Arkanoid

Japonské veľkomesto v noci. V úvodných scénach vidíme čašníčku, ktorá stretáva svoju asi americkú kamarátku u seba v práci. Za vedľajším stolom ale sedia yakuzáci a počujú, ako s ňou chce odísť. Počkajú si ju na úteku z práce a po pozretí jej dokladov zisťujú, že je Thajka a je v krajine načierno. Dej sa presúva do baru, čo sa má na druhý deň otvoriť poslendnýkrát. Najprv hrá dynamický rock, no ako majiteľ osamie, Wakamatsu si znova ide svoj pochmúrny jazz. Vo filme hrajú herci, ktorých využíval skôr aj neskôr. Detektív vyšetrujúci yakuzu je na nich drsný a tým sympatický. Wakamatsu ale trávi skoro väčšinu filmu v bare plnom kamarátov, keď zabŕdol do oveľa lepšej a napínavejšej mafia témy. Na prekvapenie sa tento exploitation režisér vyhýba priamemu zobrazeniu násilia, ako podrezaniu krku, vtedy s kamerou ide preč a zobrazí čin z diaľky. Akcia, ktorú Wakamatsu ponúka, je pritom len beh, čo nie je nič ohromujúce. Neskôr práveže v Singapore Sling dokázal, že vie natočiť aj kvalitné alebo aspoň zábavné prestrelky. Tento film ale svojím nekonečne ľahkým spôsobom prekonávania ťažkostí vyznieva dostratena. Pohodová atmosféra baru bola fajn, aôe nestačila mi na lepší výsledok.

Spoilery. Zachovaná verzia má problém s obrazom, kedy sa premietajú aj poškodené časti spolu s dobrým obrazom. Dievčatá majú telesnú a zabávajú sa v šatni. Traja študenti čakajú pri moste a keď jedna z nich ide okolo, jeden z nich sa jej snaží zastať cestu, no ona mu hodí čiapku do rieky a so smiechom utečie. Mladá Noriko ide na bicykli ku mladému maliarovi Hokutovi sediacemu pri rieke. Vybratá hudba pri narodeninovej oslave môže byť v istom zmysle hravá, ale vyznieva trochu detsky. Po oslove Noriko s rodičmi osamie a oni jej oznámia, že nie je ich dcéra, ale dcéra otcovej sestry, ktorá spolu s mužom zahynula kvôli bombardovaniu Hiroshimy. V tejto scéne je už lepšie zvolená hudba. Noriko je novinou sklesnutá aj v škole. Traja študenti na moste hádžu mince do čapice jedného z nich a keď ide okolo nich, jej nápadník sa jej pýta na sex s jej priateľom, chce ju zadržať, no ona ho uhryzne do ruky a vyslobodí sa. Neskôr sa na jej tele objavia modriny, no ona nechce lekársku pomoc. V novinovom stánku nájde publikáciu s fotografiami znetvorení z bombardovania Hiroshimy. Wakamatsu scénu štylizuje zvukmi bolesti trpiaciach a hudbou vyvolávajúcou psychický tlak. Noriko si myslí, že umiera. Keď stretáva trojicu študentov v meste, tentoraz prijíma ich priateľskú ponuku ísť tancovať. Preruší to len stretnutie sa s jej volejbalovým tímom, na čo ona uteká preč. Filmársky je film zvládnutý len čiastočne. Wakamatsovi tento typ vážnej témy nesedí a ide aj o jeho ranú tvorbu, kedy svoju formu ešte nevedel úplne vyšperkovať. Hudba ale poväčšine scénam sedí. Zamrzia slabší herci, ktorí sa síce snažia, no podobné úlohy si pýtajú trochu viac aj po hereckej, aj po príbehovej stránke, kde to bolo síce príbehovo celkom dynamické, no žiadna scéna so mnou nerezonovala natoľko, aby som ju označil za svoju obľúbenú.

