Radko

Doping v športe, ale celkove napravovanie jedálneho lístka mladým športovcom zo strany lekárov, masérov, diétnych poradcov aj astrológov a liečiteľov a výživových poradcov len utvrdzujú, že nacizmus vôbec nezmizol. Nezmizol za nacizmu, nezmizol za boľševickej despocie (respektíve boľševického kapitalizmu), ako ukazuje film a nemizne ani dnes, čo zase potrvdzujú publikované anabolické česko-slovenské dopingové aféry po roku 1989. "Dobre mienené Rady" trénerov a chemikov by sa totiž počúvať mali, nie? Nezriedka ide o výživové príkazy v záujme dobrého výsledku. Na možný rozvrat organizmu po skončení kariéry, pretekov, turnaja sa nemyslí. A vôbec pritom nemusí ísť o zakázané látky. Stačí striktne určiť skladbu jedálnička a zdravie športovca určené na roky dopredu. Film ukazuje celú tú šialenosť poukázaním na štruktúru zodpovedných: od tajomných eštébácko laboratórnych celebrít, ktoré testovací anabolický program zadajú, dajú si od športovca podpísať jeho dobrovoľný súhlas s chemickým zasieraním organizmu, cez následných, strane prispôsobených lekárov - kontrolujúcich a vyhodnocujúcich úspešnosť dopingu, cez kolegyňu - bežkyňu - spoludopujúcu dievčinu. Významnú úlohu zohráva priposraný tréner a matka. A ak si niekto myslí, že ide iba o obraz zvráteného režimu: má pravdu. Akurát, že ten režim tu s jemnými modifikáciami (v podobe preskupenia priorít niekoľkých ľudských práv, uvoľnenia slobody prejavu a cestovania a čiastočne podnikania) existuje naďalej.

Začína to ako nejaký recept Ládi Hrušky (televízneho kuchára, servírujúceho pod maskou lacných receptov nepožívateľné gebuziny): "Muchu musíte najprv zabiť tým čo máte po ruke. Potom ju premačkajte medzi prstami a vložte do úst! " Zvyšok pokračuje k príkazovým absurdnostiam miestami pripomínajúcimi scény ikonických filmov kinematografie, akými sú Dracula (Dr. Renfield na základe pokynov od Pána jedol muchy), Pink Flamingos (Divine si v závere dobrovoľne pochutil na psom hovne) a iné. Koniec je v znamení života ako hry, ktorú nám niekto neznámy diktuje zhora (nikdy sa nik nedozvie ako a kto). Nepríjemné je zistenie, že naše privátne konania sú viacmenej verejné. Znepokojivé bolo aj, že v mene nafúknutej peňažnej bubliny je človek schopný urobiť úplne hocičo. Pretože vidina typu Zlaté Teľa mení myslenie aj spôsoby. Vzorný úradník sa tak môže v pomerne rýchlej dobe zmeniť na násilníka, ktorému nerobí problém odfakliť hlavu psovi ani človekovi. No fajn. Takže za chudáka psa idú dve hodnotiace hviezdy nekompromisne dole.

Nejaký motív to predsa len má. Ale kým sa k nemu film s rastúcim množstvom rovnakých vrážd dokotúľa, už je akýkoľvek motív v podstate ukradnutý. Jednoducho vraždí sa, pretože niekomu na tom sakra záleží. Také akože priamočiare a drsné, ale v podstate o ničom. Autori sa tentoraz vyhli akejkoľvek sociálnej kritike. Ostalo čisté divadlo pre divadlo. A to samo osebe nikdy viac ako priemerný film nevytvorí.

Unavená protektorátna komédia.

Namiesto komentára sem dám druhú polku básne Pavla Koyša Takú lásku...: "Takú lásku pretrp, ktorá bolí, // obavami, túžbou vykúpenú, //čo aj tisíc nocí prebdieš pre ňu, //ona nepoddá sa, nepovolí. Takú lásku pretrp. //////// Takú lásku chráň si, čo sa mení, // ktorá je dnes iná ako včera, // čo jak kvet sa zrána do večera // neustále mení v zafarbení. // Takú lásku chráň si. //////// Takú lásku miluj, čo Ťa schytí // ako jarná rozvodnená rieka, // čo Ti do každého nervu vteká, // až sa zdá, že srdce rozlomí Ti. // Takú lásku miluj!".

