MikO_NR_1909

Jednotka funguje ako výborný rodinný príbeh univerzálneho charakteru. Dvojka a trojka je viac sústredená detskému publiku, s nejakou pridanou hodnotou humorných situácií, ale stále to má svieži punc. Veľmi zábavné hlášky, striedmo napísané dejové linky, ktoré sú rozdrobené, ale celok ostáva pevný a zmysluplný. Samozrejme v mantineloch, do ktorých vedome ako divák idete.

Príjemný lyrický návrat k predvojnovému Japonsku, ktorému dominovali ľudové príbehy s okázalou ľahkosťou. Šimizu tu je za rozprávača epizodického, ktorý reprodukuje cestu autobusu ako miestom milých postavičiek sužovaných rozdielnymi útrapami. Spôsob podania je nenútený a veľmi príjemný.

Mačoidná zlátanina kameňákovského humoru v trochu civilizovanejšom háve. Úroveň vtipov a pohľadu na spoločenskú heterogénnu hierarchiu robí z tohto filmu iba hnusnú ospravedlňujúcu kúru nemravných spôsobov. Nehovoriac o tej nezmyselnej logike PR oddelenia a ostatných zamestnaneckých skupín vo firme. Integrovaní, úspešní, až máte pocit, že robiť na dobrom fleku (hoci Playboyu) môžete, len keď ste totálne dementný.

Hrozne roztržitá a vyburujúca revolta umeleckým konvenciám, avšak bez akéhokoľvek náznaku a uchopiteľnosti. Akoby snaha priniesť film do distribúcie bola silnejšia než sa zmieriť s faktom, že sa to už nepodarí. A ktovie, či by Welles dokázal aj túto situáciu obrátiť vo svoj prospech. Takto len musím konštatovať, že Other Side of the Wind nám ponúkla manieristickú sondáž do problematiky natáčacieho procesu a úskalí, ktoré doženú tvorcu do krajnej agónii. Táto forma je prísľubom niečoho veľkolepého, ale obávam sa, že aj v plnej konštelácii ostane nepochopenou a wellesovský zámer ostane len na pomedzí náznakov a nápaditých kreácií, ktoré alibisticky tasí pred zraky divákov, vedie ich určitými vývojovými vzorcami, ale hlbšie ich nerozvádza.

Mentálne spojenectvo Pata Garretta a Billyho Kida je natoľko tesné, že hierarchicky prekonáva aj vzťah medzi Garrettom a šerifovými spoločníkmi. Garrett sa vydal na cestu zákona z pragmatických dôvodov. Prežije, má teplé jedlo, úctu a nemusí sa vystavovať dennodennému úniku spod rohov spravodlivosti. Je to snímok, ktorý nie je najoriginálnejší, ani najpodmanivejší, ale skĺbuje niektoré vrcholové aspekty žánru na jednu roveň. Peckinpah typicky krvavý, surový, s neschematickými postavami, akurát pletky so štúdiom a produkciou ho dostali do rovnakej pozície, akým je Billy na neistom vidieku v nekľudných časoch na divokom západe a neskôr do pozície muža, ktorý naháňal Alfreda Garciu...

Mile rád uprednostním nápadité európske drámy, ktoré nie sú iba nedejovou kolážou, ale snažia sa invenčne a energicky tematizovať svoje príbehy - v tomto prípade chladná romanca o dvoch ľudí trpiacich telesnou a psychickou zmrzačenosťou. Páči sa mi štýl, ktorý je senzibilne až krehko poňatí, pritom akcent a naliehavosť konfliktov je vážna ale občas vyznie teatrálne až ironicky. Skrátka, celkovo mi Enyedine zásahy prídu atraktívne pre diváka, sú ale stále dosť kinematograficky úsporné. Ani zmienené metafyzické snové sekvencie filmu neoberajú na vážnosti a relevancii, povedal by som, že symbolické hľadisko nereálnych situácií vyobrazených vo filme vo viacerých oblastiach je skvelým metaforickým príkladom ako sa dajú kreatívne popisovať príbehy zo života nielen z hľadiska fyzickej vizualizácie, ale aj za zákutím vedomého a zdravotného stavu.

Úctyhodný pokus vykresliť labyrint duševného vesmíru protagonistov, ktorí zosnovali teroristický útok na francúzsku metropolu. Je to samozrejme z určitého hľadiska groteskné, všetká tá zoskupenosť v obchodnom dome, ktorá je pre nich najnebezpečnejšia (po čine) a pritom ich teroristický útok bol tak prefíkaný a prepracovaný, že by sa zato nemuseli "hanbiť" ani tajné služby pri vyvolávaní prevratu v krajinách tretieho sveta. Nocturama je ale štýlová jazda, ktorá chvíľkami preskupuje surový realizmus s improvizačnou podivnosťou. Tvorcovia ma akoby vyviedli z omylu, že najstresujúcejšia a najdlhšie trvajúca pasáž je pri útoku prípravná, ale práve noc po jej uskutočnení. Výborné vizuálne kulisy a pravidelný slučkový rytmus sa vám vpije do mysle s neopakovateľnou gráciou a hĺbkou prežitku.

Rafinovaný darkside sitcom s novou marvelovskou postavou o mužovi s dvojitou identitou, osobnosťou, možnože aj psychopatickou diagnózou poznačenou osudnou udalosťou v priestoroch laboratórií. Akoby všetok ten zmätok a podprahová scenáristická nadväznosť mala byť efektnou guiltypleasure v rozžiarených kulisách nočného San Francisca a symbiotika vtipných hlášok Venoma zvieraťa a Venoma Eddieho má zakryť filmovú tínedžerskú mentalitu. Pečaťou Hardyho a Eminema je však definitívne spečatený v podstate zvláštny testostéronový účinok spanilého akčného hrdinu, ktorý sa síce sám rozpráva so sebou, ale keď treba pomôcť civilizácii a vybavovať účty, je na mieste. Akčná mobilita solídna, tie vzťahy s jeho ex tak trochu teatrálne, vyznenie filmu, celkom v poho.

Podobná štylizácia, ako v Potope, avšak úmorne megalomanské a uponáhľané. Oceňujem formálny prístup a výpravný štáb na hrane televízneho seriálu a širokouhlej kino-produkcie, ktorý už Hoffman viackrát v minulosti zvolil a 17. storočie poľských dejín je nezmazateľne v jeho područí. Ale nevedel som sa dostať do srdca filmu. Ohňom a mečom je dosť krvavý, ale prekvapivo, akčné scény sú strihovo rozhárané a komorná línia nefunguje ani zďaleka ako v Potope (1974).

Svojrázna adaptácia slávneho románu, ktorý mnohým ľuďom zmenil pohľad na konfrontáciu jednotlivca v neistej spoločnosti. Rukami nemeckých expresionistov tu samozrejme nevidíme tak hĺbavý a plnohodnotný zážitok, ktorý vám čítaním Dostojevského románu vie priniesť viacvrstvové naratívne psychologické línie, ale presne to, čo od toho očakávate. Úsporné medzititulkové dialógy a vnútorné monológy, geometricky nevieryhodná temná architektúra historických budov, v ktorých je zvýraznená samota a predzvesť nekalých skutkov. Výborná práca očnej artikulácie, hororové hudobné doprovody a efektívna vizuálna stavba, ktorá nerobí predlohe ostudu.