0L0V0

Marriage Story poukazuje na dnešnú situáciu mladých rodičov, ktorý to vzdávajú, keď sa ich sny nenaplnia ako si priali. Bohužiaľ život je o obete. Stvoríme život, ktorému postupne našimi rozhodnutiami formujeme charakter. Ak sa však odcudzíme tomu tretiemu je ublížene. Tento film dokonale ukazuje prípad síce Americkej rodiny, ktorý sa rúti do záhuby. Následky s tým spojené sú citeľne v každom obraze. Menšími úpravami tento vzorec však sedí aj na nás Európanov. Tento film je úžasný v tom čo zachytáva a ako ukazuje. Je krásne si to pozrieť ešte skôr ako si poviete Áno. Rozhodne to nezabráni rozvodu, ak k nemu dôjde, dá obom niekoľko základných odpovedí. 85%

Krásne 4*, ale nakoľko mám rád sci-fi a tento námet bol krvavý a nápaditý, rozhodne prihadzujem o hviezdu navyše a časom si to pozriem znova. Príjemné prekvapenie. 80%

Potrat je silnou spoločenskou témou už desaťročia. Režisér Christian Mungiu spracoval interrupciu cez príbeh, ktorý sa udeje priebehu jedného dňa. Film nás zobral do obdobia kedy interrupcia bola v Rumunsku nelegálna. Sledujeme vzťah dvoch študentiek ktoré riešia tento problém. Chcel by som mať kamarátku akou bola Otília, ale určite by som nechcel mať kamarátku ako bola Gabika. Sledujeme vzťahy dvoch rozdielnych pováh cez dokumentárnu kameru ktorá nás vťahuje do deja ako keby sme sa pozerali na reálny príbeh. Režisér z Gabiky urobil človeka ktorého som vážne nenávidel, ešte viac ako lekára ktorý sa ukojil na študentkách. Spravil z Gabiky hlúpu nerozhodnú tínedžerku, ktorá urobila chybu vo svojom živote za ktorú musia iný ľudia niesť patričné následky. Dlhé zábery tieto situácie len utvrdzujú a napomáhajú vyznieť ťažkopádnosť témy, ktorú sa tu snažil preniesť na diváka. Vidíme že niektoré rozhodnutia sú zdĺhavé ako aj napríklad vyhodenie plodu do odpadu. Režisér urobil veľmi dobre že neukázal ako sa Gabike stala táto nehoda a tak divák sa nemá možnosť ľahšie rozhodnúť. Ako náhle by ukázal že bola znásilnená tak by mali väčšina divákov jasné prečo chce tú interrupciu podstúpiť. Tak je to len ukázané v náznakoch a jej konanie je viac znepokojujúce aj vďaka jej povahe ustrašenej študentky. Ľudia sa delia na dve tábory ohľadom interrupcie a to na tí ktorí sa nazývajú ochranármi nenarodeného života, a na zástancov slobodnej voľbe ženy. Ja sa prikláňam k druhej skupine, kedy žena svoje rozhodnutie berie na vlastné ramená a je si vedomá všetkých rizík. Problémom však je rozhodnutie čo je vlastne správne. Nenarodenému dieťaťu chceme aj nechceme dopriať práva a tu je otázka či plod je iba hmota – bezduchá biologická bunka ktorá sa tvaruje. Podstatné je si definovať kedy vlastné vzniká človek. Hovorí sa že ľudská bytosť je už od momentu počatia. Teda lekár ktorý vykoná interrupciu je vrah? Vytýčenie hraníc je ťažké, nakoľko plod nie je človek, iba kúsok tkaniva – do kedy je tým tkanom? A kedy je už človekom? Interrupcia sa vykonáva dostatočne včas kedy plod nemá vyvinuté všetky orgány. Vo filme vidíme že tento prípad v takom štádiu kedy môžeme sa baviť o vražde. Zmieriť sa s tým musí byť psychicky náročné. Taktiež ako aj človek sa vyvíja aj zákony sa menia a dnes je to oveľa ľahšie vyriešiť túto situáciu. Čo sa však odohráva v hlave ženy je vec druhá. Silný film o obete, živote a smrti, ľahostajnosti, dobe ktorej žili ľudia. 85%