Famózny prierez spoločnosťou odrezanou od sveta. Funguje presne ako tá naša. Na základe práce zotročovaných más, ktoré však vlastne veľmi k životu ani nepotrebuje. Vodcovia tak hrajú svoje hry. Vrámci nich vymýšľajú rôzne prepojenia, povstania, katastrofy, vojny a genocídy. Choroby. A najmä: Večné zastrašovanie a vyvolávanie masovej obavy. Neustále a každodenne. Podporovatelia vládnucich vyrastajú v materiálnom dostatku, ideologicky sú naočkovaní stupídnymi debilinami. Mysliteľov je len zopár. A aj tí sú vláčení rodinnými traumami alebo nereálnymi víziami ideálnej spoločnosti. Výstižná alegória, ktorá začína ku koncu trochu viaznuť. Naťahovanie záverečných súbojov v prospech klasického komerčného modelu prežitia hŕstočky z hŕstky, ktorá bude zakladať úplne novú, ale tentoraz už dokonalú spoločnosť, ostal žiaľ nezmenený. 75%

Niečo medzi dogma štýlom, intelektuálskymi francúzskymi dialógovými rozbormi a komédiami Gustava de Kerverna a Benoîta Delépina. Spisovateľ, trefný komentátor spoločnosti je unesený. Niekomu asi vadilo, že večne si hundre pod nosom, ústa prekrýva divne držanou cigaretou a vyjadruje sa ku všetkému okolo. Spôsobom správania, postavou aj postojom k okoliu pripomenul iného geniálneho spisovateľa, filozofa a zároveň mierneho sociopata, Egona Bondyho. Obaja trefní popisovatelia trendov, obidvaja vzbudzujúci vonkajším výzorom dojem tulákov a obaja si slovom získavajúci okolie. Obaja neskutočne vynaliezaví pri získavaní pôžitkov v podobe jedla, pitia, záujmu žien a prísunu cigariet. A aby som nezabudol obaja sú zároveň veľmi zábavní rozporom medzi chatrným, vysušeným telom a neústupčivosťou vlastných, často kontroverzne vnímaných názorov a ostrým ironickým výsmechom bodajúcim do priemeru a podpriemeru umeleckej tvorby. Zväčša ide o veľmi trefné zhodnotenia - ako ukázal Houellebecq vo svojich výstižných poznámkach o totalitne fašizujúcich Le Corbusiérových architektonických predstavách. A obaja vystupujúci ako obete únosu, resp. napadnutia - francúzsky spisovateľ v tejto vynikajúcej komédii a Egon Bondy v románe Týden v tichém městě.

Život je ružová gulička a hebká kožušinka prítulného bieleho králika. Takto to má skoro každé dieťa. Teda až do chvíle, kým zistí, že všetko je trochu inak. Oveľa drsnejšie, prízemnejšie, krutejšie. Únik do sveta fantázie nepostačuje. No ak má takéto dieťa v sebe aspoň kúsok hravej imaginácie, bez ohľadu na partnerské preferencie, a minimálnu podporu v rodine, tak tú kožušinku si v sebe udrží. Magické fantazijné príbehy totiž môžu pokračovať aj po prebudení sa zo sna. Stačí mať oči otvorené a príležitosť TO zažiť nastane. Takýto je zhruba odkaz popovej drámy o ceste dvoch bratov, hľadajúcich otca. Na tejto ceste sa dospieva a aj dosť spieva.

Snaha vykresliť nežnú sofistikovanejším spôsobom vyšla tak na polovicu. Trefné boli poznámky historika Milana Zemka. Zvyšok boli opakované tliachy skupinky, ktorá má monopol na vysvetľovanie nežného politického prevratu v roku 1989 (Gál, Budaj, Pithart, Žák, Kňažko, Havel + cca 20 ďalších). Dobre posadený hlas sprievodného slova Mariána Geišberga spríjemnil opakovanie skoro už fráz. Ako úvod do problematiky dobré. Účastníkom vtedajších udalostí, či čitateľom dennej tlače tých dní neprináša film nič nové. Výhradu mám k názvu. Pretože ak človek vidí na nežnerevolučných námestiach tisíce rozhorčených tvárí, nenávistne odvolávajúcich všetkých komunistov, dá sa hovoriť o skoro celej škále pocitov - s výnimkou nehy. Obraz čerpá výdatne zo série filmov Martina Slivku o novembri 1989. Zo stoviek hodín záznamov slovenskej televízie spravil selekciu, ktorú následne ponúkol divákom v sérii dokumentov. Z nich následne čerpali mnohí ďalší dokumentaristi, čiastočne aj Peter Gerža. Výsledkom je čistý priemer. Nakoľko ale ide o príspevok k udalostiam, ktoré osobne interesujú, hodnotiacu hviezdu pridám.