Wakamatsu víta gongom zvonov. Počas úvodných titulkov počujeme pravidelné vzdychy, ktoré pripomínajú svojou dynamikou pílenie dreva ručnou pílkou. Scenár má na svedomí Masao Adachi pod pseudonymom Izuru Deguchi. V čiernobielom filme najprv vidíme ordináciu, nástroje, vyložené ženské chodidlo, potom ženu a napokon doktora. Má s ňou pomer, ale nie v ordinácii a na jej žiadosť jej zabraňuje otehotnieť s jej manželom. V piatej minúte pri sexuálnych scénach tejto ženy prechádza Wakamatsu z čiernobieleho na modrobiely obraz. Kamerou zaberá buď ich tváre, alebo len pohybujúcu sa časť hlavy milenca Kena Yoshizawu v úlohe Minaa, čo je hore a okolité prostredie kuchyne. On hovorí, že je to ako zdieľanie jedného tela a že ju miluje. Potom Wakamatsu začne prelínať ich obraz s inými a stáva sa z toho zbytočný mišmaš. Po sexe si dáva v kúpeľni cigu a zamýšľa nad tým, na čo ľudia myslia, keď majú sex. Pracuje pre školské noviny a sám ich behom roznáša – odtiaľ sú vzdychy z úvodných titulkov. Odprevádza milenku Yumiko ku jej sestre Iory, ktorá bola u gynekológa. Tá sa nad ním zamyslí, že je možno to, čo hľadajú. Jej muž ho spovedá a zhodnú sa na tom, že práca nemusí človeka baviť a ide o peniaze. Po Minaovom odchode sa pýta Yumiko, či je to jej boyfirend a zhodnotí, že to nie je nič vážne. Pri masturbácii od svojej ženy sa jej pýta, či spolu spali. Ona sa potom pýta sestry, či mali sex, tá vraví, že nemali spolu sex. V mysli sex vníma ako spojenie tela a duše a myslí si, že sa s Minaom ľúbia. Iorin manžel nezažíva erekciu ani pri orálnom sexe, preto navrhuje, že na insemináciu by mali použiť umelé oplodnenie alebo niekoho, kto bude mať s Iori sex. Scény mladých, kde je divák opájaný hudbou, neponúkajú dostanočnú obrazovú výplň, ktorá by tešila divákovo oko. Vo filme máme klasické Wakamatsuove zamýšľanie sa nad sexom, ktoré ale trochu splýva s jeho ďalšími filmami, keďže túto tému využil snáď na maximum. Formálne nie som fanúšikom koláže, ktorá ma nebavila ani tu. Smrť v závere vyznieva čisto béčkovo. Pre mňa podpriemerný Wakamatsuov film.

„If you give drinks nobody orders, you will lose a lot of customers.“ Spoilery. Film od Toei production víta dynamickou hudbou. V hlavnej úlohe Ken Takakura s cigaretou, v obleku a s klobúkom a slnečnými okuliarmi vytvára dojem človeka, s ktorým sa neradno zahrávať. Netrpezlivo pozerá na hodiny na veži. Dej sa odohráva v Hong Kongu. V prístave možno vidieť aj asi tradičnú čínsku  plachetnicu s hnedými plachtami. Nastupuje do pripravenej limuzíny, kde podľa dohody troma strelami zastrelí sediaceho gangstra. Všíma si ale športiak s chlapmi, ktorí sa pri nich zastavili, a káže šoférovi ho sledovať. Poteší tak prehliadka japonského mesta. Ide do svojho bytu a nájde tam mŕtvu prostitútku a políciu na ceste. Náhodne vyhráva ceny v hádzaní mincou do kruhu, no nádoby sú plné drog. Kvôli žltému kvetu ho osloví žena, čo chce jeho ceny. On sa ide ubytovať v lacnom hoteli, kde získava na svoju stranu zahraničnú čašníčku, ktorá súcití s chorou prostitútkou. Drogová kupliarku ide využiť pre jej chlapov, ktorých ide použiť na pátranie po vyriešení jeho situácie. Z novín sa dozvedá, že ním zabitý nebol gangster, ale disciplinary officer. Od kupliarky chce stetnutie s jej šéfom a uzavrie s ním dohodu. Ona ale má vlastné plány a v nich zradu šéfa. Dej sa presúva aj do Yokohamy, kde sa pozornosti dočká veselá prostitútka Mari. Pristúpi k nej hlavný hrdina Nanjo, zoberie ju do hotela a povie jej, že jej nepoloží otázku, pri ktorej by sa na seba musela pozerať do zrkadla. Ona mu povie, že si nemyslí, že je policajt, lebo vyzerá štýlovo. Po jeho otázkach je ale nedostupná, tak jej prikladá k hlave revolver. Odpovedá mu ale hravo a chce jeho ochranu. Nasmeruje ho skutočne za svojím najvyšším bossom. Ten rieši situácie s chladnou hlavou a vie, čo má zmysel a čo nie, o čom sa presvedčí aj jeho podriadený. Deodato musel vstať zo stoličky, keď pri hneve a násilí hlavného hrdinu na starú hotelierku začala hrať smutná romatická hudba. Rozhovor s krupiérom je na báze profesionality. Bitka so šéfom kupliarky je fajn, aj jeho porátanie sa so zradou. Hlavný hrdina je sledovaný disciplinárnym úradníkom, ktorý uznáva svoju prehru v byte tuberáčky, ktorá sa dusí krvou, ktorú jej peroálne vyberá hlavný hrdina. Uličky možno Macaa tak vidíme vo svojej špinavosti. Finále je veľké, aj na nože. Zápletku vraha na úteku obvineného z vraždy už Ishii riešil, teraz má ale kvalitnejšieho herca v hlavnej úlohe, uveriteľnú a napínavú akciu, viacero kamier a záporným postavám dáva oveľa väčší priestor ako minule – vidíme ich zabíjať nevinných, čo sú jasné plusy filmu, ktoré vytvárajú výraznejšiu formu a viac napätia. Ken Takakura v hlavnej úlohe film neuveriteľne tiahne, jeho scény sú výrazné spolovice ním a spolovice svojou štylizáciou, ktorú umne práve v tomto filme ovládol Ishii a dodal im punc kultu. Teruo Ishii to vo svojej rannej tvorbe konečne dokázal, presvedčil ma, že jeho filmy sú seriózna a kultová zábava. „do anything you want but don’t deceive anyone.“