Babel je ten typ filmu, ktorý vás núti ako diváka rozmýšľať a spájať si súvislosti. Ľahko sa stane, že laik tento snímok neprijme úplnou radosťou. Prečo nie všetci diváci tento film chápu? Za následok môže byť aj to, že príbehy nie sú viazané časovo chronologicky na seba. Kde iný príbeh končí, druhý len začína a naopak. Divák dostáva informácie, ktoré sú len čiastkové a dopovedané sú iným príbehom oveľa neskôr. Časová rovina tu práve zohráva najväčší zmätok. Nakoľko sa dej odohráva na troch rôznych kontinentoch v štyroch štátoch, vzniká tak časový posun. Aj táto informácia môže mať za následok zmätenia diváka. Tento fakt si neuvedomí každý a však príbehy nie sú odohrávané chronologicky. Filmový čas nám vyrozpráva príbeh štyroch rôznych miest za určitý čas, kedy jeden príbeh sa odohráva reálne dva dni a však filmový čas to vyrozpráva do desať minút a divák to ani nepocíti. I cez tento fakt som mal pocit, že som tam reálne bol a prežil som tie situácie. Tieto momenty sú veľmi autentické aj vďaka hercom a dokumentárnej kamere, ktorá vierohodne vťahuje do príbehu diváka a pohlcuje tak jeho vnímanie času reálneho. Preto film zbehne veľmi rýchlo. Za následok to môže mať onen fakt, že každý príbeh je iný a každý chce povedať čosi iné, i keď ich všetkých spája jedná vec a to puška. Tá puška, ktorá neopatrením jedného japonského otca sa dostala do Maroka, ktorá ma za následok lavínu nešťastí. Však tento fakt sa dozvedáme až na samom závere, do tej doby vidíme len tínedžérske problémy japonskej dievčiny. Niet pochýb že čas je silná zbraň filmára. Vie naťahovať situácie, ktoré trvajú chvíľu no vo filme trvajú pre zdramatizovanie deja dlhšie a tak vzniká napätie. To isté dokáže aj naopak, kedy reálny život je príliš nudný a filmár oseká na nevyhnutné minimum príbeh tak, aby zbehol rýchlo, ale nemal by divák pocit, že by o niečo z toho života prišiel. To dokázal aj Iñárritu v tomto filme kedy dlhý film, ktorý trvá viac ako dve hodiny zbehne pocitovo príliš rýchlo i keď sa tam stane príliš mnoho. Aj na základe tohto zložitého rozprávanie znesie film jednu retrospektívu do minulosti kedy si brat v Maroku spomína na svojho brata kedy ho zabijú, len pre emocionálnejšie posilnenie tejto situácie. Taktiež divák pri pozeraní filmu berie čas ako čas prítomný, to však neplatí pre postavy ktoré sú na plátne. Stáva sa, kedy divák priebehu desiatich minút sa prepojí s postavou a následne prežíva čas postrelenej ženy v autobuse intenzívnejšie a práve to sú tie momenty, kedy nám ten čas sa zrýchli. Narácia každého príbehu stále je paralelne prestrihnutá iným príbehom a tak vzniká túžba dopozerať každú jednu scénu. Čas je idúci vlak, ktorý taktiež potrebuje zastávky. Ak by ich v príbehu nemal veľmi rýchlo by diváka film omrzel. Vďaka niektorým sekvenciám kedy vidíme len dve postavy sa rozprávať, máme možnosť sa z každou jednou postavou stotožniť a ich neskoršie prekážky vieme prežívať intenzívnejšie. Pri počte pribúdajúcich minút diela sa tak neskôr nemôže stať, že osud hlavnej postavy nám bude ľahostajný. Tu nachádzame hneď niekoľko postáv pri ktorých sa nedá presnou určitosťou určiť, ktorá je viac dôležitá. No každá je iná a odzrkadľuje v globále kultúru danej krajine, morálne hodnoty, vierovyznanie, politické ale i osobné rozpory. Postavy sa menia počas príbehu, cítime ich strach, hnev, samotu v podmienkach, ktoré im nie sú komfortné. Tento film ponúka príliš veľa a nedá sa odčítať jedným pozretím. Stále sa dá nájsť čosi zaujímavé a stále ma zaujme iný príbeh. Hlavne doznenie pretrváva aj niekoľko dní po pozretí a to dokáže málo ktorý film, že sa vryje tak hlboko pod kožu. 80%

