Cigalone

Bez škrupulí a úplne jednoducho, prízemne, musím toto dielo označiť za totálne fiasko! V prvom rade som neveril hercom takmer ani to, že sú herciami (okrem Soltésza, jemu tieto alko postavy sedia zjavne aj vo filme). Úplne nasilu tlačená stereotypná predstava o Rómoch, ktorú nezvládla ani samotná protagonistka, lebo sa v roli evidentne necítila komfortne, bola umelá ako Belohorcovej prsia. Snaha o gádžovanie vyznela viac tragicky ako komicky. To už mohol nadabovať Béla Bugár alebo aj Andrej Danko. Efekt by bol taký istý. Dej bol natiahnutý, krásne išiel, rozpitvával situácie a scény nadväzovali neprerývane. Ok, ale ten koniec? To mal byť pokus o americké ukončenie filmu? Američania tomu dávajú aspoň pozvoľných 20 minút. Ale títo taviči filmového zážitku a diváka tomu nedali možno ani 5 minút. Z ničoho nič Veronka odišla, Milan ju hľadal, a koniec filmu. Čistá habaďúra na diváka. Čo malo byť zmyslom a cieľom? Absolútne nezvládnuté dielo, surovo gilotínou preťaté v polovici. Na AFF sa ľudia smiali, lebo..prečo? Lebo tento národ sa vie baviť už len na primitívnostiach a lá Horná Dolná a Mojsejovci? Autori aj národ by sa mali nad sebou zamyslieť, lebo "kto mal rozum a odvahu emigroval von". Ďalší Frasierov klient - tzv. výtvarník - Peter Kalmus, pre istotu tvrdil, že iba to najlepšie je na Art Film feste...asi už videl seba na plátne, tak ego erectus level 9000. Dobrú noc a neodporúčam tento film. Alebo odporúčam..pre ponaučenie..ale určite sa nenamotávajte! P.S.: Je to Loli paradYčka.

Art Film fest Košice 2019 -> v 450 miestnej Kunsthalle bolo 521 divákov. Film diváka prevedie od začiatku do konca a nechá ho useknutého v napätí.

V skratke -> veľmi predvídateľný priebeh aj výsledok. Žiadne hlbšie štúdie a zamyslenia. Ak by sa tí traja tínedžeri na člne zamýšľali aspoň z polovice ako Godardové postavy...

Aj keď treba uznať isté sympatie Amélie Hoeferle, bez návodu na použitie nemožno uprieť absolútnu nezrozumiteľnosť a nezmyselnosť príbehu. Vzhľadom na rozhovor poskytnutý režisérkou sa dá usúdiť, že dievča zistí, že Strašiačka je vlastne jej matka, avšak aj napriek tomu je film len podpriemerným pokusom vyprodukovať niečo a dať si čiarku do životného wishlistu.

Ďalší z rady vynikajúcich krátkometrážnych (samozrejme každý je výnimočný vo svojej lige), popisujúci fantáziu chlapca, ktorý vyrastá bez otca a navyše otca ani nepozná. Až po tom, čo nájde jedinú fotku svojho otca (ako inak, než v zamknutom šuflíku v matkinej izbe, veď zakázané ovocie chutí najlepšie), pominú sa aj projekcie mužov nahrádzajúce otca, muža matky, frajera sestry, oidipovský neznášaný mužský vzor... Domnievam sa, že príbeh je založený na autobiografických črtách autora.

Film na podklade trestnoprocesného inštitútu tvoriaceho názov filmu rekonštruuje udalosti inkriminovanej noci. Odhliadnuc od nedokonalostí z hľadiska práva je film zaujímavým počinom a mementom pre pubertiakov i rodičov, ako môžu dopadnúť prázdniny nudiacich sa detí. Nazdávam sa, že vcelku dobrý film aj na hodiny občianskej náuky, resp. náuky o spoločnosti v rámci prevencie násilia (spolu s Prasiatkom, 2018).

Výnimočný krátkometrážny film mrazivo ilustrujúci možné dôsledky šikany, nevyhnutne však treba jedným dychom dodať, oprávnené dôsledky. Zhutnená myšlienka, ba priam výpoveď, s logickou následnosťou a jasným posolstvom. Prasiatku (hlavnej hrdinke, plnoštíhlej a zjavne ousiderskej adolescentke) sa tri až stereotypné (podľa všetkého) spolužiačky vysmievajú, ukradnú jej šaty a tak v dvojdielnych plavkách behá po ceste nevedno kam. Šikane sa nebráni, len ju potupne bez slova znáša, čo ešte viac umocňuje atmosféru šikany (človek ma až chuť tam vbehnúť a skončiť to). Spoilerom je zasiahnutie (povedal by som) vis maior a krásne prepojenie všetkého dovtedy videného. Nejak mi vychádza, že tí, ktorí veľa hovoria, v skutočnosti nemajú čo povedať...za ľudí hovoria skutky, nie slová. Jeden z najlepších krátkometrážnych, aké som videl.

