ScarPoul

V dobách, kedy neexistovala žiadna Superstar, alebo X – factor, ktorý by ponúkol príležitosť potencionálnym talentom, bol stvorený film Rodná zem. V Rodnej zemi je Karol Zachar hľadač talentov, ktorý chodí po dedinkách a berie si odtiaľ švárnych chlapcov a dievčatá – ktoré vedia spievať, hrať a tancovať, do Bratislavy. A potom vo svojom veľkom krúžku až škole – necháva rozozvučať struny, rozhýbať nohy a rozkričať hlasy, ktoré sa nesú celou budovou a sú ukážkou toho skutočného slovenského dedičstva. Na to, že je Rodná zem prvý Slovenský farebný film si nepočína najhoršie. Folklór a ľudová slovesnosť a tradície na pozadí typickej Slovenskej dediny definujú našu históriu a naše zvyky a preto sa počas rozvoja Slovenského filmu našlo veľa tvorcov, ktorých práve tento prvok lákal. Či už to bol Martin Ťapák, ktorý tu stvárnil hlavnú úlohu Martina, alebo Paľo Bielik, pre ktorého boli dedinky pod Tatrami tým pravým orechovým, bola to téma, ktorá bola stále aktuálnou. Český režisér Josef Mach vytvoril skvelú poctu našej kultúrnej tradícií, za pomoci Bukovčanovho scenára a Krškovej kamery. Aj keď je film skôr o tanci a speve – tieto prvky sú vo filme funkčné a prakticky bez slabých miest – dejové línie, ktoré majú filmu dodať príbeh sú na tom horšie. Nefungujú tak ako by mali. Hlavne preto, lebo tanec a spev je vo filme dominantný. Tieto miesta pôsobia rušivo a film celkovo spomaľujú. Obhliadnuc od toho sa ale jedná o znamenité dielo, ktoré máš čo ponúknuť aj dnes.

Čím je tvorca starší, tým viacej prekonáva sám seba. Aspoň by sa teda o to mal snažiť, pretože ako náhle sa nám nepokúsi predať niečo nové, stáva sa ako tvorca nezaujímavým, alebo si prinajlepšom drží svoj štandard, ktorý nedokáže sklamať, čo je dakedy aj lepšie. Barabáš je tvorca, ktorý skúša nové postupy, objavuje nové miesta a vzdáva hold ľudskosti a prírode. Juzek Psotka je historický autoportrét horolezca a človeka, pre ktorého boli hory domovom, túžbou a hrobom. Výpovede jeho kamarátov spolu s dobovými materiálmi tvoria v Barabášovej réžií sentimentálnu( v tom najlepšom slova zmysle) a pôsobivú životnú dráhu človeka, ktorý bol priateľom a vzorom pre mnohých ľudí. Juzek Psotka – Everest predstavuje film, ktorý nemal Barabáš úplne pod kontrolou a ťažko by sa dal nazvať autorským, ale miera skúseností a podobného záujmu, dokázala vytvoriť podobnú emóciu akú máme, keď sledujeme jeho iné filmy. Ďalší z veľkých filmov, ktoré definujú Barabáša ako tvorcu aj ako človeka a ktorý citlivo prezentuje portrét jedného z najvýznamnejších slovenských horolezcov.

Podobne ako väčšina Barabášových filmov s prostredia Himaláji aj Bhután je akousi sondou do nedotknutých národov , vyznávačov budhizmu s neutíchajúcou láskou k prírode a k všetkému živému. Tieto dokumenty tvoria značnú časť Barabášovej filmografie. Sú plné myšlienok a dôvodov na zamyslenie a čo je dôležité – sú nasnímané tak , že máte sto chutí zbaliť si nejaké to oblečenie a vyraziť na tie miesta a nasať atmosféru krajiny, ktorú je Barabáš vo svojich filmoch schopný sprostredkovať. Do toho všetkého hrá meditačná MAOK-ová hudba, ktorá silno rezonuje aj po skončení filmu. Začiatok ukazujúci zmätenosť sveta cez televíziu – všetky zvrátené túžby a popletené myslenie, tvoria otázku či je to po čom túžime naozaj šťastie? Barabáš sa na ňu snaží odpovedať, konfrontujúc to čo je pre nás prirodzené s tým čo je prirodzené pre Bhután. Na konci filmu je len a len na vás, ktorá s prirodzeností sa nám javí krajšia.

