0L0V0

Tragikomédia Všetko o mojej matke je akýsi prierez ľudských duší. Príbeh ženy, ktorá opustila starý život aby začala nový. Syn matky však po smrti zanecháva denník, kde posledné slova prebudia túhu matky nájsť otca. Ženy v tejto snímke sú silnejšie pohlavie. Skúma ženskú mentalitu z každého uhla, vo všetkých podobách a detailoch. Dáva ich do rôznych podivných situácií a my ako diváci len sledujeme ako sa postavy v týchto situáciách vyrovnávajú. Nastáva nám pohľad na ženy, ktoré sa musia postaviť problémom čelom a mnoho krát statočne čelia strachu zoči oči. Zabehnuté schémy však Pedro Almodóva ozvláštnil práve trassexuálnymi postavami, ktoré do toho vnášajú nové pohľady a iné riešenia. Hlavná postava klame. Väčšina postav klamu. Klamať je ľudské. Páči sa mi ako film hýri rôznymi farbami, najme červenou. Najdominantnejšiu farbu z celej palety farieb si obliekajú ženy pomerne často. Obklopuje ich táto farba či už v priestore, alebo svetelnou farbotonalitou. Je pestri či farebnosťou, alebo hereckými výkonmi. Sú také ľudské a uveriteľné. Je to príbeh plný emócií, ktoré sú veľa krát dojímavé. Tento film nie je pre každého, má svoj rytmus ktorý je pomalší, ale o to si ho viac človek vychutná, keď sa empaticky postavy k postavám. Postavy sú mojom ponímaní brané negatívne a však živé a taktiež majú svoje miesto v spoločnosti. Nie je to svet bežných normálnych ľudí. No problémy ktorými si prechádzajú sú väčšinou tie isté čo má aj bežný človek. Aj to je v tomto filme načrtnuté. Nedá mi oceniť dialógy, strih a hudbu. Páčila sa mi ako rôzne pracuje kamera s odrazmi od zrkadlo. Scéna v závere filmu kedy ukáže, dieťa otcovi a zároveň ukáže fotku ich dieťaťa, mňa osobne nedojala. No však začal som sa vďaka tomuto filmu pozerať trocha inak na transsexuálov. Aj oni majú dušu a majú to ťažké čo sa týka postavenia v spoločnosti. Tu však matka zase zostáva silná, statočná, a muž sa rozsype. Všetko o mojej matke je založený len na dialógoch, ktoré však posúvajú neustále dej kupredu. Film sa zaoberá rôznymi otázkami spoločnosti ako je napríklad, transsexualizmus, AIDS, autonehoda, závislosť, viera, život.

