Recenze (45)
Setkání na konci světa (2007)
Film by sa mohol kľudne mohol volať People of the Antarctica, pričom ale fakt, že sa to odohráva na tomto kontinente zohráva malý význam. Herzog nefilmuje svet A., ale predstavuje ho výhradne cez perspektívu jeho obyvateľov; zaujíma ho typ človeka, ktorý sa ocitne na konci sveta (preto je to psychoanalytický počin, nie prírodopisný). Ak sa divák dozvedá fakty o Antarktíde, je to vždy v priamej spojitosti s jej obyvateľmi - ktorí o nej, fascinovaní, vypovedajú na kameru. Rus-filozof, aristokraticky pôsobiaci britský výskumník, vždy pozitívne naladení Američania; znôška klišé figúrok, ale autentických, nech toto slovo znamená hocičo. Herzog samotný je vlastne jedným z týchto filozofov-dobrodruhov, ktorí sa stretávajú na konci (nášho civilizovaného) sveta. Kladie si podobné "odd questions" (ako ich sám nazýva) a má aj im podobný životný príbeh za sebou (preto sa tu dá aplikovať aj auteurský náhľad). Herzog predstavuje divákovi svoju skúsenosť z tohto výletu (preto výčitky, že nemal koncept, nie sú na mieste, keďže ide o spiatočnú reflexiu svojho itineráru tak, ako chronologicky prebiehal so všetkými výletmi), ktorú kombinuje s rozhovormi s obyvateľmi A. a exkurzmi do histórie objavovania tohto kontinentu. Tvoria sa tu tak v základe 2 typy postoja voči Antarktíde (a objavovaniu nového územia všeobecne) - skupina Amundsena a novodobých pretekárov o to, kto bude / niečo dokáže ako prvý (preto sekvencia s držiteľom Guinessovho rekordu) a druhá skupina vedcov & ľudí, ktorí v minulosti robili niečo úplne iné (ako prvá postava vo filme je predstavený bývalý bankár), ale ich temperament ich všetkých prilákal na tento odľahlý kus ľadu. Je zjavné, ku ktorej sa Herzog prikláňa a aj sám seba radí. Hudba je vo filme dominantným náladotvorným prostriedkom (napr. scéna osamoteného tučniaka, v ktorej Herzog vtipne ironizuje jeho blúdenie do vnútrozemia, doplnená o klasickú hudbu, simultánne vzbudzujúcu pocity ľútosti), v poslednej (vulkanickej) časti mierne stráca rytmus.
Detail (1990)
Zaujímavá otázka / návrh na fil. projekt by bol/a, ako by tento príbeh vyznel v podaní režiséra z odlišnej kultúry. Film je o výraznom postavení umelca (fil. režiséra), ktoré v iránskej pozícii požíva a táto téma je vyjadrená s akýmsi empatickým humorom; empatickým voči obdivovateľom zo všetkých spoločenských vrstiev, chudobnej (samotný zosobniteľ Makhmalbafa Sabzian) i bohatej (rodina, ktorú oklamal). Ďalšia téma, ktorú film portrétuje je vzťah realizmu a fikcie (v narácii i štýle; napr. počujeme hlas samotného Kiarostamiho; zvuk je v záverečnej scéne prerušovaný). Zmienky hodná je i jeho štruktúra: elipsovitá, s prológom a epilógom, odohrávajúcimi sa na totožnom mieste), pričom scény zo súdu Sabziana v prítomnosti sa nechronologicky striedajú zo scénami z minulosti, ktoré vrhajú svetlo na motívy všetkých postáv. Napriek "puzzle" zoradeniu záberov v strede filmu pôsobí táto štruktúra organicky a divácka pozornosť je vlastne právo takto neustále obnovovaná (súdne pojednávanie môže miestami pôsobiť únavne, keďže sa tu striedajú hovoriace hlavy).
Manželské etudy - Zuzana a Vladimír (1987) (epizoda)
Vladimír: "To je hrozná dřina - manželství." Preto treba vidieť Třeštíkovej psychoanalytický cyklus...zistiť, prečo je to ťažké & ako na tento typ zväzku. Najefektívnejšia divácka stratégia sledovania, aká mi napadá: 1. Sám a/alebo s vlastnými rodičmi a následne s 2. potenciálnym manželským partnerom. Pozrieť si jednotlivé páry po svadbe a po 20 rokoch, za účelom okamžitého porovnávania. Zaradiť do školských osnov...ideálna príprava počas uvažovania nad manželstvom.
