Radko

Rímske predmestie v neorealistickom rúchu, prostredníctom príbehu pasáka vlastnej frajerky Accattoneho (=šupáka). Čiernobiely obraz zvýrazňuje neutešené prostredie periférnych stavenísk obklopených panelákovými komplexami. Úryvky vznešených skladieb Johanna Sebastiana Bacha ako zvláštny protipól života ulice zosilňujú poetickú linku príbehu. Film mixuje barokové vplyvy (hudba) s biblickými motívami a pod povrchom bublajúcou rebéliou. Prevláda drsný humor nezamestnaných povaľačov, stupňovanie negatív v správaní spodiny, ku ktorej napriek tomu možno cítiť isté sympatie prostredníctvom naznačenej obžaloby spoločnosti, vytvárajúcej svet pekla na Zemi absolútnym nezáujmom oň. Predmestia talianskych veľkomiest, obývané po generácie chudákmi v chatrných baráčikoch bez dverí s plachtou. Život zo dňa na deň riadený myšlienkou: uchmatni čo sa dá, bez ohľadu na city, morálku. Legálna práca námezdných robotníkov vedie k zotročeniu tela. Prípustné je teda všetko: okradnutie synčeka, lásku poslať šľapať chodník, otca pripraviť o umelý chrup, či slepca o peniaze. Spoločnosť zisku sa zaujíma o tento sociálny pododpad len bdelými očami polície, prípadne sexuálnymi výjazdami znudených intelektuálov za kurvami spodiny. Muži zákona, či muži peňazí si dovolia voči nechráneným a nevzdelaným čokoľvek (Accattone bezdôvodne zbitý na výsluchu). Individualistická, krátkotrvajúca revolta končí nevyhnutným zánikom, ktorý je možno vykúpením v lone prírody (sen hlavného hrdinu). Záverečné prežehnanie v policajných putách ukazuje, že ani jednoduchý zbožný akt nemožno preukázať bez okov všadeprítomnej sledujúcej moci.

Viera hovorí: "Ty si ja a ja som Ty". Náboženské inštitúcie zase: "Len v prípade, ak vyznávaš nášho Boha.". Politickí vodcovia (=vojnoví štváči) zase: "Nie, len naše videnie sveta v náručí našej viery je správne. Ostatní sú odpad na spálenie.". Lokálni duchovní zo zastrčenej dediny na libanonskom vidieku sa snažia tieto rozpory zmierniť. Tradičné magicko - mystické rituály ale príliš nezaberajú. Ženy, napriek množstvu intríg a hádok, však veľmi dobre chápu, že za všetko môže chlapská márnomyseľnosť a neukojené ego. To vyvoláva vnútorné napätia a stačí jedno prečítanie novín, jedna neoverená klebeta, jedny správy v telke a oheň je na streche susedovho domu. Len preto, že je inoverec. Aby zabránili povraždeniu sa navzájom, nenápadne, s posvätením miestnych duchovných, mužom pripravia hody v štýle: "Zabavte sa, dajte si haš. Zatancujte si a popite magické nápoje.". Je to guľáš namiešaný z viacerých žánrov (komédia, tragédia, milostná romanca bollywoodskeho strihu, bizarná šou kusturicovského strihu). Len tak - tak drží pokope. Ale drží. Asi ako dlhoročné spolužitie dvoch ideovo nezmieriteľných komunít. Za pesničku žien, vaľkajúcich hašišové koláčiky pre svojich kohútich mužských miláčikov aby zabránili krvavému lokálnemu konfliktu, dávam jednu dronabinolovú hviezdu navyše. Skvelé tiež bolo, ako ženská časť dediny pochopila, že eskalátorom konfliktom sú štvavé články a správy z médií. Preto, akonáhle sa dalo, odstrihli dedinu od tv signálu a spálili všetky noviny.

