Kervorkian

Nádherný film a krásna pocta dejinám kinematografie. Aj ja by som chcel prežiť také detstvo, niekde na juhu Talianska, tí ľudia, to prostredie, tá architektúra a tá možnosť vidieť všetky tie filmy v dobre, keď chodili celé rodiny do kina na filmy. A teraz mi neostáva nič iné, iba utiecť a žiť tým, čo milujem. A nevracať sa. Jedinou chybou bolo asi, že som videl Director's cut a tak mi pripadal byť koniec zdĺhavý a celkom aj zbytočný. Ale všetko to napravila aspoň trochu posledná scéna.

Padlo tam niečo v zmysle: V mori nie sú ryby? Keby mal Sovietsky zväz Saharu, tak tam nie je piesok. // Veľmi príjemná komédia so sympatickými hercami a dobrou hudbou. Škoda toho konca, ktorý bol pomerne nezvládnutý, ale určite minimálne o triedu lepšie ako napríklad podobný film Probudím se včera.

Priemysel nechce, aby ste poznali pravdu o tom, čo jete, pretože potom, by ste to už jesť nechceli.

Ako čo sa tým divákom na tom nepáčilo? Tak extra nízke hodnotenie? Existujú horšie filmy o ničom, ktoré majú oveľa vyššie hodnotenie. Či to hodnotili dievčatá, ktoré neznesú pohľad na svojho Pattinsona v inom filme ako Tw*light a ešte aj pri sexe? Zaujímavá vízia blízkej budúcnosti, kde priepasť medzi bohatými a chudobnými sa ešte viac prehĺbi ako teraz. // V čom je slabina ľudskej racionality? V predstieraní, že nevidí tú hrôzu a smrť spôsobené systémami, ktoré sama buduje. Toto je protest proti budúcnosti. Chcú budúcnosť zastaviť, chcú ju znormalizovať, aby neprevažovala nad prítomnosťou. Budúcnosť vždycky znamená celistvosť, totožnosť. Všetci sú v nej šťastní a spokojní. To preto budúcnosť zlyháva. Nikdy nebudeme tým surovým a šťastným miestom, aké z nej chcem mať. // A na záver krásne, ironické a pravdivé: (Všetci) Umierame každý deň.

Pretože vegetariánky sú väčšinou hipisáčky so sklonmi k samovražde a neschopnosti viesť rodinu. To by som prežil. Pretože keď si to tá vegetariánska hipisáčka uvedomí, tak bez mihnutia oka zmení svoj štýl a pôjde do McDonaldu. Ale ok, čert to zober. Ale čo to malo znamenať? Samozrejme na konci, aby sa intelektuálne ukázalo, že aj (pseudo?)punkové dievča je schopné tráviť normálne čas, tak ju prikmotria k rodinnej večery. Jedna prázdna fráza strieda druhú. Ale nech nie som len kritický, je pekné ukázať, že padať človek nemusí sám.

Niekedy sa aj nám stane, že sa ocitneme vo svete, kde nikomu nerozumieme. A to ani ľudia nehovoria iným jazykom,ale sú k nám chladní a zo všetkého nám je tak nejak smutno. Film ukázal cestu akou sa ubrať. Lásku, ktorá má svoj vlastný jazyk a nezáleží na tom, že každá z hlavných postáv hovorí iným jazykom. Je to ako s prírodou. Príroda si žije po svojom a s ľuďmi príliš nepočíta.

„Nedovolím, aby moja hudba bola niekde bezo mňa“. A ono to tak vlastne je. Bolo to vidno v momente, keď mu pustili jeho nahrávku. Keď si uvedomil, že jeho hudbu je počuť, aj keď sa nedotýka klávesov a čo je hlavné, to dievča v okne, vďaka ktorej to zložil, tam už nebolo. Nahrávka nedokáže zachytiť tú chvíľu, jedinečnú chvíľu tvorby. Keď každý dotyk, každý tón dáva dokonalý zmysel a všetko ostatné je nepodstatné, pretože v tej chvíli nie je nič, iba hudba.

Nicolletta Braschi - penso, che lei è cosi magnifica :)

Keby som neaplikoval svoj kinematografický nešvar aj na tento film, t.j prvých 20 minút v sále spať, tak by to bolo možno aj na plný počet. Možno po druhom zhliadnutí, ak sa k nemu dostanem.

Všetky hranice sú iba konvencie, ktoré čakajú na to, až ich niekto prekoná.