MikO_NR_1909

Realita je mnohokrát šialenejšia než fikcia z románu. Perverzná zvrátenosť a dôsledná reaktívnosť páchateľa(ky) pripomína kult brilantne premýšľajúcej zápornej postavy. Lenže, jej slabinou je prílišná citová angažovanosť, hoci vo väčšine úkonoch bola chladnokrvná a konala premyslene. Dokument používa netflixovský šokantný twist spojený s viacerými aspektami digitálnych šifier a dekódovaní. Čiže, na jednej strane môže pôsobiť, že pýta veľkú pozornosť, aby sa následne s divákom perfídne hral, na strane druhej, by to bez všetkého toho obalu a dopĺňaniu fikčných vizuálov z rekonštrukcií nebolo skrátka ono. Myslím, že ten balans je primeraný a pútavo prezentovaný.

Nepodceňoval by som viacúrovňovú optiku tohto filmu. Ide o ukážku fascinácie remesla až do špiku kostí. Mentálne, fyzicky aj sociálne veľmi intenzívny zážitok so širokospektrálnosťou detailných podnetov na vnímanie. Vizuálne a strihovo bohatý, s troška klišoidnosťou (v rámci normy). Výborný zápas medzi majstrom a jeho žiačkou, ktorý sa prelína ďaleko za bežnou konkurenciou v rámci hierarchie kuchyne. Keď sa jej (žiačke) po čase podarí šliapať ďalej, nastavia sa jej nové prekážky, ktoré musí prekonať v čase a priestore. A do veľkej miery jej šéfkuchár robí neustále peklo (pôsobí troška ako Nortonov Iluzionista). Príde na katarziu, ktorá je intenzívna. Nehovorím ale, že najoriginálnejšia, ale v kontraste thajskej réžie a zaujímavých podnetov na zamyslenie, vskutku magická skúsenosť na strávenie.

Taká dávka spontánneho dôvtipu a eskapismu sa v našich končinách len tak nevidí. Karásek je ohromne zručný režisér. Jeho vizuálne nápady a prestrihy majú ťah videoklipu, ktorý v nijakých scénach nezakolíše a nezníži vysoko nastavenú látku. Je príjemné vidieť nie tak vzdialenú dobu skorých 90tych rokov v takto zgrupenej podobizne metafor a zľahčovania. Pretože, ruku na srdce, vzal si na seba naozaj veľké bremeno a často takáto látka nedopadne v požadovane akceptovanej odozve alebo aspoň solídne pozerateľnej. Film je farbistý, tematicky mnohotvárny, má zápletky najmä v makro rovine ale aj ako celok drží pokope a má hlášky, ktoré sú proste vtipné a minimálne trefné. Asi jasný domáci víťaz roka v kategórii celovečerný film. Bravó!

Dočasné hodnotenie (7/10). Počkám si na DC.

Veľmi kontroverzná téma a priebojná aura cenzúry vyvolávali v Sound of Freedom čierneho koňa medzi divákmi sledujúcich streamovacie platformi. Ide o patetickú poctu odvážnemu hrdinovi, ktorý bez presvedčivo obhájiteľnej motivácie nasadzuje vlastný život ďaleko od svojho domova, aby hájil princípy spravodlivosti a správnosti. A dotkol sa citlivých emócií. Pripomína to Nessonovskú pomstu voči mašinérii ziskuchtivých bastardov, ktorí sa nezriekajú podmaniť najbezbrannejšie články (deti) pre vlastný profit. Film využíva zaručenú schému, ktorá už v dnešnej dobe nemá taký efekt, keďže sa aj divácky vkus predsa len niekam posúva. Najviac ma dojal Caviezelov outro speech na konci počas záverečných tituliek, než hocičo vo filme samotnom.

