MikO_NR_1909

Úžasný herecký galakoncert, ktorý však nezaujme exhibicionistickým vystupovaním dvoch hereckých eg, ale ako výstižne uvádza oficiálny text distribútorov, práve svojimi ladnými a úspornými metódami. Gradácia deja spočíva v odkrývaní a hľadaní nepriamych dôkazov zaisťujúcich presvedčenie vyšetrovateľa, ktorý už bol vnútorne dávno rozhodnutý, ako so svojimi poznatkami vynaloží.O to viac film zarezonuje svojim nejednoznačným vykreslením nielen záverečnej pointy, ale aj psychologickej anamnéze nespokojného partnerského spolunažívania Michaela Serraulta a svojej ženy. Tam sa dejú tie mozaiky, ktoré dodávajú filmu intenzitu a vnútornú dynamickú disharmóniu, ktorá vami otrasie.

Zdanlivo odvážna tematika rozpadávajúcich sa vzťahov v rodine kazí prílišná vyumelkovanosť a afekty, ktoré poháňajú dramatizáciu akcie. Stane sa to, že z "autenticky" pôsobiaceho zmiznutia a hľadania 16 ročnej Lenky sa stáva krvilačná jatka s vizuálnou exploitation leso-hororovou štylizáciou a nezvládnutými, amatérsky vygradovanými dialógmi. Film poteší fanúšikov psychotického hip-hopu so soundtrackami novej scény a celkovým dojmom nezávislej produkcie, ktorá však v našich končinách nadobúda multikoprodukčné a veľkorozpočtové zázemie. Aký paradox.

Hrozne nezáživné a vágne naštelovaná exhibícia uzemneného muža, ktorého príbeh by sa dal oveľa zaujímavejšie rozvrstviť. Okrem kameramanských fínt a perfektnému svietenie v bližšie nešpecifikovanom svete, ktorý pripomína týždeň po epidemickej katastrofe je Tarrova rozprávačská kreativita strašne plytká. Zachytiť nedynamickú kontinuitu spoločnosti vyprázdnenej ctnosťami a načrtnúť v takto stavanom príbehu rozpory strážcu v morskom prístave Maloina, je formálne odvážne, ale obsahovo nezvládnuteľne autentické a štylizačne nezaujímavé. Najhoršie na tom je, že divák sa nedokáže nieže stotožniť s postavami (to proste nejde), on ani nevládze chápať optiku ich perspektívy a okolitej reality. Vážim si však formálnu úroveň, ktorá vykazuje prvky viacerých žánrov a štýlov od starého noiru cez krimi drámu až po psychologickú dramatizáciu a takisto Vígové detstvá, ale tým sa to končí.

Voľné pokračovanie Človeka z mramoru (1977), zároveň jeden z najúspešnejších filmov z hľadiska návštevnosti v kinách v Poľsku a paradoxne to stálo Wajdu stabilné miesto a nútený exil. Narozdiel od prvého filmu je tento menej intelektuálne artový a viac sústredený na spirituálnu a emocionálnu stránku postáv. Paralely s komunistickým režimom a potláčanie práv robotníkov práve represívnymi zložkami je opäť raz vyšperkovaný viacúrovňovým pohľadom do vidieckeho aj stredostavovského prostredia. Protirečivosť a tvrdá autenticita je zabalená v typickej Wajdovej sieti zložitého príbehu, kde sentiment je vnesený na miesta, ktoré sa priamočiaremu výkladu vymykajú na míle ďaleko. Aj preto sú jeho filmy tak silné.

Napriek tomu, že ide o rovnomenný a prakticky do detailu vyšperkovaný remake toho istého strihu, vizuálne rozdiely a spoločenské konvencie sa v hollywoodskom a európskom prostredí viditeľne líšia. Nejde o žiadnu vedu, ale o poctivé remeslo, ktorého vrcholom sú scény, kde dominuje a ozvláštňuje posolstvo alternatívna fikcia (pretáčacia páska). Zneistenie, kde si nemôžte byť ničím istý, iba dúfajúc vo vyššie správanie je riskantnou voľbou, keď necháte do vás preniknúť nekontrolovateľné vplyvy, ktoré sa vyžívajú vo vašej nevedomosti a slabosti. Funny Games ako Tragic Fails.

