M.on.C.at.OR

Konflikt kresťanstva a pohanstva, prvá skupina hipisákov, ktorej by som nemohol povedať: "Nebudeme sa tu na nič hrať aj tak nakupujete v Bille a tie košele máte zo sekáču". Konflikt sveta racioálneho (zdanlivo) a iracionálneho (zdanlivo), a predsa všadeprítomné žmurkanie režiséra, že je vlastne jedno, ktorú tú lož si zvolíme, i tak je v tom celom rovnaký princíp manipulácie, sleposti, davovej psychózy a najmä fikcie a že ten jediný Boh, ktorý nad tým čnie je zložený z tak malých frakcií až je náhodný. Štúdia ľudských pudov, slovesnosti a veľká exkurzia do akútnej potreby ľudskej bytosti tvoriť rituály a patriť do spoločenstva. Jednoznačne jedno z toho najlepšieho čo som z britskej filmovej tvorby videl.

E. Elias Mehrige si v 19-tich rokoch prešiel počas autonehody predsmrtnými stavmi, ktoré neskôr zobrazil vo filme Begotten (Jednorodený). Zážitky z kontaktu so smrťou odkomunikoval cez akúsi spirituálnu vizuálne prepracovanú sondu do zvláštnej rovnováhy medzi životom a smrťou. Film môže byž interpretovaný rôzne, môže to byť cesta očistcom, cesta osobným utrpením, metafora na Ježiša Krista, alebo Lucifera, motívy zmŕtvychvstania a utrpenia vidíme prepletené čiernobielym filtrom, ktorý je vykontrastovaný na praktické maximum a podtrháva akýsi most, ktorý film stavia medzi poéziou, fotografiou a maľbou. Tento film musel vidieť Aronofsky so svojou Matkou a mám tucha, že aj Trier so svojim Antikristom. Mehrige mimo iné ovplyvnil mnoho tvorcov ako napríklad Susan Sontagovú, Nicolasa Caga, Marilyna Mansona pri tvorbe Antichrist Superstar. Ten všadeprítomný zvuk hmyzu a lepkavej brutality.

Neostrý 90-minútový záber na starého obscénneho úchyláka a sebatrýzniaceho sa fetišistu. Hnusná zvrátená štúdia, ktorá patrí v menej pseudoart forme ako celkom zaujímavý dokument pre psychopatológiu. Avšak film svojou absolútne samoúčelnou hnusnosťou nesprostredkúva nič okrem veľmi zbytočnej existencie človeka, ktorý natoľko nezvládol veci, ktoré niesom L, až mu ostal len strach zo smrti. Scéna s komiksom zaujímavá, zvyšok absolútna obscénna vata. Pre bežného diváka prakticky nepozerateľné

Tvorcovská kríza a realita umeleckého procesu, v ktorom nejde ani tak o messege ako peniaze. Ťažko točiť film, ťažko tvoriť, keď všetko bolo už povedané, na krku máte producenta a celý štáb a navyše váš život sa skladá z pofiderných večierkov vysokej smotánky. Veľmi jemne surrealisticky podporený film s intenzívnou prácou kamery a hercov. Fellini sa vypisoval z vlastných shitov krízy stredného veku a splodil zaujímavú štúdiu človeka strácajúceho identitu na pozadí prípravy filmu.

O kmeni, gangu zloženého z hluchonemých ľudí a jednotlivcovi, ktorý sa vzoprie davu kvôli láske. Pekná práca so stanickou, inokedy zbesilo dynamickou kamerou, skvelý nápad, čisté prevedenie na plátno cez (ne)hercov a silná civilná autentickosť. Ľudia navždy ostanú ľuďmi. Slepí, čierni, bieli, nemí, impotentní sú ľudia. Súdiť nemá právo nik.