Napínavé bicie sa snúbia s temnou hudbou. Popri úvodných titulkoch je nám predstavené väzenie v netradičných scénach – väzni sa rituálne bijú doskou, lejú na seba polievku, tancujú, tlieskajú. Zabíjajú bývalého detektíva nalepením olejového papiera na jeho tvár. Prichádza väzeň, mladý drzáň, ktorý a zmocňuje bossa. Zachraňuje ho múdry starý muž. Pribeh sa odohráva v dobe samurajov. Kasuke, ktorý chcel zabiť mladého a jeho záchranca sú prepustení. Kasukeho vítajú chlapi aj boss jeho organizácie, starý Smoke Tomizo, lupič trezorov, najprv nemá nikoho, no potom za ním prichádza jeho známy policajt, ktorý by ho rád prichytil pri lúpeži. On ale vraví, že už ide sekať dobrotu. Plačúcemu chlapcovi, čo spadol z chodúľov, ukazuje na nich trik, ale kamera nezaberá ani len jeho nohy. Vďaka tomu ale unikne nič netušiacemu policajtovi. Mladý drzáň je prepustený z väzenia a zachránený pred bývalým kolegom, samurajom Kamyiom práve znova Tomizom. Ten mu navrhuje lúpež šogúnovho trezora, lebo sa o to nikto doteraz nepokúsil. Aj cez počiatočný nesúhlas a skoro zamordovanie jedného druhým nakoniec súhlasí. Mladý Hanji násilím presviedča jednu z gejší, aby ich do paláca pustila a Tomizo vyhráva spiatočnú cestu z paláca v kockách. The Italian Job ani Ocean’s Thirteen síce nevidíme, no riskantné a premyslené prevedenie lúpeže sa cení, navyše, ak do nej vstúpi ženský záujem, cudzí gang a polícia, čo o veci vedia. Napriek výbornej lúpeži v nej chýba ešte viac napätia a akcie nadoraz, ktorá by skutočne siahla na dno fyzických a psychických možností postáv.

Videl som 87 min. verziu. Toei uvádza s výbuchom sopky. Potom sa presúvame na mapu. Teruo Ishii konečne vo farbe. Mladý rybár vyloví z vody krabicu, čo patrí yakuze. Tí si ho nájdu hneď po vylodení na pobreží. Snažia sa pozlotky, no on sa schopne bráni a šéf im zakáže za denného svetla strieľať. Tak s ním chcú uzavrieť dohodu za peniaze. On ale príliš nalieha a chce sa do krabice pozrieť. Opijú ho s uspávadlom, a naložia do rozbehnutého člna. Dynamická kamera pri jazde člnom poteší. Zachraňuje ho 40-50ročný policajt na väčšom člne. Zobudí sa u neho a ten chce od neho splátku. Mladý drzáň mu vyjedá ryžu a spolu idú k domu, kde ho držali. Tam starší vidí, že mladý úplne neklame a zaujíma ho nedopovedaný príbeh ešte viac. Spolu sa priateľsky pobijú. Starší ho navedie ísť do kabaretu, kde vykrúca ruku mafiánovi násilnému voči ženám. Mafiáni sa ostreľujú na lodiach, potom jedna partia príde do baru a tam mladý yakuzák preberie bicie a ide nadoraz. Táto scéna je len na okrasu, nemá pokračovanie. Hlavný hrdina sa dostáva z baru za pomoci ženy, ktorú zachránil a ide pozrieť do kabuki divadla, kde hrá majiteľ bungalova, v ktorom ho mafiáni opili. Stretáva ho však v jeho smrti a považujú ho za vraha. Deus ex machina ho zachraňuje práve starý policajt, ktorý ho zachránil už na lodi a prevedie ho cez svojich kolegov bez obvinenia z vraždy. Tieto záchrany jedného druhým a ich neuveriteľné šťastie vyhýbaniu sa guľkám proti presile zločincov robia film málo reálnym. Prestrelky sú ale reálnejšie ako v predošlom filme a je ich o pár minút viac. Stále ale chýbajú áčkové scény.