Uvidíte, čo ste ešte nevideli! Príbeh spočiatku je o lekárovi, ktorý náhodou narazí na slonieho muža. Muž ktorého stretne, vystupuje v cirkuse ako najstrašidelnejšia atrakcia. Je zneužívaný a nemá žiadne právo so svojim životom nakladať nijak zvlášť slobodne. To sa však zmení, keď ho lekár vezme pod svoju ochranu a postupne zisťujeme s ním, že pod škaredým mužom sa skrýva krásna duša. Krása. Veľa ľudí si pod týmto slovom predstavuje časti ľudského tela, so symetrickou proporciou. Málo však je takých, ktorí pod týmto slovom hľadá vnútorný charakter a čistú dušu. To sú prvé znaky Lynchovej životopisnej drámy menom Sloní muž. Silný príbeh s emotívnym koncom. Film sa odohráva v Londýne, medzi rôznymi vrstvami spoločnosti, kde ľudia sa miestami správajú ako zvieratá a nie ako civilizovaná spoločnosť. Vraždy, korupcia, krádeže, alebo takzvaná smotánka, ktorá si predovšetkým zatvára oči a správa sa povrchne. Film je taktiež nakrútený čiernobielo, kde však sa krásne pracuje s osvetlením. Miestami mi táto snímka pripomínal film Kabinet doktora Caligariho. Celý film je postavený na strachu. Hlavnou myšlienkou filmu je ako je vnímaná kuriozita vo vyspelej konzumnej spoločnosti. Postava slonieho muža sa ocitá v kadejakých situáciách, ale tak aby stále tam bol akýsi kontrast, či už ľudí, alebo okolia. Ku príkladu hovorím o divadle, alebo posedení pri čaji. Lynch túto postavu spočiatku veľmi opatrne ukazuje divákovi. Doslova nás naťahuje, aby sme boli zvedavý aj my, čoho sa tak herci boja. Sú to len fragmenty, časti tela, na krátke okamihy, no napokon v druhej tretine filmu vidíme celok slonieho muža. Ľutujeme túto postavu, ako sa osud zahráva s touto osobou. Nenávidíme ľudí, ktorí sa mu vysmievajú. Podľa mňa presne o to išlo Lynchovi. Vzbudiť emócie. Ukázať spoločnosť akou sme. Síce sa nám to nepáči, ale sami by sme sa asi rovnako zachovali. Lynch v nás podvedome vzbudzuje nenávisť a začíname sa viac empaticky vciťovať do postavy slonieho muža. Spočiatku v nás buduje strach, neistotu, zvedavosť, napätie, v závere filmu sa tieto pocity otočia. Zo slonieho muža, ktorý bol akési monštrum, vzniká osobnosť menom John Merrick. Postupne mení túto postavu a taktiež aj naše pocity k nej. Režisér sa dôkladne zameral len na postavy a ich vzťahy. Hudba v tomto filme vzbudzuje druhu vlnu emócii a tak rámuje veľa emotívnych sekvencií do ešte silnejších momentov tohto filmu. Každej ďalšej scéne sa niečo viac dozvieme kto je sloní muž. Postava lekára nám tieto informácie ťahá z hlavnej postavy. Vzbudzuje v ňom rešpekt k sebe samému. Ani lekár však nie je žiaden svätec. Aj on skúma muža, len aby urobil objav anatómie a tak sa obohatil, dostal významne ocenenia. Takže sa tu prezentuje na oko ako láskavý lekár, no tiež spočiatku nejedna s úmyslom pomôcť. Keď však príde najavo, že pod zdeformovaným výzorom sa skrýva chytrosť a inteligencia, ľudia sa k nemu postavia inak. No neprenesú sa cez výzor aj keď má čo ponúknuť. David Lynch je známy so svojimi snovými filmami, ktoré nesú v sebe istú poetiku a zahrávajú sa s ľudskou mysľou. Tento film je z jeho tvorby iný. Je hlavne vyrozprávaný štandardne, bez rožných metafor, snových sekvencií, surrealistických obrazov a podobne. Áno ma síce úvod a záver v takomto ponímaní, no jadro pôsobí tak trochu inak.Sloní muž je podľa mňa najlepší film od Davida Lyncha. Nesie v sebe veľmi silné emócie a myšlienky na zamyslenie sa a rozhodne má jeden z najkrásnejších záverov filmu.