Slávnosť v botanickej záhrade na taliansky spôsob. Typická scénka filmu ako pars pro toto (časť za celok):skupina mužov na lúke - každý z nich má miesto nosa penis - oproti skupinka žien, namiesto úst - hádajte čo. Dobrodružstvo začína scénou z nakrúcanej kriminálky. Obeť - mladý gangster však namiesto umierania po postrelení začne tancovať a tak ho režisér na fleku vyhodí. Agent mu pomôže dostať sa na casting k zatracovanému režisérovi. V skutočnosti podľa agenta ide o výnimočný talent s mnohými posolstvami v druhom pláne navonok lacných diváckych, jemne pornografických filmov. Herec, vo filme zvaný často ako Shitface, je po zvláštnom erotickom extempore v kúpeľoch zadržaný políciou. Od tohto momentu začína film pripomínať halucinačnú jazdu, v ktorej je dovolené všetko - striptíz pred bezdomoveckým publikom, nabádanie mníšok a terapeutov k sexuálnej a slovnej odviazanosti v liečebnom centre, spoločný tanec s bláznami, realizujúcimi si svoje kinetické túžby, skupina podivuhodných postapokalyptických kvázipankových násilníkov v maskách, nazi helmách s umelými dildami aj nalepenými prsiami, scéna, kde režisér núti defekovať herečku v priamom zábere pred kamerou, odvolávajúc sa na Viscontiho maniere, všetku scénu pripodobňovať skutočnosti, slovné hračky s filozofickými vetami, či Hamletovskými sentenciami ("Srať alebo nesrať, to je otázka!"), absurdné zamestnanie sa na pumpe, ktorej majiteľ je invalidný vojnový vyslúžilec na vozíku, večne do smradľavých špinavých kuriev nadávajúcich svojej manželke, ktorá zamestná dvojicu podivuhodných gangsterov - herca v taxikárskom oblečení a starca v ženskej róbe. Ťažko sa to nejako zmysluplne popisuje, je to odviazané, bujaré, ukričané feérické Brassove filmové posolstvo, v ktorom sa spomína mnoho rôznych režisérov aj filmov z histórie kinematografie, často v ironických súvislostiach, či scénach. Alebo inými slovami: vyzretá filozofia režisérovej tvorby predstavená v jednom filme. Nechýbajú scény nahoty, no tentoraz nejde o explicitnú honbu za súložami, má to skôr taký dekadentne hipícky nádych. Nádych slobody a nahoty uprostred prírody umlčaný brachiálnou policajnou mašinériou zavolanou príslušníkom mašinérie armádnej.

Zhluk záberov na meniace sa tvary ľudského tela spracúvaného rukami patológov začína prestrihmi na meravo ležiace mŕtvoly v rôznom stupni rozkladu. Následne sledujeme úpravu tiel rukami skúsených prosektorov. Ovisnuté telá a ich časti sú odmeriavané, stláčané, rozrezávané, sťahované z kože. Do lebky sa vŕta, reže, vyberá sa mozog, nožnicami sa prestrihávajú rebrá, aby sa uvoľnil priestor pre vyberanie vnútorností a ich následné odváženie a rozkrájanie. Miestami to pripomína návštevu bitúnku v plnej prevádzke, vzápätí sa ale divák zarážajúco spamätá pri rozpoznaní ľudských častí v záplave mäsa a vnútorností. Nejde o lineárny záznam jednej pitvy, ale sled rozlične prestrihávaných záberov viacerých operácií tiel rôzneho veku, pohlavia i stupňa zachovania. Prehliadka dekonštruovania tiel, mäsa, tuku, kože a vnútra zvedavým, pred ničím neuhýbajúcim okom experimentátora Stana Brakhagea zrejme nenechá chladným ľudí, ktorí doposiaľ žiadnu skúsenosť s pitvou nemali. Polhodinové filmové i doslovné prestrihy ľudským telom bez akéhokoľvek zvuku, úvodu, či vysvetlenia môže však s plným nasadením, bez mierneho pocitu zdĺhavosti z opakovaného pidlikania, vydržať hádam len profesný kolega, či zvedavý mäsiarsky učeň pred sobotňajšou zabíjačkou. 70%

Prečo nie. Osoby a obsadenie: Nadávajúci starý feťák, pichajúci si svoj voľnočasový koníček rovno do vytetovanej Sochy slobody na predlaktí. Obézna matróna, zisťujúca, že je tehotná. Výzorom a správaním má veľmi blízko k transvestitovi Divineovi, známemu z trashových komédií Johna Watersa. Odpudzujúca alkáčka, potúžená pivom hrajúca v klube stolný futbal alebo tancujúca pri tyči. Mejkapom zmaľované fľandry na nepoznanie. Jedna z nich, peroxidová bloncka robí klienta ďalšiemu hrdinovi - černosšskému sekuriťáckemu strážcovi parkoviska. Advent priniesol zdôraznenie typizovaných výjavov zo života prekariátu a závislých. Nič viac. Z čoho, ako a prečo žili ako žili (a prečo si jeden z nich bodal do žily) sa nedozvieme nič. Možno nabudúce. Advent odohraný v znamení lepšieho priemeru.