Spoilery. Opäť čiernobiely film. Z väzenských múrov vychádza Mizuhara, hraný Tsurutom Kojim, čo hral v predošlom Ishiiho filme Hong Kong Joea a začínal ním film. Teraz sa úspešne uhne skoro všetkým guľkám chlapv v aute, čo na neho poľujú. O týždeň prichádza za starým známym, bossom Komori gangu, ktorý sa tvári, že o ničom nevie. Nikto z prítomných nechce naplniť sľub, čo mu bol daný ohľadom kariérneho postupu po prepustení z väzenia, on to však berie cynicky a s chladnou hlavou. Prekvapivo strieľa na bossa a utečie. Bossa doráža viceprezident. Na úteku hlavného hrdinu prichýlia ľudia od istého Yanagisawu. Tí aj za vznešené ciele schovávajú svoju snahu rozložiť konkurenciu. Hlavný hrdina súhlasí s ich plánom. Síce nejde o pomstu Mela Gibsona, ale divák sa vie aj tak baviť na jeho vydieraní, mlátení a kradnití drog a na tomto istom okrem mlátenia pri Yanagisawovej podriadenej/neteri Yuri, ktorá tiež disponuje revolverom. Opitie pašeráka drog a jeho následné zrazenie autom alebo nedobrovoľný výber obetného baránka sú skvelé scény odporných záporákov. Chýba tomu adrenalín, ktorý sa v týchto ročníkoch veľmi neobjavoval, no drsnosť hercov a skvelé zosobnenie ich postáv vytvára dojem pravej krimi. Akcia sa dostáva do popredia na horskej ceste, kedy sa ostreľujú nákladné a osobné auto. Tu už napätie funguje, ale s dnešnými kamerami a efektami by to vyniklo oveľa lepšie. Je ale trochu nereálne strieľať na propánbutánové bomby a čakať, že to predsa len prežijete. Pomedzi kriminálnu líniu sa tu snaží prejaviť tá romantická, no dostáva málo priestoru. Ten sa nájde až v závere, kedy sa biely rytier rozhodne zbaviť samého seba, aby ochránil svoju lásku a tým ju zahubí.

Teruo Ishii koenečne v Toei Company. Tokyo, čiernobiely film. Chlap, Hong Kong Joe, kráča z letiska sprevádzaný dvoma gangstrami, ktorí ho zadržiavajú. V privolanom taxíku však na nich čaká chlapov kumpán a s konkurenciou si ľahko poradia. Chlap sa neskôr rozpráva so svojou sestrou, ktorá s mužom vedie nočný podnik. Chce si od neho požičať, no prichádza jej muž s peniazmi, a tak to skazí. Vďaka americkému vplyvu majú Japonci prezývky v angličtine. Smiley, Pants, Whisper, Band. Naplánujú si big job ohľadom veľkých peňazí pre šiestich ľudí. Hong Kong Joe, aniki v organizácii ide k bossovi sediacemu v záhrade. Exteriéry sú pekné. Boss mu vraví o jeho skutočnom bratovi Masaovi, ktorý dostáva prvý job, kde má zabiť. Hong Kong Joe však je namieste, keď Masao váha a chlapa prepúšťa. Herec v tejto úlohe je vo svojej roli presvedčivý, veríte mu, že pozná svoje hranice aj jeho killer inštinkt. Práve prepustený Band by ale rád zabil Whispera, no musí počkať až po akcii. Predstavenie plánu na hračkárskom modeli domu spolu s postavičkami vyzerá skôr smiešne, taký Heat niečo takéto vôbec nepotreboval. Banková lúpež ako taká nie je až tak divácky atraktívna. Lupičmi sú smiešne postavy, ktoré ale vedia byť nebezpečné. Skoro každý každého zrádza. Traja z lupičov sú manželský pár a ženin brat, ďalší dvaja vzájomní nepriatelia na život a smrť. Ženin brat ukradne všetkým peniaze a jeho švagor odchádza prosiť bossa o milosť. capo ide s ním, lebo on ich zradil tiež, tak v záujme toho, aby sa to boss nedozvedel, tiež prosí o jeho život. Postrelený kumpán zverí vyzdvihnutie svojich peňazí do rúk chlapca. V jeho naháňačke sa dokonca ozve komická, detská hudba, čo zráža uveriteľnosť aj serióznosť témy. V zrážaní vážnosti sa pokračuje streleckou súťažou – chvastúnstvom vtedy, keď sa očakáva, že sa chlapi navzájom postrieľajú. Béčko, keďže vo všetkých smeroch tu máme lepšie filmy. Ale zato zábavné béčko.