Dlho som nevidel film, ktorý by ma znepokojil, uhranul, pohoršil a vydesil zároveň. The Devils, historické drama s prvkami hororu sa to však podarilo dokonale. Po prvé, prvý film, ktorého umiestnenie na index kresťansky zakázaných filmov chápem, hoc mňa samozrejme neuráža a vlastne neuráža ani Boha, ani Bibliu ani nič čo sa klasického Kristovho učenia týka. Dokonca neuráža ani Krista. Devils urážajú Cirkev a čo je na tomto filme tak smrteľné a ostré je to, že je natočený na pôde francúzskych inkvizícií, udalostí, ktoré sa naozaj stali. Freudovské sexuálne libidá mníšok (a kňazov), čarodejnícke procesy, čierna smrť (mor) v uliciach, zamlčiavanie pravdy, korupcia, morbídne bohémstvo šľachticov, primitívnosť prostého ľudu, kňaz ženiaci sa za dievča, mŕtvoly v jame, pri ceste, na stĺpe, v chráme, pred chrámom (všade), výkriky, diabol všade prítomný medzi riadkami a paradoxne hoc Cirkev nazývala diablami protestantov, nezvercov, odporcov, skutoční diabli stáli v radách Cirkvi, bezbožní byrokrati. Okolo celého filmu však čnie silná a nekompromisná ruka režiséra Kena Russella, ktorý pevne drží hercov, ráz, ironicky nastavuje zrkadlo, vysmieva sa zaslepeným, ale na druhej strane bojuje za čistú vieru postavenú na humanizme a rozume, hovorí o láske a hovorí o nej čistejšie než akákoľvek americká romantická komédia na jojke, než akákoľvek argentínska telenovela, dokonca čistejšie než Puškin v Eugenovi Oneginovi (a rozhodne čistejšie než 50 odtieňov šedej). Zvláštna je tá ľudská, mäsitá bipolárnosť, ktorú tu vidíme, psychologizácia postáv, hlboké porozumenie ich pudom a všetko pretavené do surrealistického brutálneho vizuálu. Voči Devils však mám výhradu. Keďže som videl režisérsky strih, bola mi "poskytnutá" aj legendárna scéna reholných sexuálnych orgií so sochou ukrižovaného Krista, všetky exorcizmy (a pod.) a tu si myslím, že šok, spôsobený týmito obrazmi vo veriacich nevyvolá diskusiu, otázku, ale zhnusí ich a skutočne vnútorne urazí. Hoc tým autor obscénne zobrazuje hriešnosť a posadnutosť tých, čo sa vydávajú za svätých, základné pokrytectvo, ktoré v masovej hystérii vypukne. Ako človek nie-kresťan túto scénu viem zvládnuť, viem pochopiť, ale obávam sa že kresťana len zhnusí. Tu teda mínus. Zvyšok veľká poklona tvorcom a rozhodne jeden z kurva najkontroverznejších filmov aké som videl (niet divu, že v Taliansku hrozilo tvorcom väzenie). Diabli sú v kriku a Boh v pokoji - a či naopak? A akí diabli vlastne? No predsa tí, čo k Bohu majú najbližšie... či nie?

Cronnenbergov Crash je vlastne také soft porno. Jeho prvotná tematika, línia v hľadaní paralel medzi autami a sexualitou mi bola veľmi vzdialená a nevedel som ju uchopiť a dokonca mám pocit, že táto linka sa za 90 minút nijako nepohla, nerozvinula, "nerozkvitla". Na druhej strane akýsi podrobný psychologický rozbor ľudského vzrušenia z pocitu nebezpečenstva, z blízkosti "dychu smrti", sexuálna obsesia s jazvami a pod. je veľmi zaujímavá a tu film naberal mnohé prepletené vzťahy medzi postavami, veľmi otvorený a dynamický vizuál, hypnotickú gitarovú hudbu. A teda, rýchlu bolesť naše telo dokáže premeniť na slasť, ktorá sa zakonzervuje v jazvách. Pomalá bolesť je utrpením. Crash, rýchly náraz dvoch áut, je ideálna pôda v celej morbídnej obscénnosti na netradičný sexuálny zážitok, sprítomňuje sa tam ten veľký akt nebezpečenstva, jednorazovosti a osudovosti v dynamickej úsečke vpred. Crash je však v mojich očiach viac menej dielom umeleckej pornografie, podtrhnutej filozofickým podtextom.

Absolútny film.. Naturálny, harmonický, uhrančivý. Ako by vyzerala súčasná spoločnosť bez Cirkvi? Bez Biblie? Bez Boha? Bez Diabla? Takto. Návrat k archaickým mytologickým koreňom kedy človek rozumel prírode čisto intuitívne a slová zaznievali, len keď boli nutné. Niečo podobné som sa dlho snažil napísať a o niečo podobné sa snažil aj Antonin Artaud. Ajhľa. Stalo sa. Fantastickí herci, netreba zabudnúť. Silný, silný zážitok.