Situácia mladej matky s malým synčekom je po smrti otca zúfalá. Kývne tak na nadbiehanie postaršieho sedliaka zo samoty a vydá sa za neho. Namiesto zlepšenia životnej situácie a usporiadania si vzťahu ju čaká neustále ponižovanie a psychické týranie. Mužova lakomosť v kombinácii s hororovo vyzerajúcou slúžkou by dali zabrať hoc aj náhodnému návštevníkovi, nie stálej obyvateľke podivného domu. Sugestívny námet, silné, krásne kolorované spracovanie.

Komerčná vzťahová sračka. Asi najlepšiu reč viedol snúbenec devy, čo to s ňou sedem rokov ťahal. Žiaľ, jeho trpko cynické vyznanie veľa miesta v príbehu nemá. Príbeh sleduje najmä jeho snúbenicu, ktorá prežíva bleskový a zároveň vášnivý románik s týpkom, čo odlieta práve zajtra na Zanzibar (podobnosť s filmom Tisícročná včela - pes Zanzibar). Týpek má firmu, no kreditky má prepadnuté. Zato má prístup do rôznych bytov a tak majú kde súložiť. Extatické chvíle prežíva pár konzumne, ako inak. Tvária sa ako v nebi, no v skutočnosti len nakupujú: šaty, drinky, jedlá. Pomedzi to súložia v sterilne vyčistených bytoch bez zariadenia - drobných dekoračných prvkov. Ako v IKEI alebo nejakom luxusnejšom obchode s nábytkom. Ešteže je v parku tá lavička. Viacero kórejských filmov obsahuje veľmi presne dávkovanú zmes vnútorných pocitov, prežívaní hrdinov v pozadí s tušenou metafyzickou líniou, kde šum vetra v korunách stromov akoby prenášal správy z iných brehov, len tak je možné porozumieť ich kódu. Tento film dôsledne túto jemnú mystiku a ponor do pocitových poryvov vynecháva a nahradzuje ju pomerne štedro dávkovanou porciou erotiky (tu si neodpustím poznámku o akomsi divom a zúrivom kórejskom sexe, kde je dôležité sa najmä vytriasť), spomenutou konzumnou linkou, okorenenou provokačnými naschválmi, ukazujúcimi ubližujúce podoby lásky: znásilnenie a telefonát snúbencovi počas lízania milencom. V jednej scéne hlavná hrdinka povie na kuchyňu v milencovom byte, pôsobiacu ako v sterilizačnom stredisku, že: "Máš dobrý vkus." Nuž, čo na to povedať? Mám, a preto viac ako dve hviezdy filmu jednoducho dať nemôžem.

Horor bez atmosféry, s kopou disko hudby a dievčat, ktoré vyzerajú jedna ako druhá. Naozaj esencia 80. rokov ako tu ktosi výstižne poznamenal, so všetkou ich hudobnou a vizuálnou idiociou.

Nepokoj na plátne. Strihová skladba pripomína experimentálne diela Kurta Krena. Ale keď dvaja robia to isté, nikdy nie je isté, že to bude také isté. Ba dokonca ani podobné. Ani tu nie je. Zatiaľčo Kren je majstrom techniky, presne dávkovaného strihu, repetície, zaostrovania a rozhmlievania a najmä humoru a absolútnej výkladovej slobody, toto je také zmätené chaoticky strihané a hlavne: ultravážne sa tváriace nič. Výsledný pocit: otrávená nuda z ukázania nervózne zostrihanej nervozity. Na radu Adama Bernaua som si aj prečítal stručný popis na mubi.com, ale prekvapenie sa nekonalo. Ak ním teda nebolo myslené, že ona je on.

Doku epizóda o ceste autom. Syn vezie otca do nemocnice. Nejako zvlášť si nerozumejú, ale aspoň si cestou vypočujú Mozarta. Celé je to dosť mdlé, po pár dňoch od pozretia slabšie vybaviteľné. Napriek tomu obsahuje film pozitívne ponaučenie pre tých, ktorí nevedia nájsť spoločnú reč s rodičmi: Ak si nerozumiete s otcom alebo matkou slovne, snažte sa zladiť aspoň hudobne. Aby ste si na spoločne strávené posledné chvíle uchovali aspoň jednu peknú spomienku.