Hlavný hrdina je v noci obťažovaný zlodejkou hranou v predošlých chitai filmoch, zadržaný políciou a obvinený z lúpeže. Jeho frajerka-kolegyňa sa zatiaľ necháva vydržiavať sugar daddym. Herečka v hlavnej úlohe, tu zlodejka, opäť predvádza plejádu hravých výrazov a gest a tiež ako v Black Line pomáha krivo obvinenému hlavnému hrdinovi. Jej charakter je rovnaký ako v Black Line, až sa filmy zlievajú dokopy spolu so svojimi záporákmi. Vitpný noir opäť slušne pobaví, ale áčkové napätie či chytanie sa za brucho sa čakať nedá. Nenáročná, poctivá oddychovka.

Spoilery. Bledočervený koberec a na neho kvapká tmavočervená krv. Štvorica stredoškolských študentov by rada spoznala bližšie telá svojich spolužiačok. Bráni im v tom však záujem spolužiačok o profesora. Opilecké songy na atmosfére nepridávajú. Pri klopaní na dvere spolužiačkinej izby jej spolužiak sľubuje, že jej napíše slovo lascívny. Zabudol si ale pero a tak odchádza bez tohto potešenia. Obrazovo opäť výnimočný Oshimov film sa hrá s tieňmi vo farebnom filme. Pri objavení chrápajúceho učiteľa hrá magická hudba fantázie a zločinu. Vypočúvanie chalanov prebieha z diaľky asi 5 metrov, lebo to nie je pre tento film dôležitá scéna. Zobrazená je ale neskôr osobitne pri vypočúvaní tvár chalana Nakmuru, ktorý učiteľa zabil alebo sa to príbeh snaží divákovi nahovoriť. Na scénu prichádza aj učiteľova priateľka, ktorú mladíci pozorovali a práve on sa jej ujme. Dievčatám na vlakovej stanici povedia, že to oni zabili učiteľa a potom im zamávajú vreckovkou. Predstavujú si všelijaké sexuálne scény so svojimi spolužiačkami, aj neznámou spoložiačkou, o ktorej vedia len jej číslo. Oshima je v zobrazovaní týchto scén veľmi stručný a decentný, neodvažuje sa ísť do sotcore alebo cenzurovaných hardcore scén ako o 2 roky neskôr Wakamatsu. Neskôr si meno neznámenj spolužiačky ale zistia telefonátom z búdky. Jedna zo spolužiačok pocíti predsa len k Nakamurovi atraktivitu. Aj potom sa spieva do absurdna, až as divák musí zasmiať nad prekrývaním sa songov, jeden na protest druhému. Čakal som nejakú vrcholovú scénu, ale žiadna sa nekonala, len vizuálne vrcholová, s niekým ležiacim na drevenej ploche v strede jazera s okolím červených lekien. Alebo je vrcholovou scénou hýbajúca sa kamera  pri bitke Nakamurových kamarátov so speváckou skupinou pri jazere? Film si len tak nezáväzne, často aj nevýrazne plynul. Snažil sa ponúknuť nejaké intelektuálne nadhľady, ale vďaka prílišnej intektuálnosti a nezaujímavosti charakterov zlyhával v schopnosti zaujať ma. Záver je veľmi čudný. Najprv so znásilnením študentky učiteľova bývalá nesúhlasí, potom na to zvolí nakoniec prichádza Nakamura so svojím jasne jemným a krátkym škrtením študentkinho krku, strih, koniec a máme vážne hádať, či niečo tak krátke a skoro neškodné prežila?