Radko

Delfíny pozerám rád. Sú milé, inteligentné, hravé. Rozprávajú sa, uzatvárajú priateľstvá, kolektívne sa opoja neurotoxínom švorzubca, ktorý ho vypúšťa počas ohrozenia. Podávajú si ho medzi sebou predĺženými ústami ako fajku. Majú vyvinuté prepracované techniky lovu. Potiaľto je to všetko fajn. No neustále ukazovanie odporných kamerových špiónov v tvare delfína, sépie či štvorzubca a neustále sprievodné chválenkárstvo typu: "Tieto zábery môžete vidieť po prvý raz, nakrútili sme ich prví!" či "Toto sa ešte nikomu nepodarilo zachytiť." boli zbytočnou prehliadkou robotickej umeliny a ochkaním nad vlastnou výnimočnosťou. Stačilo nejaké zhrnutie v úvode, pretože takýto film si vystačí len sledom úchvatných, trefne okomentovaných záberov delfínej púte moriami. Bombastické prvky na efekt nie potrebné vŕšiť jeden na druhý. Efektnosť potom ustupuje nude.

Pozoruhodný príspevok do kazuistiky alkoholovej toxikológie. A nielen alkoholovej ale aj tej susedskej. Umelecky i kostýmovo presvedčivá adaptácia literárnej klasiky. Za zmienku stojí najmä skvelý kameramanský výkon rozkmitaného vnímania sveta naslopancov, alko halucinácie a výstižné dialógy ukazujúce opilecké poňatie spravodlivosti, dohadovanie kšeftov a následnú kocovinovú ublíženosť.

Kopanyce ich rodným jazykom. Za popularitou televíznej série o svákovi Raganovi nie sú zďaleka len vtipné vyprávanky miestneho ľudového strýca - zabávača. Pretože tie sú vtipné len čiastočne, miestami ide o dosť ošúchané frky. Základom úspechu je profesionálna predpríprava v podobe zvládnutia svojrázneho tvrdého dialektu bielo a malokarpatských kopaníc spolu s perfektnými folklórnymi kompozíciami v podobe tancov, spevov a odevov. Všetko v podaní popredných slovenských hercov, ktorým svojrázny spevavo tvrdý dialekt akoby padol rovno do huby. Plus speváci a tanečníci zo Slovenského ľudového umeleckého kolektívu (SĽUK-u) a Lúčnice. Z Ragana s tróniacim Jozefom Krónerom doslova cítiť pohodu pri nakrúcaní. A cigánsky tanec a spev v prvej časti dodnes považujem za esenciu cigánskeho panku- nespútano odvalenej slobody a voľnosti pri tanci a hudbe. Svetozár Stračina ako skladateľ a Štefan Nosáľ ako choreograf excelovali. Ukázalo sa, že dôkladná znalosť miestneho jazykového dialektu, spôsobu humoru, oblečenia, naturelu, hudby a piesní je polovicou úspechu. Čerešničkou na torte je poukázanie na miestnu honoráciu (advokáti,notári, intelektuáli z okolia hlavného mesta) ako na bandu večne nenažraných vypasených a peňazí chtivých ožralcov, ktorých chráni len ich postavenie,no rozhodne nie intelekt. To je výstižné i pre dnešok.

Pískalo Vám niekedy v ušiach? To sa k Vám prihovárali anjeli. Rovnako ako optikovi z nákupného centra s výzorom bezdomovca a správaním Casanovu (s radosťou obskočí každú neukojenú vydatú paničku). Raz sa ožerie a skončí zmrznutý v snehu. Vtedy mu zapíska v ušiach tak, až sa následne zachráni. Navyše získa schopnosti. Partia zamestnancov na úrovni nižšej strednej triedy, s ktorou sa schádza na streche supermarketu, s ním humorne rozoberie jeho kontakt s nadpozemskými ochrancami a zaželá si niečo svoje. A že je sakra dôležité, čo si prajeme, pretože sa nám to môže aj splniť. Skvele rozohratú anjelskú partiu zráža k priemeru pár typických nešvárov (nielen českých) rodinných filmov: dlhé ničnehovoriace vzletné tanečno kreatívne pasáže v rytme poprockového songu, vysvetlenia súčasnej vzťahovo-životnej prašiviny zásadným konfliktom s rodičmi či traumou z detstva a klišéovité, za každú cenu šťastné, riešenia v podobe cesty ako cieľa a podobne.