Kolotoč (1956)
Portrét vzbury dievčaťa voči patriarchálnej autorite a spoločenským konvenciám malej dediny v polovici 20. st. a zároveň zobrazenie prepletených majetkových a citových väzieb tohto prostredia, riadiaceho sa zvrchovaným zákonom „pole sa vydá za pole". Na tretej, rétorickej úrovni sa jedná o obhajobu družstva, ktoré je pre svojich členov výhodnejšie. Po štylistickej stránke oceniteľné zapojenie maďarskej folklórnej hudby a kamery (najmä v davových scénach orientuje diváka a v iných ich rytmizuje a dynamizuje). Otec vydáva 18-ročnú dcéru za bohatého, no majetníckeho a staršieho nápadníka Sándora. Mari (debut vtedy len 21-ročnej, talentovanej Törõcsik) sa ale páči do nej zamilovaný, mladší a úprimný Máté, patriaci do dedinského družstva. To Marin otec opúšťa (a presvedčí aj iných) a chce od komisie naspäť dobré pole, ktoré orala brigáda pracovitého Mátého, aby spojil majetky so Sándorom. Kolotoč je symbol miesta, na ktorom sa láska Mari a Mátého začína odvíjať a zároveň spaľujúceho tanca na cudzej svadbe, ktorým symbolicky dali všetkým najavo svoju náklonnosť.
The Critic (1963)
Hahaha, tak toto je perfektné. Takto asi by mohla vyzerať spontánna, nepoučená (a hravá!) reakcia na nemecké avantgardné animované filmy 20. rokov (kvôli geometrickým objektom á la Hans Richter) a fr. impresionizmus.
Snowden (2016)
Stone sa opäť vyjadruje nelichotivo k stavu demokracie a slobody v USA, tentoraz cez príbeh jeho súčasného kritika. FIlm je takmer Snowdenovou hagiografiou. Na pochopenie vykreslenia stačí jedna z kľúčových scén (druhá je tá, v ktorej mu je vysvetlené fungovanie systému, trackujúceho každého občana cez jeho zariadenia) v ktorej ukradne fily na flashku a vychádza z objektu NSA. Obyčajne geniálny chalan (trik s Rubikovou kockou), Zuckerberg vo svete tajných služieb, snímaný v slow-motion, proti slnku, jemne sa usmievajúc, zachraňujúc právo na súkromnie občanov...Flashbackové scény, ustanovujúce charakter postavy a jej vývoj od armády až po prácu pre rôzne štátne inštitúcie navyše vyznievajú pateticky (poznáme Stone-a...) a otrepane nudne (frázovité dialógy...), až vyslovene smiešne (Cage? Seriously?) tým, aké je to celé predvídateľné a klišéovité. Udalosti nasledujúce po odhalení kauzy sú zase, naopak, vyjadrené iba cez montáž televízneho spravodajstva a Snowdenov povzbudivý príhovor univerzitným študentom. Film akoby balansoval medzi snahou byť publicistickým výkladom, sumárom toho, čo-kto relevantný k Snowdenovmu prípadu povedal na jednej strane a na strane druhej hranou formou a v rámci nej snahou priviesť cez emócie diváka k empati. Snowden je hrdina, nasledovaniahodný príklad - toto som si mala odniesť, ale ostávam nepresvedčená.
Простаки (1974)
Estónski Maťko a Kubko. Skupina výzorovo neodlíšených mužských postáv, ktoré riešia vzniknuté problémy (ohlodanie koňa vlkmi či prasa, ktoré rozryje pole) svojským, vždy však nepodareným spôsobom, ktorý spôsobí nakoniec ešte viac škody. Potešia komické dotvárania postáv ako škrabanie na zadku či cikanie pri poli. Aká je divácka cieľovka? Pre detského diváka je tu napr. scéna, kde jedna z postáv vylezie na konár a napodobuje vtáka, pre dospelého zmienené komické detaily postáv. Štýl: základné farby, jasné línie. Pripomínal Kubala.
Ad (1983)
Grafiky pripomínali rukopis Albína Brunovského či Alfreda Kubina. Inak skvelo využitá gradácia deja (prostredníctvom hudobného rytmu z diablovej trúbky, tanca, stúpajúcej frekvencie strihu), za zmienu stojí i mizanscéna (prekrývajúce sa plány), kompozície. Lepo Sumera je autor clivej, sentimentálnej až orgiastickej hudobnej zložky.
La Sève de la terre (1955)
Reklama (1,56 min) na značku olejov a benzínových hmôt Esso. Logo Esso sa zjavuje v rônych farebných variáciách. Názov filmu znamená v preklade Miazga zeme, čo je názorne dokladané vstupovaním 4 písmen, tvoriacich meno značky do zeme, z ktorej ju následne čerpá (v podobe akýchsi svetlomodrých balónikov) čerpadlo. Tieto bubliny sa sfarbia, čím je zrejme znázornená fáza ich skvapalnenia. Zvukovú zložku tvorí zvonene zvonov. https://www.youtube.com/watch?v=kDTG-katSvY