Psychicky armagedon. Príbeh pojednáva vzťah dvoch sestier a ich rodín v dvoch rozdelených kapitolách ich života. Sledujeme tak ich chovanie a správanie v priebehu dvoch hodín, ktoré sa rôzne menia aj vďaka blížiacej sa katastrofe. Melancholia si myslím neprináša nič prevratného a však má neobyčajnú emocionálnu silu. Dej je veľmi jednoduchí. Film je rozdelený do dvoch časti. Dve sestry, dve časti. Prvá časť je o Justin. Je to o rodinnej pretvárke, intrigách, povrchnej spoločnosti, ako napríklad krájanie torty, akési rituály, ktoré musia byť dodržané inak je zle. Hostia sa bavia, no nevesta Justin sa čo raz viacej trápi a uzatvára pred svetom. No vezmime si to celé od začiatku. Začiatok filmu začína spomalenými zábermi na seba nesúvisiacimi, ktoré nesú v sebe akúsi poetiku. Neodčítal som však autorské zdelenie v úvode. Mal som pocit ako by som sa pozeral na maľby. Po tomto úvode sa nachádzame v bizardnej situácii, ako šofér nedokáže z dlhým autom prejsť cez les. Tu ešte Justin nachádzame šťastnú so svojim mužom. Celé to pôsobí komicky a autenticky aj vďaka ručnej kamere, ktorá vnáša do toho akúsi dokumentárnu ruku. Máme po chvíli pocit ako keby sme sa pozerali na autentický materiál, ktorý sa deje v tej chvíli. Akúsi nervozitu do toho však vnáša strihač. Ten veselo prestriháva zábery z rôznych uhlov aj keď skáče po filmovej osi. Bežný divák to však nepostrehne, ale cíti akúsi nervozitu, nevie to vysvetliť, ale niečo mu v tom vadí. Myslím si, že je to práve to čo chcel režisér dosiahnuť, aby mal človek zmätok, akýsi nepokoj. Niet lepšej udalosti ako je svadba, kde sa môžu predstaviť a zároveň prejaviť charaktery postáv. Na svadbe sa strieda radosť zo zármutkom, celé je to nesvietené do akéhosi šerosvitu. Miestami na mňa to pôsobí dosť depresívne aj keď ľudia sa bavia a usmievajú sa. Hlavná postava Justin, nevesta, akosi upadá čo raz do väčšieho tranzu. Absurdné je však keď prichádza k rozhovorom, že väčšina postáv, hovoria hlavnej postave, aby bola šťastná. Celú tu dobu ju čosi trápi no nikoho nezaujíma, že čo. V strede filmu som si kládol otázku, čo je vlastne šťastie? Pretvarovanie sa medzi hosťami, len aby zakryla pocity. Vzťahy sa nárastom času filmu rozpadajú a stupňujú. Na jednej strane sa rozpadajú vzťahy na druhej sa riešia úplne triviálne veci ako je: koľko fazule je v jednej fľaši. To celé má taký spád, že po nevydarenej svadbe ľudia odchádzajú a sestra Justin, len prizerá na vnivoč usporiadanú oslavu. Prehlási, že svoju sestru nenávidí. Má to za následok, že z Justin v druhej polovici príbehu sa stane troska. Vyhasnutá hviezda. V druhej časti je nám predstavená Claire sestra Justin a taktiež je objasnené pozadie prvého príbehu. Je to skôr náznakovo povedane, kedy divák si ma domyslieť do akej značnej miery to je fakt. Cele toto je o strachu, obavách z niečoho neznámeho, hoci tie dve deje dokopy nesúvisia spočiatku priamo, no významovo áno, podľa mňa. Obe sa boja niečoho neznámeho, len nie je to, iste. Taktiež obe žijú v ilúziách šťastia, tvária sa že sú šťastne, no vo svojom vnútri nie sú. Tak ako aj my. Veľa krát sa tvárime šťastný i keď nie sme. Bojíme sa zlých snoch, obávame sa z neznámych veci. To ľudia podľa mňa vnímajú pri tomto filme. Spočiatku druhej polovici príbehu vidíme sebaistú Clair, ktorá pomáha svojej sestre opäť sa postaviť na nohy. Rozhodne je zaujímavé ako sa na konci filmu ich duševné stavy prehodia. Zo sebaistej Clair sa stáva čo raz viacej depresívna matka z hroziacej sa katastrofy a z Justin spočiatku ženy bez vízie sa stáva silná žena. Je to však klam. Justin je sama pretvárka. Jej je všetko jedno. Vie že to čo príde nezmení a od začiatku je pripravená na to najhoršie. To je to, prečo je tak pokojná a neberie to už tak tragicky. Ako hroziace nebezpečenstvo sa blíži tak aj obavy postav sa stupňujú. Geniálne pohrávanie sa s pocitmi postáv. Pre mňa zaujímavý bol rozhovor sestier. Spoločne viedli rozhovor o tom, či je, alebo nie je svet zlý. Či sme, alebo nie sme sami vo vesmíre. Kto si zaslúži zomrieť a kto nie. To sú základe otázky človeka, kedy začne vnímať svet okolo seba. Skôr či neskôr každý jeden človek si tieto otázky položí a snaží sa na ne sám zodpovedať. Jedna si je istá svojimi vtreniami druhá však jej neverí. To je normálne, lebo každý ma svoju pravdu, nikto sa nedá len tak ľahko ovplyvniť. Záver filmu je o úteche a zamyslení sa. Ak by sme stáli pred niečím podobným ako postavy vo filme, ako by sme sa my zachovali? Čo posledné by sme urobili my? Otázky ktoré ponúka tento film je mnoho. Jedno však je isté, že režisér Lars von Trier sa vie zahrávať s ľudskou mysľou, pomocou filmu ako je Melancholia.