Škoda, že už aj vtedy sa uplatňovala hodina a pol. Príbeh a scenár by si zaslúžil o niečo viac. Ešte takú polhodinu až hodinu. Pocitovo čas zbehol veľmi rýchlo. Teraz k ratiu -> vykreslenie postáv a ich charakterov bolo úžasné, jednoduché zameranie sa na hlavných hrdinov, a ostatní boli len komparz. Samozrejme skupinová dynamika v triede sa nedala prehliadnuť tiež, no nebola tak podstatná a dobre vykreslená. Slovom, jasná a výstižná charakteristika postáv. Čo sa dejovej linky týka, priznám sa, že spočiatku, pri pohľade na Emilku, si divák povie, že táto spácha v závere samovraždu. No nakoniec dopadlo všetko tak, ako to predpovedal pán oberlehrer, a teda, že "Kdo se povyšuje, býva ponížen. A koho ponižujete, ten vás mnohdy přeroste tak, že se před ním budete plazit jako pouhý odporný hmyz." Zakomponovanie zopár scén, ktoré tam nemuseli byť, len dotvárajú charakter postáv, ktorý však je zrejmý. K tomuto treba vyzdvihnúť aj to, že herci sa svojich rol chopili bravúrne (opäť až na malý detail, keď padali bomby na dom a Frida sa snažila zavolať Emilku a zároveň dostať s vozíkom preč, vidieť, ako kýve nohami, čo je pochopiteľne z biologického hľadiska nevyhnutné, ak človek nie je chromý). Knihu som nečítal, a tak mi je ťažké to porovnať. Ale až si ju prečítam, pridám tu aj tento poznatok.

Výnimočne duchaplný film s na svoju dobu prekvapeniami v scenári. Jeden z tých, ktoré búrali klasické predstavy o predpokladanom vývoji deja, najmä pri uvážení, že Američania nemajú radi tragické konce a tak dnes už vytvárajú min. 2 verzie filmov (pre USA trh a pre ostatný svet). Tu ich našli až dva. Jeden v podobe samovraždy študenta a druhý v podobe odchodu učiteľa zo školy. Žiadny happy end. Film o rešpekte, úcte, dôvere, láske, študentskej a mladíckej energickosti, túžbe, posadnutosti, rebélii. Na jednej strane pán Nolan mal pravdu, že toto vedenie k vlastnému premýšľaniu, k slobode ducha, mysle, sebavedomiu a odhodlanosti môže mať negatívne dopady vo veku "jinochov", že potrebujú disciplínu a tradície a ostatné príde samo, no na druhej strane pán Keating nebol nezodpovedný burič mladíckych citov, nedovoľoval chapcom búrať všetky zaužívané konvencie, dokonca ich viedol k zodpovednosti (sekvencia s bohom volajúcim na účet volaného), on len chcel to, čo naše školstvo nechce. A presne toto je permanentný konflikt motivácie. Nielen tu, ale aj v živote. Prenádherná ukážka utopickej predstavy o školstve, živote, ale zároveň krutej reality potláčajúcej akúkoľvek inováciu. Slovom, libertas vs. ratio. Aj môj večný boj.

Trochu toho a trochu tamtoho. Klasická recyklácia starších diel. Vidieť tu nepochybne námet min. z Bronx's tale a sčasti sa zrejme tvorcovia inšpirovali aj filmom Step up. Brooklyn rules sa javí len ako odvar mafiánskeho filmu pre deti a mládež. Ideálne na začiatok éry sledovania mafiánskych filmov v živote človeka. Pokojný film, s niekoľkými scénami ukazujúcimi brooklynské pravidlá skôr vytvára v človeku pocit, že Brooklyn je pokojné miesto pre život, ak v ňom študujete, modlíte sa, neprichádzate do styku so zlými ľuďmi. Síce som v Brooklyne nebol, ale...ha ha ha. Jednotlivé sekvencie na seba nadväzovali, dokonca na nich protagonista aj diváka občas upozornil, čo do strihu mám tento štýl rád, no nebolo by to bez "ale", takže, ale tento bol zdegradovaný tzv. zatmievačkou, ktorú poznáme zo seriálov a lá Law and order, vytvárajúcich dojem "všetci sa pokojne rozišli". Teraz k obsahu. Celý dej sa de facto točí vôkol jedného z trojice, a jeho vnímania situácie (opäť Bronx's Tale, Kalogerov naratív, dievča, s ktorým sa pochytí a potom udobrí, študuje, vzali ho na právo). Ako inak však docieliť aspoň kvázy kontrast vo filme/diele, ak nie úplne typickým porovnaním slušného chlapca, o ktorého rodine mimochodom nič nevieme, a zlých chlapcov v štvrti. Len náhodným prekvapením pre mňa bolo, že Bobbyho nevzali do práce. Späť k vzťahom a postavám. Takže jeden z trojice s pevným vzťahom, modliaci sa, možno aj úprimne veriaci, slušný, dobrák ale škrob (treba nejakú zlú vlastnosť), druhý s promiskuitným správaním, stykmi v mafii, ale ctiac si priateľstvo (aspoň 1 dobrá vlastnosť) a tretí, ktorý je medzi nimi ako medzi mlynskými kolesami. Žiadna gradácia, vývin postáv (áno, okrem toho, že vyrástli), dialógy absolútne bez ducha, až na scénu, v ktorej Caesar (aké priehľadné zvolenie mena) vyjednáva "mier" medzi Michaelom a Ginom (takýto scenár by zbúchal každý druhý fanúšik mafiánskych filmov pri fľaši whisky/whiskey, záleží od chuti). V konečnom dôsledku akoby sa režisér učil, a teóriu skúšal v praxi, pričom mal evidentnú potrebu vyskúšať (možno nielen) v tomto filme všetko, o čom filmová teória hovorí. Čiže to ani neboli Brooklynské pravidlá, ale Život jedného chlapca v Brooklyne. Nakoniec, ak by sme sa na to pozreli nie ako na film, od ktorého sme (vychádzajúc z názvu) niečo očakávali, ale ako na film bez názvu, bola by to dobre strávená hodina a pol. Takto som videl film a prečítal odborný časopis.