MikO_NR_1909

Jedna z najznamenitejších ság československého filmu, ktorej plody polo-snového a sociálno-realistického rozprávačstva vyvierajú v úchvatne poetický opus. Chudoba a vidiek ako priestorové centrum, nevera a kľučkovanie za lepšími zajtrajškami ako údel východiska každodenných útrap a udalosti sevírujúce plynulý a nekompromisný odraz doby. Výpravou vierohodné, herecky civilné, expresívnosť vychádzajúca z motivačných cieľov - tak ako úlohou včely je pracovať a v ohrození brániť sa, tak v našom svete sú naproti tomu činy kajúcnosti iba prázdnymi frázami. Samotné diely sú dĺžkovo rovnomerné, ale ich charakter napovedá tomu, čo chce Jakubisko v následných dramaturgických momentkách vyobraziť a najmä ako! A podľa toho miesi svoje ingrediencie z formálnej stránky hmlistých obrazov a rýchlej strihovosti a z tej naratívnej: špinavé sexuálne chute, nemravnosť, pudovosť. Pichandovci sú obkolesení svetom priemerne žijúcich Slovákov, ktorých silné maďarizačné prúdy a hrozby vojen odďaľujú z možných prežitkov hospodársky úspešných sezón a rodového usporiadania nástrahy a prekážky terminologicky označujúce ako TU A TERAZ, čím sa dynamika sústreďuje práve na momenty a terče, ako na schematické nákresy blízkej budúcnosti. "Peniaze, peníze, peňeži!" http://www.9em.sk/film-tisicrocna-vcela-i-ii/

Suverénne najslabší diel z celej série a pekné dokaličenie niekdajšiemu parodickému-zábavnému hitu. Ako, 60 mega pre európsku produkciu je na tak infantilne až primitívny scenár doslova božím luxusom. Tvorcovia asi nie a nie pochopiť, že nasilu lietanie po kvázi kúzelnej päsťáčke, či hlášky z radu psychiatrickej kliniky nie sú tým pravým orechovým. Jedine akurát tak kúzelné, čarokrásne prostredie evokuje pestré a svieže farby, avšak dej je samo o sebe hluchý a bez nápaditosti.

Postupne na vlnách amerických vlasteneckých hodnôt sa natočil perfektne zadaptovaný súdny triler. Je to tak, 90-te roky boli jedinečné a preto aj dejové trovy "červeného zákona" o zavraždenom Santiagovi po príkaze veliteľa boli dobovo relatívne v kurze. Je treba oceniť mnohovrstevnatosť, pretože vzťahový a časový twist sa využíva umne a dynamicky, často krát som nestíhal všetko spracovávať (a to sa postupovalo vo veľmi inteligentnom duchu prieč celou vývinovou plochou). Samotný proces docielenia finišu je prepacovaný perfekcionistickou úmornosťou, skutočne nečakajte lacné odhalenia (netvrdím pointovo, ale procesom líčenia), ten mysteriózny duch je doslova vcucnutý v podvedomí i v tých najkľúčovejších bodoch. Po teda nesmierne nápaditom scenári, priamej kamere, časovo presných hereckých výkonoch tu napriek svojej celokariérnej pošramotenej kontroverznej povesti doslova exceluje T.Cruise. Dovolím si tvrdiť, že za takýto výkon by sa nehanbil nikto, kto znamená pre americkú kinematografiu veľavážený pojem. A tej patetickosti je tu pomerne málo, skôr som jej očakával ďaleko viac a málo tých, vyššie spomínaných kvalít. http://www.9em.sk/sudne-konzekvencie-z-filmu-zopar-spravnych-chlapov-1992/

Ja keď sa dám na takéto veci... Príbeh otecka, ktorý sa snaží presvedčiť svoju niekdajšiu rodinu, ako on nezavraždil manželkinho otca a je nespravodlivo celoživotne prenasledovaný vari ako sám Kristus. Samozrejme, neprídete o tie najtrápnejšie gýčové chvíľky.