Niekoľko náhodilých postrehov: O1 Herec Marián Labuda nepríčetne až plačlivo preskakujúco vyvreskuje do mikrofónu: "No dobre, keď zneužili robotníka, úradníka, zneužili telo, ale my herci sme známi vlastnou tvárou. Nám zneužili TVÁRE!!!!!!!!!!!!! O2 Súdružka, ako keby vypadnutá zo Ženy za pultom, sa na akejsi zlezine KSS rozčuľuje, ako sa herci opovážili štrajkovať, veď sú platení z jej práce a práce všetkých. Ako riešenie navrhla: chozraščot. Doslova takto. Netuším, čo tým myslela - možno aby do plánu práce divadiel pripadol aj deň štrajku. O3 - Boľševické persóny štrajkujúcim hercom tykajú so slovami: veď Milanko (Kňažko) veď my sme spolu chodili tam a tam. Veru Slovensko je malé a ideologické odchýlky kamarátšafty nijako zásadne nenalamujú. O4 Slivka bol frajer, ktorý povyberal z archívov alebo aj sám zaznamenal podstatné veci a pomerne trefne ich s odstupom 12. rokov aj skomentoval. Veľa dokumentov o novembri čerpalo práve z týchto filmov, zábery sa často opakujú inde. O5 Koncept komentujúcich neprekročil stanovený úzus, že z tých, čo chceli zmenu režimu sa zásadne vyjadrujú Kňažko, Budaj, Feldek, Ondruš, Kanis, Lauko, Mistríková, Pithart a Kusý. Vždy sa mihne Václav Havel. Vyzerá to, že za revolúciou bolo pár vopred vybraných ľudí. Nik iný nie je totiž pre oficiálnych (štátniarskych - pracujúcich pre verejnoprávne televízie alebo inštitúcie) dokumentaristov z hľadiska historickej pamäte dôležitý. O6 Herečka E. Vášáryová neuveriteľne pa-te-ti-cky vykrikuje emočne prepísknuté slová. O7 - Pri hlasovaniach všetkých revolucionárov-hercov sa osvedčila boľševická taktika: za navrhnuté výzvy a uznesenia sa hlasuje jednohlasne, bez zdržania sa. Plynulosť prevratu bola dobre zabezpečená, nadviazalo sa na hlasovacie mašinérie boľševických kapitalistov. O8 Pri politických prevratoch je dobre počúvať argumenty protistrany. Tu zaujal výrok ministra kultúry SSR Pavla Koyša o tom, že prebratie moci pomocou kostolov zlyhalo a tak Charta 77 spolu s ďalšími vymysleli koncept hercov - nositeľov revolučnej pochodne. O9 - Režisér Martin Slivka spravil základ - snažil sa postihnúť revolučné dianie z rôznych uhlov pohľadu (tu z pohľadu diania v Národnom divadle), spracované zábery a ich stručný súhrnný komentár sú cennou devízou. Žiaľ stále platí, že o udalostiach okolo roku 1989 dosiaľ nevznikol vznikol taký film, ktorý by sa nebál zaťať do živého (alebo o ňom dosiaľ neviem). Cieľom by bolo priniesť do sveta dokumentu film pozerajúci na svet iným názorovým pohľadom ako 99,9% oslavných ód, nainkovaných podľa štruktúry: Bolo nahovno - dnes je skvele. Jedna lastovička bola (išlo o dokument Ústavu pamäti národa), v ktorom Petr Uhl vyhlásil, že spúšťačom celého zamatovo revolučného pohybu bola chronická klamárka Drahomíra Dražská. Tá dosvedčila, že komunistickí policajti pri zásahu proti demonštrantom zavraždili študenta Martina Šmída. Legenda, zosnovaná ŠtB, našla svoju odozvu vo váhajúcich ľuďoch. Po správe o smrti mladého človeka, ktorý ešte len študoval na demonštrácii študentov, ktorá si pripomínala tragické udalosti okupácie Česka spred 50. rokov, kedy nacisti popravili iného študenta, sa mnohí váhajúci spravodlivo rozhorčili. Masy vyšli do ulíc, Žiadali spravodlivé vyšetrenie udalostí. Bola táto požiadavka - myslím jedna z prvých, nejako veľmi vypočutá? Nebola. Nejaký agent Žifčák a pár radových policajtov si čosi odsedeli, ale to bol len výkonný pešiak-agent ŠtB, zatiaľčo generálmajor Lorenc, jeden z riadiacich kádrov moci sa po odsúdení presunul na Slovensko, kde sa bezproblémovo podnikateľsky nabaľuje na svojich skúsenostiach s ochranou informácií a ich šifrovaním pre veľké firmy v celom bývalom Č-SFR. Správa o vyšetrovaní zásahu na Národnej triede nebola nikdy zverejnená. Poznámka: K často omieľaným faktom, že nik nemohol nič predpokladať, že režim padne a k podobným manipulatívnym drístom odcitujem časť z článku v časopise Život z novembra 2013 (článok je dostupný aj online): "Známy český filozof, básnik a spisovateľ Egon Bondy, vlastným menom Zbyněk Fišer, sa tiež vyjadril k nežnej revolúcii. UŽ ZAČIATKOM 80. ROKOV vyslovil domnienku, že v našej krajine „vznikla nová vládnúca trieda, tieňová, ktorá vlastne vykradla socialistický štát a potrebovala svoje PENIAZE nejakým spôsobom uplatniť. To však podľa socialistickej legislatívy nešlo. A tak bola pripravená predať vlastnú štátnosť, čo aj urobila“. Bondy bol presvedčený, že revolúcia musela prísť a podporili ju samotní komunisti, pretože v socializme sa nedalo investovať do iného ako do domu, chaty, auta a zahraničnej dovolenky.".