Sacrex

Priznám sa, keď som si sadol do kina, vôbec som netušil o čom tento film bude. Dokonca som ani nevedel, že sa jedná o muzikál. Nahovorila ma na to moja rodina. Po prvých piatich minútach, zistenia, že sledujem muzikál a po vypočutí si recitacie Russella Crowa sa mi nad hlavou zjavil otáznik. Avšak akési čaro práve toho spievaného slova, vo mne niečo prebudilo. Niečo krásne, až nadprirodzené. Už veľmi dávno som podobný zážitok pri filme nemal. (Hádam len pri filmoch Forrest Gump, alebo Tanec s vlkmi). Vôbec mi nevadili 5 minútové scény s nehybnou kamerou nacapenou na tvár herca, ktorý so seba dostáva všetky možné emocie. Preciťoval som to s nimi. Každá jedna postava bola neskutočne výrazne zobrazená. Bedári sú plní nadčasových motívov a spev v spojení s hudbou vo mne spôsoboval rezonanciu pocitov - takže som plakal pri každej príležitosti. S napätím som sledoval, čo bude ďalej a prial som si aby sa to ešte nekončilo. Pre mňa majstrovký kúsok. Keď sa skončil film, energiou nabitý som zostal prikovaný na sedadle a utieral si slzy. Potom som sa s trasúcimi kolenami pobral domov. Jediné, čo by som vytýkal je, že z malej roztomilej Cosette, vyrástla Amanda Seyfried, ktorá mi je dost nesympatická, ale čo sa dá robiť. Najväčšiu poctu odo mňa získa postava Gavrocha. Je najmenší a pritom najväčší. 95%

Film o "všetkom" a so "všetkým" čo, k tomu treba. Dormael sa zase pochlapil zložitosťou deja, rovnako ako pri filme Toto hrdina. Dokonca v oboch filmoch zobrazuje podobné ukážky ako napríklad: život dieťata pred narodením, dieťa spoznáva svet, alebo ako vníma svojich rodičov. Dovolujem si povedať, že v Mr. Nobody sa Dorael zahryzol ešte hlbšie a zamýšla sa nad úvahama, ktoré som vo filmovej tvorbe už veľmi davno nevidel, ak vôbec niekedy. Spôsob akým zobrazuje emócie postáv a prežívanie ich skúseností, je rovnako ako v dalších dvoch Dormaelovych celovečerných filmoch (Toto Hrdina, Ôsmy deň) nesmierne výrazný a vytvára jeden z hlavných podporených pilierov jeho tvorby. Niekomu sa môže zdať, že pohlad na film s perespektívy "aniela"(tj. časová nesúslednosť prestrihov medzi udalosťami života hl. postavy) je až príliš chaotický, dokonca až nudný, avšak mne pripadal uplne prirodzený a užil som si ho maximálne. Nie je divu, že sa film strihali viac ako rok. Ja osobne by som záver napísal iným spôsobom, ale inak nič iné nemôžem vo filme vytíkať. Odomňa dostáva 95%. Ďakujem.

"Au revoir, Shosanna!" Christoph Waltz je pán. Tarantínove filmy ma asi nikdy neomrzia. On dokáže ten svoj jedinečný štýl kovbojok, gangsteriek, alebo samurajských krvavých bojov presunúť do ľubovolného prostredia. A urobil to správne, pretože do druhej svetovej vojny sa náramne hodí. A ide na to z humorom a nadhľadom. Celý film je plný klasických tarantínovských dialógov, travjúcich 10 minút, pri ktorých divák v napätí čaká čo sa bude diať a stane sa presne to najhoršie. A divákovi nezostava nič iné iba s úžasom hĺadieť na obrazovku. Divák je v pasci :) Na prvé pozratie mi trochu vadili meniace sa príbehové línie, ktoré spolu až tak nesúviseli. Pri druhom pozretí si človek všíma viac detajli a vyžíva sa vo vtípkoch a sarkazme. Určite si ho pozriem aj tretí krát. Moja mama ten film zhodnotila: "Tarantino je riadny sadista." Súhlasím s ňou. 90%