Spracovanie Hemingwayovej novely je mimoriadne náročné práve z toho, ako jednoducho prerozprávaný jednoduchý dej je popisovaný lyrizmom, poetikou a rôznymi odtieňmi melanchólie. Tie z príbehu činia niečo neokázalo podmanivé, s obrovskou hĺbkou zamyslenia sa a s nepísanými motivačnými radami medzi riadkami. S týmito scenáristickými komponentmi si Sturges s Tracym (jeho úsmev mi k starcovi prosto nesedel) nedokázali prílišne poradiť a ďalšími elementmi, ktoré ono ticho, pokoj a rozvahu narúšali, boli Tiomkinove výrazné melódie skrz častým voice-overom. Hej, bolo treba aj pekné, rytmizované tóny a istú rozprávačskú vycibrenosť, ale na miestach, ktoré tomu prináležia. Pekné prostredie tak v zmeske štúdiových záberov neohúri natoľko, vzhľadom k spomínaným nezreformovateľným mínusom.

Stráviteľné, pokiaľ dobrovoľne prijímate údel vesmírnych schopností postáv a robotický svet. Bez týchto, jasne zadefinovateľných poučiek by vás mohlo brázdiť očakávanie trilerových špionážnych zápletiek s postupne sa formujúcou atmosférou a prinajlepšom, i s jemne romantickom líniou, ktorú by ste si dokázali náležite vychutnávať. Takto sledujeme akýsi miš maš guláš béčkových kadencií tempa The Departed, ale v ďaleko plytších intenciách a bez skutočne razantných zlepšení od kostry De Palmoveho prvého dielu. Ten i napriek svojim nedostatkom vychádza stále lepšie než dvojka i trojka.

Veľmi nerád by som sa dostal do sporu o to, že prečo akurát k Priateľom vyťahujem invektívy a nie im porovnateľným a konceptuálne kopírujúcim kolegom. Asi preto, lebo tí svojho času boli na obrazovkách v jednom kuse a z tej artikulácie mi už rástli šediny. A v prípade How i met your mother si pozriem to, čo potrebujem, i keď opäť by som sa opakoval: kvalitatívne znovu a po sériách to ide dolu. Už mi to pripadá ako obohratá seriálová doska k seriálom obecne. Celkovo seriály nie sú to, čo prioritne sledujem, ale v tomto prípade ma tá pozitívna z počiatočných častí mimoriadna nálada hrejivo upútala...

Viac konzervatívne, ako kontroverzné, čím sa toto Herzovo znovuzrodenie dostáva len do akejsi polcesty toho, čo z tohto projektu mohlo vzniknúť. Miestami ztemnelé, pochmúrne, násilné - čo si táto tematika odsunu sudetských Nemcov vyžaduje, avšak charakterovo relatívne mĺkve, navyše s dohrávaným dabingom. Slušné herecké výkony a práca s formou, škoda tej nesúrodej a nejasnej identity filmu, ktorá nie je čitateľná a vyprofilovaná. Možno sa raz predsa len dočkáme toho, že všetky dôležité atribúty budú zharmonizované do takej podoby, že i vysokorozpočtové filmy z našich končín budú vyvierať umeleckou kvalitou porovnateľnou zo zlatým vekom celosvetovej koprodukcie.

Zopárkrát som sa cítil trápnejšie, ale v celku v zato kochám pred svižnosťou a uletenými gagmi, ktoré vytvoria z 21 Jump street pekelnú tínedžerskú jazdu. Hodnú na kontroverziu medzi cieľovkou a "priemernými" divákmi, ktorých môže tento evolučný vývoj v komediálnom žánri pôsobiť proti srsti. Hill touto úlohou štartuje svoju hviezdnu kariéru.

Vraj jump cuts do filmu priniesol J.-L. Godard, ale po tejto archaickej projekcii to kľudne mohli byť naši kolegovia z Poľska a Čiech. Žarty bokom. Dvanáct křesel je obecne jedným zo slabších Burianových filmov, hoci (si dovolím tvrdiť) podáva jeden zo svojich kvalitnejších výkonov, ktorý sa opiera o jeho improvizačné schopnosti. Kostra a systém rozprávania ešte ťaží z grotesknej kinematografie a o námete o zdedenom majetku po nikdy nevidenej tete je už tak často odrozprávaným, že už nemal čím prekvapiť. Ale je to režisérska dvojica, ktorá nedokázala rafinovanejšie zúročiť potenciál ústrednej internacionálne zladenej dvojice v niečo zaujímavejšie, vtipnejšie, s nosným existenciálnejším podtextom o márnej situácií (ne)dosiahnutí onoho dedičstva. Tam sa mohli skutočne predviesť vo väčšom štýle.