Nohavičky ako symbol manželskej vernosti. Pretože ak si vyjde žena do spoločnosti naostro, ihneď môže naraziť na nenechavé ruky obratných fešákov. Tie bez zaváhania a ohľadu na prítomnosť iných vkĺznu pomedzi stehná či obliny pozadia, aby sa trošku poihrali. Po vykĺznutí rúk si k nim ich majitelia môžu vzrušene privoniavať - divák párkrát uvidí, že sa to vskutku deje. Nebol by to Tinto Brass aby neposunul klasickú shakespearovskú dilemu do svojho spôsobu videnia sveta: Mať či nemať nohavičky? Manželská vášeň totiž stratila iskru, orgazmus sa stal neznámym pojmom a vo vzájomnej konverzácii zmizla vtipnosť. Monamour dámam radí: ak sa nechcete utrápiť sa v takto nudnom vzťahu, nájdite si milenca. Alebo hneď viacerých. Ak sa nechcete ani rozviesť, stanovte si pri tom nejaké pravidlo - napríklad do ktorého otvoru vpustíte milenca a do ktorého iba manžela. Tinto sa po rokoch vyrábania eroticko-filozofických gebuzín dostatočne otrkal, aby z po rokoch vydestiloval niečo zábavné a: nahlodávajúce mužskú márnomyseľnosť. Pridal pár myšlienok a záberov pripomínajúcich režisérove filmové začiatky (kritika ho vtedy nazvala Godardom chudobných). Tentokrát nejde o lacnú ulepenosť, ale o filozofiu života. Síce len zo strany libida, ale čo. Veď nemusí byť každé dielo sebatýraním sa nad utrpením jedinca i ľudstva. Stačí vydarená ľahká komédia so všetkými typickými súčasťami režisérovho videnia sveta. Plného odhalených chlpatých ohanbí, guľatučkých zadných pologúľ , vyskakujúcich prsníkov, zrkadlových odrazov tohto všetkého a tradičných detailov eroticko-masturbačno hygienických úkonov (tu detailné scény používania bidetu a rozhovor dvoch dám na toalete pri močení). Všetko v svojrázne estetizovaných interiéroch dekadentne rozmarného baroka, plného nahých postáv mužov, žien aj putti anjelikov s malými pipíkmi.

Dievča podpáli dom. Z jeho popola však nevzlietne ako Fénix do voľného sveta. S mysľou aspoň čiastočne oslobodenou od ťaživých spomienok. Naopak, dievča zatvoria do domu hrôzy. Do domu, z ktorého sa márne pokúša uniknúť. Do blázinca. Psychiater tomu hovorí experimentálna liečba, ona podstupuje elektrické šoky, farmakoterapiu a prežíva reálny horor. Výsledok je sporný. Prostredie nie je z hľadiska žánru novinkou, konkrétny príbeh a jeho vyústenie áno. Spracovanie je o čosi horšie. Hororový veterán sa rozhodol vsadiť na istotu svojich kolovrátkových strašidiel okorenených zopár šokujúcimi zábermi, no nejaký veľký desivý potenciál to v sebe nemá. A tak najzaujímavejšími ostávajú scénky jednania a rozprávania pacientiek - tínedžeriek, personálu a lekárov. Pretože z nich vyvstávajú aj záverečné dilemy. Je nútený pobyt na psychiatrii vôbec nejakým spôsobom terapeuticky hodnotný? Nejde len o ľahšiu formu uväznenia do času, kým sa rozrušená myseľ pacienta nevyladí elektrošokmi, pripútaním k posteli a silnými ohlupovákmi do absolútnej zblbnutosti, prípadne do mentálneho stavu vonku sa slobodne pohybujúcej "mentálne zdravej väčšiny"?

Umelecky mimoriadne presvedčivo vyjadrené ohrozenie. Ohrozenie mocou, ktorá si uzurpovala právo na súkromie, kedykoľvek to uzná za vhodné. Ohrozenie mocou, ktorá je tým silnejšia, čím väčšia je túžba ľudí potopiť druhých udávaním. Spoločenský život neustáva, naopak nadobúda na intenzite v duchu hesla: treba si užiť dnes, až do vyprázdnenia fľaše - zajtra tu už nemusíme byť. Každý hluk, každé zvolanie či zapísknutie sa v uchu nezvyčajne vyostruje - všetko totiž môže mať nejaký vyšší, zväčša negatívny, zmysel. Detské oči užasnuto sledujú drobné ľudské epizódy, z ktorých sa odrazu stávajú dôsledky doby vymknutej z pravidiel. Zviazanej pravidlami nacistickej kontroly a možného trestania všetkého. Estetika priestoru sa v dôsledku tohto mení a absurdne zosilňuje. Ale pozor tu nejde o estetizáciu zla, ale o zámerné vytvorenie estetiky pokrivenej doby. Zvrátene očarujúcej. Estetiky Ester Krumbachovej, ktorej patrí veľké plus. Tak veľké, až - spoločne s vynikajúcim avantgardným hudobným sprievodom - vyšvihlo hodnotenie filmu do maxima.

