Radko

Bratwurst mit Mayonnaise und zehn Semmelknödeln. Na, Mahlzeit!

Vnútrostranícke bitky a súboje u Zelených v Česku. Pointu všetkým uvedeným obrazom tvoria slová záverečnej piesne: "Jsem strašně rád, že nemusím vstoupit do strany.". Lídri a podporovatelia vyzerali buď ako prefíkaní podvodníci (Bursík), patologickí revolucionári (Patočka), dogmatickí marxisti, nezmieriteľní s iným názorom, Uhl) alebo ako zbierka podržtašiek jednej z frakcií. Všetky zobrazené hádky, debaty a obhadzovania sa slovnými výkalmi, či rajčinami pôsobili ako z úvodnej schôdze Strany absolútne vymletých kokotov (SAVK). Zasadnutie platforiem zase evokovali Stranu Paranoidne pridrbaných katastrofikov (S - Paprika). Do politických strán naozaj nevstupuje odborná elita, ale len a len zbierka peniazmi a mocou očarovaných figúr. A netýka sa to len Strany zelených, ktorej základné prirodzeno právne východiská môžu byť niekedy v idealistickej budúcnosti rozpracované do podporovania hodného programu. Film je možné vnímať aj ako na konkrétnej epizóde predvedenú tragédiu zastupiteľského systému, kde nerozhoduje elita ducha, ale primitívne argumenty, vyšpičkované emócie, personálne ambície odpudivých, zväčša permanentne nasraných, prípadne úlisne a falošne sa usmievajúcich xichtov, regrurujúca sa z večných revolucionárov, sťažovateľov alebo podvodníckych podnikateľov, schopných prefinancovať si kampaň až k stoličke vo vláde.

Pieseň o zraku. Referuje o tom, že pokiaľ je tvor s očami živý, tak vidí. Ak zviera skape, potom už nevidí. Hodnotné. Poznámka o mieste nakrúcania: Nakrúcané sčasti (časť kde sa v byte vyskytuje Rytmus) v bytoch obytnej uzatvorenej štvrti Condominium Renaissance. Ide o zvláštny, spupný symbol luxusu, vystavaného na zvyškoch svahu plného ovocných stromov zo zaniknutých sadov a záhrad nad ramenom Dunaja, poblíž jedného z najčistejších zdrojov pitnej vody na Slovensku - ostrova Sihoť. Z architektonickej recenzie ekonomického týždenníka Trend: "Vjazd do Condominia Renaissance je monitorovaný a celý vnútroblok obohnaný plotom. Na poriadok dohliada 24-hodinová recepcia, čo je však v projekte tohto typu samozrejmosťou."

Podľa starej legendy ukázala kedysi krava človeku cestu pravej viery. Odvtedy trvá tradícia požehnávania domácich zvierat (koní, kráv, králikov, sliepok, psov i mačiek) pred kostolom svätého Antona v portugalských horách. Príprava slávnosti pripomína tak trochu dokumentárne A je to! s tmoliacimi sa postavami zametačov prašných ulíc a upevňovačov všetkého možného. Podstatné je, že deň D je tu a husto sa rozpršalo. Prichádzajú zachmúrení horali odvšadiaľ z okolia. V dokumente vidieť prichádzajúci rohatý statok ku kostolu a posvätenie koní. Vysväcovanie iných druhov zvierat tu ukázané nebolo. Drsný kraj, drsné, zamračené, ostro rezané tváre vidiečanov. A pochopenie toho, že človek nie je viac ako zviera. Akýkoľvek živý tvor je rovnako posvätný. Dobré je, že na istej úrovni túto rovnosť praktikuje i katolícka cirkev (odvodzujúca v tomto prípade prax z učenia sv. Františka z Assisi a aj od spolutvorcu vyššie uvedeného mýtu - svätého Antona Paduánskeho, ktorý bol - mimochodom - zakladateľom františkánskej teológie). Ako som už kdesi písal - kresťanské duchovné smery sa vo veľa myšlienkových oblastiach veľmi podobajú na dnes tak populárne duchovné náuky východu (budhizmus, šintoizmus, taoizmus). Veľké pravdy Východu sú často na tanieri pod nosom, no neznabohovia, agnostici a neznalci histórie či gnózy utiekajú bezmyšlienkovite do exoticky vzdialených oblastí, ktoré nikdy nebudú schopní tak prirodzene obsiahnuť, pretože jednoducho netvoria ich genetický duchovný ani geografický kód. Dosť obšírne o tom raz referoval Egon Bondy na jednej zo svojich prednášok v Univerzitnej knižnici v Bratislave. Spomenul, že filozofické porovnanie a poznanie východných cirkví je ok, ale len z hľadiska istého obsiahnutia vedomostí. Pomerne ostro kritizoval snahy byť budhistickejší než Budha a tvrdil, že tu máme to isté, len samozrejme oveľa prirodzenejšie prispôsobené geografii priestoru a prežitej dejinnej skúsenosti a formatívnemu - kresťanskému svetonázoru. Bondy sám bol pritom maoista a marxista, čím sa vôbec netajil.

