hodnota obrazov ostáva do vysokej miery neucelená. Prirovnal by som to ku kryštálu, pričom nezáleží na tom, z akého uhlu sa naň pozriem, stále objavím niečo zaujímavé a mnohotvárne, niečo čo človeku priblíži rôznorodosť okolo nás, aj v nás samotných, od nepoškvrnenej uhladenosti až po samotné šialenstvo. Dielo vykreslené s dôrazom na detail, s každou kulisou, každým pohľadom, každým výdychom až k finálnemu...tichu. PS: Vzhliadnuté po rokoch, a mám pocit, že táto príbehová slučka sa mi zarezala do krku ešte viac, ako na prvý krát.

Dojatý k slzám vzdávam hold niečomu, čo dokázalo popísať niečo tak všeobecné a relatívne ako je ľudskosť. Bez filozofovania, bez rétorických otázok, bez zbytočne komplikovaného deja. Obrazová forma disponujúca obrazom šedej, depresívnej, špinavej, beznádejnej a veľmi blízkej budúcnosti v ktorej sa príbeh odohráva, ma v závere posiela do kolien jej simplicitným, a predsa tak silným odkazom.

Vrstvy na vrstvách morálneho, existencionálneho či humorného relativizmu potĺkajúce sa po uliciach Londýna, sťa by pes-človek Diogenes po uliciach Atén, štekajúci, bez hanby, nahý, tak ako jeho obete. Presne v týchto analogických sférach ako by sa pohybovala táto cynická alegória, absurdná formou aj prejavom, kde do cesty sa jej stavajú rôzne fyzické entity, ktoré si následne odnášajú často nemalý kus žlče či iných telesných tekutín tejto oplzlej, o komfort a zmysel pre rešpektovanie cudzích sexuálnych či iluzórnych preferencií pripravenej mátohy. Táto filmová pochúťka sa varí azda mierne neadekvátne dlho, prísun ingrediencií do veľkého hrnca spôsobuje, že sa tento maglajs vylieva na sporák ktorý syčí, dymí a smrdí, ale opakovaná degustácia naozaj dokazuje, že túto chuť musí mať na svedomí skutočný gurmán.

Najlepší horor všetkých čias...pre mňa teda určite. Carpenterov najlepší režisérsky počin v ktorom je atmosféra mrazivá ako kontinent, kde sa dej odohráva s podobne mrazivým Morriconeho neopísateľným ustredným motívom.

Hustá džungľa, hustá atmosféra, hustá banda típkov, husté hlášky a k tomu jeden hustý intergalaktický "ugly motherf**ker". Mám dojem, že aj železo je oproti tomuto zoskupeniu len riedka sračička.