Romero trochu uveril sám sebe. Jeho Úsvit mŕtvych je prehlbujúcim pokračovateľom priamočiareho zombie filmu Night of the Living Dead. Opäť nízkorozpočtové, ide z toho šialená samota, dialógy nestoja na vode, avšak minutáž je zbytočne obsiahla. Páči sa mi, ako tu rezolútne absentujú naratívne prvky, tak bohaté na zjednodušovanie situácií stojacich na prežitie v obkolesení nežiaduceho osudu. Bohužiaľ, akási umelecká invenčnosť tu nie je príliš rozvitá a to podkopáva solídny priebeh bludiskovej paseky.

Podrývačný pohľad na transformáciu rrodinnej tragédie na chladnom poľskom vidieku. Domalewski rozvrstvuje apatický rozklad na čiastkové celky, ktorým dominuje hlavný motív a vlastne aj motivácia sprievodnej postavy Adama, a to, rozpredanie dedkovho pozemku pre štart svojho podnikateľského sna. Téma a spôsob indikovania rozkladu je však ohratá a mnohokrát pranierovaná dramatizácia udalostí, z ktorých sa rozsypú pôvodné plány a nakoniec príde k symbolickej katastrofe (požiar, ktorý zničí dom a postavy ostanú neodškodnené). Videné za priamej účasti režiséra a scenáristu Domalewskiho a jeho tematickom seminári v košickom Kulturparku [ART Film Fest, 2019].

Výborná dramatická kostra medzi bipolárnymi osobnosťami a bývalými kamarátmi. Medzi sebavedomím a submisívnosťou a medzi otrockým využívaním a slepou dôverou. Oleg opisuje zákutia tých najspodnejších vrstiev pracovného trhu európskeho spoločenstva, t.j. obchodom s ľuďmi a príkoriami, ktoré v tomto boji stoja obom stranám zákona. Príde aj na katarziu, hoci veľmi relatívnu. Oslobodenie z novodobého "otroctva" bez akýchkoľvek možností úteku (peniaze, strata dokladov, fyzické a psychologické podmanenie) je takmer neuskutočniteľné, preto treba používať rozum a byť odvážny, keď sa ešte dá. Takým, ako Oleg, to treba vykričať pri prvej Andrzejovej zrade [ART Film Fest, 2019].

Silný atmosferický krátky film s fotografickým a reportážnym profilom. Viaže na seba príbehy o naháňaní odvážnych jedincov tajnými agentmi (v tomto prípade NDR-ky) v čase pred 89tym. Veľmi pripomína Markerov štýl a jeho filmárske prostriedky. To znamená, že môže dej pôsobiť rozsekane a zložito, pre vnímavého diváka je naopak až príliš "zrozumiteľný". Ide o pocitovku, ktorá neurazí, ale už vody v experimentálnych naráciách nenamúti. Videné v Košiciach za osobnej účasti tvorcu [ART Film Fest, 2019].

Čudesný, niečo medzi dokumentom a hraným filmom sploštený výpek každodennej rutiny, kde Seidl manifestuje monotónnosť ľudských činností do realistického extrému. Unikátnosť diela je zvýraznené nie iba karikatúristickými absurdnosťami, ktoré na nás vrhajú odtieň márnomyseľnosti, lenivosti a bezživotnej energie, ale aj silnou psychologickou výpoveďou o činnosti nášho libida a pocitu narušenej konformnosti. Na experimentálny film príliš presvedčivé a živé, na dokument zase farbisté so silným subverzným presahom [ART Film Fest, 2019].