Tom Hardy si tu ide one man show. Film je postavený, len na dialógoch hlavnej postavy. Hlavná postava Ivan Locke počas hodiny a pol rieši pomedzi šoférovania autom telefonáty. Je to postavené na dobrom scenári, kde postupným plynutím času sa dozvedáme informácie a tak divák dostava obraz o Ivanovi a jeho problémoch. Sú tam tri roviny príbehu ktoré sa postupne medzi sebou prepletajú a riešia. Séria telefonátov rodiny, práce a milenky nám servíruje čo raz väčšiu drámu. Od nasadnutia Ivana do auta kamera neopúšťa tento priestor a divákovi je predkladaný len obraz Toma Hardyho, ktorý túto postavu zahral skvele. Kamera maximálne sa sústredí len na herca a jeho prežívanie situácií, ktoré sú počas filmu postupne dávkované. Režisér dáva pauzy medzi hovormi, aby lepšie dozneli nové informácie a emócie. Film chce realisticky ukázať len všednú realitu. Nepriklašluje, nevytvára nemožné scenáre. Funguje len ako bežná realita. Pracuje tu s myšlienkou že človek ak spravy chybu, musí časom zaňu niesť následky. Lebo skôr alebo neskôr ho dostihne pravda ako to je v prípade Ivana. Ivan len urobil rozhodnutie. Rozhodnutie, že sa zachová správne tak ako sa napríklad od svojho otca nikdy nedočkal. Silný hlboký film v ktorom sa nachádzajú hodnoty rodiny. 75%

Fiktívny svet dobrých rodákov sa opiera o reálne fakty tej doby. Udalostiam ktoré sa stali sa snažil režisér Vojtech Jasný podať tak aby to malo svoje srdce a ducha cez obyčajných ľudí. Ukazuje ľudí takými akými sme, čo v sebe ukrývame akými sme reálne. Chtivý po moci, citlivý pre lásku, zastrašený z nových vecí, zbabelý urobiť prvý krok a takto by som mohol pokračovať. Je to proste mozaika ľudských osudov po druhej svetovej vojne. Film sa odohráva v malej českej dedine kde sledujeme kolektív kamarátov ktorý sa postupne mení a formujú. Film manipuluje s náladou diváka, spočiatku som sa cítil skvele kedy som sa bavil a liezla z filmu pozitívna energia. Postupne však ako naberal film minutáž som sa cítil čo raz vo väčšej depresii. 80%

Po dopozeraní filmu som mal nepríjemný pocit. Obaja museli sa prispôsobiť v závere sa zmieriť s ich osudom. Koniec je otvorený a divák ma možnosť si príbeh domyslieť sám. Ja som tomu chápal ako únik pred realitou a veriac, že na druhej strane mimo pozemského života, kde neexistuje krutosť a žiaľ, budú obaja nakoniec spolu a šťastný. Silný príbeh, ktorý prináša zvláštne pocity a za ne ďakujem Pawlikowskemu. 75%

Veľmi chladný film bez citu. Skvelá myšlienka však dostala až príliš komorné spracovanie a tak sledujeme romantický pár, ktorý však romantický vôbec nieje. 45%

Videl som to náhodou na RTVS2 a príjemné pozeranie. Bavilo ma to ako to Marek spracoval a zachytil autentické veci. Hoc čosi bolo iniciované možno inscenačne no aj tak rómovia zostali sami sebou i keď sa kontrolovali. Kiež by sa trocha viac pohral ako Dušan Hanák s formou spracovania a bol by film ako Obrazy starého sveta na cigánsky spôsob.

Ak autorovi išlo o to, aby som po zhliadnutí mal prehľad čo sa presne dialo v roku 1968, tak sa mu to podarilo. Celé to pôsobí tak náučne. Hlavná postava sa vracia retrospektívne k udalosti, ktorá zmenila na 2 generácie Čechom a Slovákom život. Úvodných 20 minút prešlo ako voda. Nuž po dramaturgii tento film v poslednej tretine začal viaznuť. Autor síce chcel ukázať hlavnú postavu Dubčeka ako ho to morálne ničí, no spomalilo to tempo natoľko, že ma to začalo nudiť. Hlavná postava v podaní Ariana Jastrabana bola perfektná. Tej postave som veril a to je dôležité.Strihová stránka je dobrá. Páčilo sa mi ako strihač pracoval s archívnymi zábermi a nenútene ich tam vložil tak, že vyzneli naozaj skvelo. Po kamerovej stránke žiaľ ide o televízny look, ktorý je tam cítiť od prvej chvíle. Financie robia svoje. Pre mňa najväčší mínus je asi hudba. Tá síce je minimalistická, ale vôbec mi tam nesedela. Pôsobilo to ako zlá telenovela, ale to je asi vec vkusu. Starej generácii to zodpovie niekoľko otázok, pár si zaspomína, poplače. Mladá generácia sa rozdelí na dva tábory. Tí čo ich zaujíma politika si to pozrú, aby si urobili obraz na tú danú dobu, druha polovica si to nepozrie lebo je to proste historická politická dráma. Nie je to film pre každého, no svoju výpovednú hodnotu to má, ale to má aj dejepisná knižka. Ničím extra výnimočné, má to dobovú atmosféru, chýba tomu však srdce. 65%