Išiel som do toho bez väčších očakávaní a odchádzal som s tým, že som videl jedno monumentálne veľdielo, ktoré na svoju dobu skutočne nemá obdoby. Tento 161 minút dlhý, precízne vystavaný dej, ktorý ma nenudil ani na sekundu, sa na prvý pohľad nejavil nejak špeciálne. Rok 1957, hovoril som si, snímok o niečo starší ako Spartacus či North by Northwest, si bude určite vyžadovať o niečo väčšie prižmúrenie očí v porovnaní s vyššie menovanými dielami, ktoré ale v konečnom dôsledku nesklamali svojou kvalitou. Dej je zasadený do obdobia druhej svetovej vojny v juhovýchodnej ázií. Zameriava sa na príchod skupiny britských zajatcov do japonského tábora pod velením rázneho plukovníka, ktorý tak, ako už prítomný americký zajatec vie, že za dokončenie železnice, ktorá je v tom čase vo finálnej fáze, bude treba priniesť nemalú obeť, ktorá bude musieť prísť práve od týchto prichodilých zajatcov. Ako dej postupoval, čím ďalej tým viac sa mi potvrdzovalo, že tento film si nevyžadoval absolútne žiadne prižmúrenie oka, a aby som teda hneď aj zhrnul všetky negatíva, tak v úvodnej, a aspoň jednej či dvoch ďalších scénach, keď boli zobrazované stavebné práce v podaní komparzu, a zopár tých úderov puckou či krompáčom bolo vykreslených bez evidentného vynaloženia energie, ktorú by takáto činnosť vyžadovala, mi skutočne udrela do očí, asi o to viac, že žiadne iné negatíva, som nájsť nevedel. Fakt je mi to až divné písať, ale som skutočne toho názoru. Okrem tohto viac-menej spomenutia nie hodného negatíva, vidím len sled častí tejto mozaiky, ktoré boli všetky na veľmi vysokej úrovni, a ktoré zapadli jedna do druhej s klinickou presnosťou. Od úvodnej scény príchodu britských zajatcov, je divákovi servírovaných hneď niekoľko dejových línii. Vykreslenie postáv je výborne zvládnuté, je adekvátne bez zbytočného spomalenia deja. Pozície hlavných aktérov sú jasné, a postupne sa dotvára obraz ich celkového rozmeru a motivácií. Postavy konajú racionálne a vierohodne s ohľadom na prezentované podmienky. Príde mi až blbé takto to písať, ale niečo takéto je ojedinelé aj v modernejších filmoch, nie to v kvázi kinematogratickom stredoveku roku 1957. Dejové linky sa teda rozvíjali, a ja som skutočne hltal každý nový zvrat či nový postoj jednej z postáv. Stredná časť filmu ponúkla hneď niekoľko zásadných vývinov pre hlavné postavy. Atmosféra v tábore nabrala presne opačný kurz oproti zvyšku deja, pričom príbeh amerického zajatca na úteku nabral kvázi smer bumerangu a s nástupom špeciálnej misie, bolo už viac menej jasné, kam bude dej viesť, ale to nič neubralo na šarme, ktorý ponúkala púť do konečného štádia tohto príbehu. Rozuzlenie bolo stále v opare mystérie, a jeden si mohol len užívať pohľady na hlavných aktérov, pomaly ale isto približujúcim sa k cieľu svojej cesty, či už to v podobe presekávania sa džungľou, alebo postupom stavebných prác na železnici. Aby som to skrátil, prejdem teda k záveru a napíšem, že sa radí do tých najlepších, aké som mal tú možnosť vidieť. Finále len podčiarklo kvalitu celkového prevedenia, a pre mňa vyzdvihlo celý film na úplne iný level. Nadšenie neopadáva ani na druhý deň, a tento sťa by osudový sled udalostí, úžasne zrežírovaný, zahraný či scenáristicky grandiózny určite ide spraviť útok na moju top 10. Zatiaľ teda "iba" udeľujem silných 5*, a iba dodám, že som rád, že mi tento film po dlhšej dobe opäť poskytol jeden z tých neočakávane skvelých, filmových zážitkov.

Neviem či som to len ja, neviem či nebudem upodozrievaný z panslavizmu a neviem, prečo sa udalosti odohrali tak, ako sa odohrali, no tento film vo mne niečo vzbudil, a to jeho obrazmi povedomej prírody, povedomých obydlí a povedomých tvárí. Stredná a východná Európa to nemala za druhej vojny jednoduché, a niekde tu sa odohrávali jedny z najväčších zverstiev v histórií ľudstva. Slovania sú pre mňa taká malá enigma, kopec podobného a nemálo rozdielneho, po väčšine času na pospas okolitým veľmociam. Aj na vzdory rozdielov, mi prišli kulisy tohto filmu blízke, ako by mi boli určite blízke aj scenérie Bieloruských dedín okolo roku 1943. Až kvázi komorné úvodné scény z dediny, či neskôr malého partizánskeho tábora dotvára ešte chlapčenská perspektíva hlavného hrdinu, no po desivej návšteve domova dej postupne až doslova skĺza do blata, zverstiev a šialenstva, ktoré navždy zmenia tento chlapčenský pohľad. Scény sa menia z komorných na obsiahle otvorené priestranstvá, ktoré sú čoraz viac vyplnené utrpením čoraz väčšieho počtu ľudí, pričom vyvrcholenie je asi tou najskľučujúcejšou scénou v akomkoľvek vojnovom filme. A ako bola pre mňa povedomá príroda zahalená dymom, povedomé obydlia v plameňoch a povedomé tváre obrátené v popol, ostal už len pohľad chlapca, na ktorom už nie je nič chlapčenského.