V meste Peterson žije nudný chlap o ktorom je nudný film. Je autobusár a žije rutiny život. Svojím okolím sa necháva inšpirovať a tvorí vo voľných chvíľach poéziu. Je to však tak natiahnuté a mdlé, že nieje tam moment prečo by som sa k tomuto filmu mal vracať časom. Po pol hodine som mal neskutočné nervy na obsah filmu. Film neponúka žiadne napätie, len pokojne plynie a ukazuje všedné veci života. Na to však nemusím pozerať film, však? To zažívam aj ja doma. Jediná zaujímavá postava vo filme je jeho priateľka. No keby to mal byť film o nej tak by to možno bola ešte väčšia nuda. Síce je kreatívna no svoj domov neopúšťa. Vidíme tu kontrast dvoch odlišných ľudí, ktorí sa medzi sebou dopĺňajú. Rutina ktorá je tak monotónna, že ma to uspávalo. Film je však pekne natočený, má to pekné myšlienky v jeho tvorbe no tu by som asi skončil. 40%

Vskutku úžasná komedia, krimi, dráma. Scenáristicky vynikajúce. Som nečakal, že sa fakt budu stále baviť o tých billbordoch, ale stále to má čo ponúknuť. Páči sa mi ako režisér tu pracuje s dialógmi a pointami. 85%

Posledná rodina je chladná, životopisná, dráma, pri ktorej ak trpíte depresiami je možné, že sa na jej konci budete chcieť zabiť. Autor filmu neprikrášľuje, nepoetizuje, len holo ukazuje bežný život človeka. Nevidel som zatiaľ žiaden iný snímok pri ktorom sa väčšina deja odohráva na chodbe v byte. Rôznymi pohľadmi cez štrbiny otvorených dvier nahliadame do súkromia slávneho poľského maliara Beksinskieho. Sledujeme prierez rôznych životných situácií tohto tvorcu, ktoré sa týkajú len jeho najbližších. Dostávame rôzne úseky života, no predovšetkým sa týkajú smrti, kde si kladieme nespočetne veľa otázok. Predovšetkým je tento film o živote. Všetci raz zomrieme, je na nás, že ako. Neodporúčam citlivým povahám tento film. Pôsobí tak chladne a depresívne už od začiatku až po jeho samotný záver. Silná poľská dráma! 85%

Má to svoje skvelé miesta, ale príde mi to moc vyzdvihované. Určite sa však teším na ďalšiu časť. Perfektné obsadenie, fantasticky tu fungujú postavy. Dej rýchlo odsýpa, ľutujem že som na to nebol v kine, malo by to o to lepšiu atmosféru. Doma som nemal pocit strachu, no boli miesta kedy som súcítil s postavami keď boli osočovaný okolím a to si na tom cením. 70%

Mix kamery a strihu robí tento film brutálne dobrým. Od začiatku tento film sprevádza komentár hlavnej postavy, ktorý cez mikropríbehy ukazuje prostredie kde žije. Nachádzame tu tri etapy života ľudí ktorí sú zapletený do drog. Silná snímka, ktorá pojednáva o estetike škaredosti z prostredia Brazílie. 90%

Vizuálne, hudobne, komorné drama s Raynom Goslingom a Carey Mulligan, ktorý pod vedením Nicolasa Windinga Refna uhrali vynikajúci film.

Životná úloha Heatha Ledgera, božská hudba Hansa Zimmera, vynikajúci scenár Jonathana Nolana, úchvatná kamera Wallyo Pfistera, pevná ruka Christophera Nolana! Všetko dokopy tento film robí najlepším superhrdinským filmom súčastnosti. Každým pozretím vinikajúci zážitok a prežitok. 100%