Riadny masaker, mapujúci subkultúrny mládežnícky trend s názvom neonacizmus. Výstižne zachytáva fungovanie jednej z ruských mestských grúp. Velebia Adolfa Hitlera, nemecký jazyk, nenávidia Tadžikov, čiernych, Židov, šikmookých a dredáčov. Zmapovanie zaznamenáva hľadáčik kamery jedného z jej členov. Záver nie tak celkom zapadol do zvolenej koncepcie. Opustil totiž kolektívne jednanie skupiny a posunul tak vyznenie príbehu do osobného vyrovnávania si účtov v rodine, následnej špirály krvi a prijatia zodpovednosti za jej preliatie. Zoznam vyše 120 zavraždených ľudí v Rusku z rasových dôvodov za rok 2008 na konci filmu namiesto titulkov ale ukazuje vážnosť situácie. Zmena je v nedohľadne. Pretože ako Rusko 88 ukazuje, neonacisti sú cieľavedomo grupovaní do útočných cvičených bánd. Tie slúžia prevažne konkurenčnému boju v prospech firiem vlastnených policajtmi a politikmi, prípadne ako vykonávač špinavých prác záujmom politických strán. Na oplátku ich policajti/ politici priamo riadia, podporujú a trochu financujú. Členovia úderiek sú masívne živení nacistickou symbolikou a ideológiou druhej svetovej vojny, presviedčaní trénermi (vyplachovačmi mozgov)- často veteránmi z Afganu či Čečny - že ich akcie slúžia výlučne ideológii Rusko Rusom!

Trefné vystihnutie popoťahovania sa od baru k baru, od vzťahu k vzťahu a od nájmu k nájmu. Typické pre väčšinu tých, čo hľadajú východisko v západnom raji. Jednotlivci i partie z východnej Európy sa húfne vyberajú zarobiť do Anglicka či Írska. Niektorí sa zároveň oslobodzujú od bezperspektívneho pocitu života v smradľavej slovenskej diere či neuvážených skutkov minulosti. Riedky kultúrny vkus a povrchný psychologicko-intuitívny partnerský odhad tejto sorty je tiež vystihnutý presne. Bezhraničný obdiv kadejakým treťotriednym slovenským artistom je znak lapania čokohoľvek z rodného kraja. Kombinovaný so sebavedomím, nadobudnutým zároveň s odstrihnutím sa od rodičovského cecku: "som už nezávislý, dokážem sa postarať sama/ sám o seba a tak viem, čo je dobré všeobecne aj zvlášť.". Líštičky netreba vnímať len ako drámu jednotlivca, načrtnuté situácie sa dajú veľmi pekne uplatniť na celé skupiny postboľševických gastarbajtrov roztrúsených vo veľkom počte po celom anglosasko/germánsko/iberoamerickom svete. Mínusové body získali na snahe byť dôrazne artový, aby film zabodoval na festivaloch. Výsledok je vďaka tomu len slušný priemer. Tunajší zdrbung nechápem. Je naozaj tak zlé sa pozrieť občas úprimne do zrkadla a priznať si, že život človeka je prevažne len o naháňaní sa za akýmkoľvek vyplnením časovej medzery od narodenia do smrti, ktoré nemá žiadny rozumný účel ani zmysel? 63%

Doku epizóda o ceste autom. Syn vezie otca do nemocnice. Nejako zvlášť si nerozumejú, ale aspoň si cestou vypočujú Mozarta. Celé je to dosť mdlé, po pár dňoch od pozretia slabšie vybaviteľné. Napriek tomu obsahuje film pozitívne ponaučenie pre tých, ktorí nevedia nájsť spoločnú reč s rodičmi: Ak si nerozumiete s otcom alebo matkou slovne, snažte sa zladiť aspoň hudobne. Aby ste si na spoločne strávené posledné chvíle uchovali aspoň jednu peknú spomienku.