Tento film je netradičným obohatením Barabášovej filmografie. Narozdiel od jeho expedičných a horských filmov je tento prírodopisný. Aspoň väčšina jeho minutáže. Film rozpráva o Tatrách a jeho obyvateľoch či už ľudských, alebo zvieracích, formou krátkych príbehov, ktoré dodržujú všetky znaky naratívneho rozprávania – to znamená, že keď vidíme medveďa ako útočí na salaš, tak paralelnou montážou je tento útok zdramatizovaný a pomocou komentára tvorí malý príbeh vo vnútri príbehu. MAOK-ová hudba dodáva krásne nasnímaným obrázkom mýtický až duchovný charakter, čo dielo významovo posilňuje. Barabáš je človek a filmár, ktorý miluje prírodu a ľudí, ktorý sú s ňou úzko spätí. Po všetkých tých dokumentov z iných- často krát exotických krajín, predstavuje tento film subjektívny, ale láskavý pohľad na bohatstvo a prírodné kráľovstvo, ktoré je súčasťou našej krajiny aj nás samých, ale ktoré poznajú len niekoľký. Film nevytvára problém, ani neponúka jeho riešenie. Je len ukážkou toho, čo je na našej krajiny vzácne a ako malá hrozba visí nad filmom výstraha, že čím sa bude človek a spoločnosť viacej vyvíjať, tím viacej sa s tohto bohatstva bude strácať.

Všetko čo má svoj začiatok, má svoj koniec. Takže je celkom pochopiteľné, že aj Matrix ako trilógia musí skončiť tretím dielom. Čo o ňom povedať? Čo o ňom napísať? Tie veci, ktoré boli v druhej časti naznačené, sú tu dokončené a nielen to. Dotiahnuté do epického finále. Veľa ľudí vyčíta pomalší rozbeh. Mne to nevadí. Tá miera dramatickosti a osudových hlášok musí dostať svoje miesto, veď koniec koncov na tom je postavený celý zmysel tohto veľdiela a potom... prichádza epické finále, ktoré robí s Nea Ježíša a novodobý mýtus. Bitky sú dychberúce, hudba obohatená o zlovestný chorál a celková myšlienka udržaná, bez toho, aby jej niektoré chyby podkopali nohy. Jediné čo môžem naozaj vytknúť je trocha nefunkčný koniec, ktorý do celkového konceptu a atmosféry nezapadá. Také to šťastie na koniec neberiem v takmer žiadnom filme a Matrix nie je výnimkou. Čím viacej o tomto filme rozmýšľam a čím častejšie sa k nemu vraciam, tým viacej si uvedomuje hĺbku a zmysel toho, čo nám tvorcovia chceli povedať. A aj napriek tomu, že trojka je skôr vyústením dvojky, kde obidve sú konceptuálne a zmyslovo niekde úplne inde ako prvá časť, je to sakra dobre natočené finále. No doubt about it.

Sedem veľkých vrchov. Sedem kontinentov. Sedem ľudí. Aj keď to tak znie, nie je to žiadny komentár k nejakému epickému traileru. Je to projekt Seven Summits, ktorého účastníci majú vyliezť na sedem najväčších vrcholov sveta. Carstensz je najobtiažnejšia ľadovcová hora a zároveň najväčšia hora Austrálie a Oceánie. Barabáš vytvoril púť, podobnú tej po Antarktíde, kde je ťažká cesta, plná chorôb, nebezpečných rastlín a nespokojných domorodcov, zakončená vytvorením tábora pod horou, kde hrdinov ešte čaká náročný výstup. Ďalší s dokumentov, kde Barabáš ukazuje vplyv človeka, na fungovanie prírodného spoločenstva. Tam, kde v Mamberambe ukazoval prírodné domorodé kmene vo svojom prirodzenom prostredí, tu ukazuje rovnaký kmeň ovplyvnení kresťanskou misijnou stanicou. Domorodci sú oblečený a poznajú moc peňazí. Je to zvláštny pohľad. Vidieť ako sa to všetko pred očami mení. Ako niečo čo bolo nedotknuté, vyzerá neprirodzene a akosi nesprávne, aj keď to správne slovo je umelo moderne. Toto je pozadie ďalšej úspešnej expedície, ktorá patrí k najlepším filmom aké Barabáš vôbec natočil. Sila priateľstva a túžby spojenia s prírodou je tu veľmi silná. Kvôli takýmto filmom Barabáša ako tvorcu zbožňujem.

Tam, kde jednotka ponúkala starú vec v úplne novom háve, ponúka dvojka starú vec v nezmenenom háve. To značí, že asi nejako tušíme, kam to zrazu celé smeruje a tie drobné dejové odbočenia, ktorých úlohou je diváka trocha zmiasť, alebo v ňom prebudiť nejaké to napätie z neočakávaného, akosi nefungujú tak, ako by mali. Či je to zlé neviem, lebo ako celok a časť série film stále funguje. Má to správne tempo, má to nadupaný soundtrack a staré známe charaktery, ktoré nadobudli už akýsi kultový status. Film si začal žiť svojím vlastným životom a prentransformoval sa ako téma či diskusia do toho nášho sveta. Pamätám si hŕbu kníh, ktoré rozoberali dopodrobna o čom je svet Matrixu s filozofického hľadiska. Taký efekt nemá veľa filmov. Aj keď to nie je také pôsobivé a stiesňujúce ako prvý diel, stále to má čo ponúknuť. Ďalšie postavy, ktoré prehlbujú svet Matrixu, väčšie akčné scény - hlavne naháňačka na diaľnici je znamenitá a v neposlednom rade máme konečne možnosť navštíviť posledné ľudské mesto Zion. Čo na film podobných rozmerov nie je málo.

