Nikki48

Keď sa stretne genialita s obrovskou ochotou a evidentnou láskou k vlastnej práci, nemôže vzniknúť nič iné než prinajmenšom umelecký skvost. Nepreháňam a neženie ma fanatická posadnutosť hercami stvárňujúcimi hlavné postavy. Ide skôr o fakt, že som prvotnú myšlienku zasadenia jednej z mojich naojobľúbenejších literárnych postáv do 21.storočia skrátka odmietala. Ako by mohli do moderného príbehu verne vniesť mystiku a čaro Doylových príbehov? Nijako. A predsa to dokázali. Videla som viacero filmových adaptácií Sherlocka Holmesa a žiadna, no ani jedna sa mi tak veľmi nespájala s pôvodnou knižnou predlohou ako táto. Napriek všetkým rozdielom, ktoré logicky museli v deji vyplynúť, napriek tomu, že si Sherlock pomáha mapami na internete, v každej scéne je nenápadne vsuntutá drobnosť, ktorú zachytí iba veľký Doylov fanúšik, ktorý tak môže po každej časti iba tlieskať. Rovnakým paradoxom je aj samotný Sherlock. Bez typickej fajky zato s toľko oslavovanými lícnymi kosťami, dokázal dovtedy takmer neznámy Benedict Cumberbatch, že sa pre túto rolu narodil. Jeho Sherlock je spočiatku dokonalou verziou toho literárneho, no tvorcovia to potiahli ďalej. Kým Doyle sa zameral na príbehy a zápletky, oni dali postavám ďalší rozmer, priestor na rozvoj. A aj keď preto mohla tretia séria pôsobiť rozporuplne, keďže sa zamerala skôr na posun v Sherlockovom charaktere, v konečnom dôsledku práve to drží celý príbeh tak vysoko a zaisťuje, že nikdy nezačne nudiť. K tomu pomáha aj fakt, že chémiu medzi jednotlivými postavami podčiarkuje skutočnosť, že sa stretla skupina ľudí, ktorí si rozumejú aj po vypnutí kamier, vďaka čomu nič na obrazovke nepôsobí afektovanie a neuveriteľne. Ťažko povedať, ako dlho by som ešte mohla pokračovať v ospevovaní, pretože mi toho napadá ešte skutočne veľa, spomeniem ale už len to najdôležitejšie. Hudba. Skvelá, precítená hudba. Ak si človek pustí hudbu k tretej sérii, stačí mu zavrieť oči a všetky pocity, ktoré mal si sledovaní, sú razom späť. A ešte nekonečný dvojročný hiatus. Všetci ho nenávidíme a predsa by nebolo nič horšie, než akoby robili jednotlivé časti ako na bežiacom páse a kvalita by pomaly upadala až na úroveň väčšiny amerických brakov. Takto si ale môže divák vychutnať perfektné vyobrazenie Londýna, majstrovsky zahrané postavy a netradične zamotané zápletky. Nech žije BBC!

Po tom, čo som videla verziu Hannibala z roku 2001 a Mlčanie jahniat, ktoré má ani zďaleka neohúrilo tak, ako ostatných, keďže knižnej predlohe ani jeden z týchto filmov nesiaha ani po členky, prirodzený skepticizmus mi takmer nedovolil dať tomuto seriálu šancu. Prvú časť som si púšťala s pocitom, že nasledujúce minúty strávim formulovaním nevraživých a sarkastických poznámok na adresu tvorcov, no o istý čas na to som si uvedomila, že som práve dopozerala tretiu časť za sebou a nepovedala pri tom ani slovko. A keďže viem, aké je ťažké umlčať ma, skladám nadšením klobúk. Áno, pohľad na znivočené mŕtvoly sa časom opozerá. Človek pri pohľade na miesto činu najskôr zhnusene zvraští obočie, ale keď sa mu v podstate ten istý pohľad opakuje takmer každú časť, prestane to naňho pôsobiť. Preto som sa ďalším sledovaním začínala obávať, či nevystrieľali tie najlepšie náboje príliš skoro, či nenasleduje už len smutný úpadok a trápny koniec. Potom prišla ôsma časť a mne spadla sánka. Kúzlo je späť, herci svoje postavy hrajú tak, že by som im uverila úplne všetko, niekoľkokrát som sa už paranoidne otočila za seba s iracionálnym strachom z toho, že za mnou stojí jeleň, ktorý ma znervózňuje viac než všetky vraždy dohromady a pri každom zábere na Hannibala, ktorý práve varí, mám silné nutkanie v ten deň vynechať obed. Nespomínam si, kedy ma naposledy niečo chytilo tak veľmi, ako toto.