Patrik Lančarič vo mne nadobúda dôveru ako talentovaný dokumentarista, ktorý vie zapojiť viacero myšlienkových prúdov zaujímavých a často kontrastných osobností. Keby sa zameral iba na Hoffmanovu fotografickú kariéru v popovom a rokenrolovom hudobnom priemysle, asi by sa nedala pochopiť jeho osobnosť vo väčšej šírke. Práca s materiálom teda nespočívala iba v reportážnom a autobiografickom náhľade na tohto človeka, ale i poctivým úsilím priniesť zábery dobové a skvelo to postrihať, aby divák zachytil duch doby a spôsob, akým sa vykonávala  práca s varením negatívov a ako sa premýšľalo vo fotení v tej dobe obecne. Poznačenie zo španielskej občianskej vojny a komplikovaná púť tohto židovského svetobežníka, ktorý rozmýšľal umelecky a ľudsky, narážala na tvrdý technokratizmus a pragmatizmus, ktorý Lančarič dôveryhodne zobrazil a ktorý stál tohto obdivuhodného fotografa lepšie materiálne zabezpečenie.

Na jednej strane ide len a šikovne zostrihanú reportáž filmového strihu. Ide o známu dobovú kauzu prepadu banky s neuveriteľne hanebnými maniermi neetickosti médií, z čoho je aj po 35rokoch vnímavému divákovi nevoľno. Narozdiel od reality, neprišiel rukojemníkov zachrániť Bruce Willis, ale vidíme tu laxnosť zásahových orgánov a chladnú pragmatickosť nemeckej polície. Na strane druhej tu nezasahuje moralizujúcim voiceoverom žiadny rozprávač alebo upravený revizionistický odkaz, čo vnímam pozitívne. Celý dokument je taká mačka vo vreci, ktorá sa s napätím a otvorenou sánkou pozerá, ale tvorcovia vďačia predovšetkým za kontent a dostatok dobového materiálu, než nejakým autorským príspevkom k udalosti Gladbeck a spol.

Športové dokumenty so záujmom sledujem. Či na lepšie spoznanie osobnosti športovca (myslím tým jeho ako osobu mimo žiari reflektorov) a na rôzne zákulisné informácie. Pri hodnotení (otvorene priznávam) hrá rolu dosť sympatia osobnosti, životný príbeh alebo samotný šport resp. klub, kde daný protagonista účinkoval. Tým len zdôrazňujem, že k tomu pristupujem (častokrát) na ako menej "objektívny" žáner, pretože sa do toho častejšie zaťahujú osobné sympatie/antipatie. V prípade Kollera sa mi to podarilo viac potlačiť a pozerať sa na to odosobnenejšie. Sledoval som viac filmársku stránku a je pravda, že autor do značnej miery do toho zaťahuje nepatričné nánosy patetickosti a doslovnosti. Zbytočne sa zbavuje hĺbavejšiemu poznaniu netypickej postavičky akoby vytiahnutej z mýtických legiend. Plusom je práca s archívnymi materiálmi a dostatočným počtom rozhovorov s jeho bývalými spoluhráčmi či trénermi. Tí ten dej kvázi komentujú a robia dokumentu naratív. To, čo by vymýšľal samotný autor a vnášal by do príbehu vlastné pozorovanie o protagonistovi. A takisto by možno mal šancu vysvetliť aj svoj dôvod, prečo o ňom natočil ten portrét. Takto o tom rozprávali iní.

Na jednotku to pravdepodobne nemá, ale má to podobnú hladinu inteligentného pátrania s trikovými efektmi a slušnou výpravou. Norton je dobrý protipól a odvádza veľkú časť zamotanosti prípadu od seba. Je to možno pojašenejšie ale prekvapivo neruší to a stojí zato. Hlavne k oddychovému večeru to môžem odporučiť. Ani dĺžka filmu neodradí.

Ten film má veľký počet atribútov, pre ktorý ho môžeme nazvať suterénom. Scenár B-, hrkotajúcu, vnucujúcu sa a neprehľadnú ručnú kameru, bývalú hviezdu hollywoodu, ktorá už má ban snáď všade a nik s ňou nespolupracuje a nechcenú vtipnosť a extrémnu neprehľadnosť deja ako takého. Divákovi je úplne jedno, čo sa na plátne deje a či topic of the movie o tom, ako je obchod s pochybným "zbožím" komplikovaný, vie podať. Lebo práve spôsob podania dáva filmu hĺbku a tu žiadna nie je.