Novinského hudba podfarbuje ticho. Cinkavé zvuky rezonujú v obraze, ktorý sleduje piatich ľudí šlapajúcich cez nehostinné a opustené územie Antarktídy. V hlave sa mi vynára obraz Carpenterovej Veci. Nikde ani náznak života. Jediné čo spája hrdinov so svetom sú rádiové správy. Práve tento prvok obohacuje film o nový rozmer. Sledujeme totiž ako svet, ďaleko od hlavných hrdinov funguje. Stále je plný problémov, katastrof, prevratov a terorizmu, zatiaľ čo hrdinovia tohto filmu, bojujú s chladom a tichom, ktoré je všade prítomné. Ďalšia z expedícií, ktoré posúva hranice poznania človeka ďalej. Aj napriek tomu, že sa počas cesty nič nedeje - rozhodne sa to nedá porovnať so 118 dňami v zajatí ľadu, kde boli ľadové medvede a topenie sa ľadu na dennom poriadku, má film tempo - umocnené strihom, a výpovednú hodnotu - umocnená prázdnotou, ktorá ho robí zaujímavým. Ako divák rozmýšľate nad odvahou a silou týchto ľudí, ktorý dokazujú sami sebe, čo všetko dokážu. Na tomto stavajú Barabášové filmy a je to obsiahnuté aj tu. Keď lietadlo odlieta s tohto neobjaveného kontinentu a my sledujeme biele pláňe, rezonuje v nás zvláštny pocit dosiaľ nevídaného. Neklamný znak že film splnil svoj účel.

Pavol Barabáš hovorí o tejto expedícií ako o niečom čo mu dalo poriadne zabrať. Je to pochopiteľné. Po expedícií z Novej Guinei, ktorej následkom bola operácia kolena a siahodlhé zotavovanie , sa vybrať po nepreskúmanom teréne objavovať kremencové jaskyňe na stolových horách, je predsa len tvrdý oriešok. Počas prvých dní expedície sa rozbije jediná dostupná kamera a jej opravenie a funkčnosť je potom braná ako zázrak. Všetko nasvedčuje tomu, že tieto jaskyňe ešte nechcú byť objavené. Čo je umocnené aj faktom, že všetky vzorky nových foriem života sú na letisku ukradnuté. Jediné čo zostalo sú zážitky a tento záznam. Jedná sa o objaviteľskú expedíciu, plnú nadšencov, ktorý nám ukazujú a približujú niečo o čom nemáme ujasnenú predstavu. Ťažkosť celej expedície je na kamere jasne viditeľná. Znova sa vraciame na miesta, ktoré poznáme z Amazonie Vertical, ale ktoré sú náročnosťou niekde úplne inde. Jeden z tých lepších Barabášových dokumentov, kedy sami nevieme čo nás čaká, a Barabáš to ešte umocňuje legendami a povesťami, ktoré jaskyňe obklopujú.

Vymyslené svety, akčný hrdinovia, dychberúce dejové zvraty a nadupaný soundtrack. Priznajme si to. Máme to radi. Aj keď existuje určitý druh ľudí, ktorý sci-fi neobľubujú, nájdu sa aj taký, pre ktorých je tento žáner mantrou, potrebou a skvelou zábavou. Ale rovnako ako každý žáner aj sci-fi má svoje silné a slabé obdobia. Matrix je na vrchole tohto piliera v novom miléniu, ktoré možno prekonaly nové hviezdne vojny a nejaký ten sunshine, ale ku ktorému má aj Avatar ďaleko, aj keď má s filmom veľa spoločné. Matrix je prelomový film, pretože v ňom ide viacej o to, čo dokáže objaviť divák, než o to čo nám film sám prezentuje. Odkazy a myšlienky, ktoré majú filozofický a duchovný charakter sú tu prezentované námatkovo, v dialógoch, ktoré by potrebovali trocha dospieť, ale práve vďaka tomu majú silu a určitý náznak epickosti. Koniec koncov šablóna príbehu je stále tá istá. Nevýrazný a bezvýznamný človek, dostane možnosť spraviť niečo veľkolepé. Vedľa seba má krásnu babu a mentora a na konci príbehu naplní svoj osud tým, že sa utká zo zlom, ktoré nikto predtým nedokázal poraziť. A rovnako ako to fungovalo kopec krát predtým, to funguje aj tu. Len je to všetko obalené v hi - tech nadupanom háve. Jeden z veľkých milníkov kinematografie, ktorý sa oplatí nie vidieť, ale prežiť.