Konceptom "stretnime sa po tom, čo nám vychladnú hlavy a slovne si vysvetlíme prečo sa chceme pobiť do krvi , ak sa stretneme v grupách" inscenuje režisérka stretnutie zástupcov médií, Cigánov a pravicových politikov z Robotníckej strany sociálnej spravodlivosti (Dělnická strana sociální spravedlnosti). Vkladá do toho zábery z nejakej demonštrácie, kde sa skoro pobili českí kotlebovci (v jednom zo záberov dnešný predseda banskobystrického samosprávneho kraja Marián Kotleba v dlhom čiernom koženom plášti zdraví českých súkmeňovcov pozdravom "Na stráž") s miestnymi Cigáňmi. Policajti boli odetí ako Robocopovia. Z konfrontácie veľa nového nevzišlo. Latentní rasisti vždy (s účinnou podporou korporátnych médií) budú tvrdiť, že bieda národa vyplýva len z toho, že bieli doplácajú na Rómov. Tí vraj paraziticky zneužívajú systém, sú zvýhodňovaní a peňažne vyciciavajú tak, že pre slušnú bielu väčšinu žiadne sociálne podpory ani dávky neostávajú. Navyše Cigáni podľa nich len kradnú, lúpia, nadávajú. Sú drzí a smrdia. Nič si nevážia. Cigáni zase povedia, že zlí Cigáni sú, ó áno, ale je to len marginálne percento z nás. A mladí radikáli z oboch strán barikády si bez ohľadu na nejaké hlbšie analýzy už chystajú kamene, nože aj britvy. Dobre totiž vedia, že zlu sa neustupuje. Problém je len v tom, že každý vidí to zlo kdesi inde. Mediálna reflexia poukazuje na to, že v spravodajstve sa zväčša len posilňujú rasové stereotypy, eskalujúce napätie. Poučný, no vzhľadom k povedanému nadbytočne dlhý dokument.

Ruský model postarania sa o mentálne menej výkonných spoluobčanov spočíva v ich zapojení sa do poľnohospodárskych prác ako hrabanie sena, kydanie hnoja a podobne. Vyvetrať si takto hlavu vo vidieckom prostredí nie je zlé. Možnože popritom aj družstvo ušetrí na brigádnikoch. Zároveň je vidieť zanedbanú psychologickú stránku, keď po skončení prác sú neboráci nechaní sami sebe, bez záujmu. Tento katastrofálne minimálny empatický prístup zo strany personálu je predpovedateľný už zo scény z kuchyne, keď všetci chlípu jedlo z kovových misiek v stiesnenej kuchyni. Možno je zapríčinený len nedostatkom kvalifikovaných sestier, no skôr sa zdá, že stále ide o doznievajúce dedičstvo totalitného režimu iného typu - alias boľševizmu - ktorý všetko psychické a emočné v rovine sociálnych služieb pretavil do materiálna. Ďalšia z obrazovo vypovedajúcich Loznicových čiernobielych dokumentárnych portrétov o prežívaní členov rôznych sociálnych či mentálnych skupín v súčasnom Rusku.

V tomdžeryovskom duchu zobrazené poučenie o tom, že stromy a ich obyvatelia sa majú nechať na pokoji. Poznámka: Človek si myslí, že ak má strom na "vlastnej záhrade" môže s ním robiť čo chce. Prirodzene nemôže. Teória o vlastníctve pôdy je len umelý právny konštrukt. Ani pôda, ani stromy, ani záhrada nepatria nikomu. Z podstaty Zeme nemôžu. Je to tak a paradoxne je to dnes len iluzívna teória. Pretože reálne existuje koncept vlastnenia každej piade zeme. V tom prípade je potrebné zabezpečiť, aby sa stromy na týchto pozemkoch nechali na pokoji. Pretože v záhradkách nejde o lesné hospodárenie, ale o potešenie z drobného obrábania pôdy v tieni tam žijúcich stromov.

Dejovo patetické a divadelne prehnané zdôraznenie známej pravdy: "Za všetkým hľadaj ženu.". Na staré kolená belgický komótne sa pohybujúci guľko - bombuľko zvláda aj akčné vysporiadanie sa s nastraženou výbušninou. Nechýba pri tom záber: "Svoju palicu odhadzujem v diaľ". Tvorcovia seriálu ku koncu stratili súdnosť. Dve hviezdy len zo zdvorilosti.

Vydarená reklama na vzdelávacie kurzy a univerzity tretieho veku. S poučením: Aj po iluminovaní mysle akademickými poznatkami, otvorenie dverí do komnaty Poznania zabezpečí často len správne emočné pritlačenie na zhrdzavené pánty tohto zdanlivo zabuchnutého trezoru.

Symfónia spánku. Čiernobiele zábery spiacich na akejsi odľahlej železničnej zastávke kdesi v Rusku. Ukazujú, že možno je všetko úplne inak. Že spánok je skutočnejší, intenzívnejší. Že tváram dodáva oddanejší a zaujatejší výraz než monotónne, profánne bdenie.